Francúzsky prezident po svojej ceste do Číny urobil rozsiahle vyhlásenia – a jeho slová, že Európa potrebuje “strategickú autonómiu”, sa dočkali širokého ohlasu. Bez povšimnutia však zostalo niekoľko ďalších veľmi kurióznych Macronových poznámok. Prečo podľa francúzskeho lídra “európska vojenská ekonomika potrebuje zrýchlenie” a čo s tým má spoločné Rusko?

Francúzsky prezident sa opäť raz natlačil do centra pozornosti. Po návrate z cesty do Číny, kde sa Macron bez väčšieho úspechu snažil ovplyvniť Siho, aby zaujal tvrdší postoj voči Rusku, sa Francúz vyrovnal, dalo by sa povedať, tým, že cestou späť v lietadle poskytol rozhovor rozhlasovej stanici Les Echos, rozhlasovej stanici France Inter a webovej stránke Politico.

V tomto rozhovore nečakane tvrdo vyhlásil, že Európa potrebuje “strategickú autonómiu”. Inými slovami, Európa nesmie nasledovať plavebnú dráhu USA, nehovoriac o Číne, ale musí sa správať ako “tretí pól moci”.

“Som presvedčený, že Čína sa rovnako ako my domnieva, že toto je obdobie vojny. Ukrajinci sa bránia a my im pomáhame. Teraz nie je čas na rokovania, aj keď sa v tejto oblasti niečo pripravuje… Musím poznamenať, že prezident Si Ťin-pching (rovnako aj Macronovi) hovoril o európskej bezpečnostnej architektúre. Pokiaľ budú v Európe napadnuté krajiny alebo zmrazené konflikty, nemôže existovať žiadna bezpečnostná architektúra…

My Európania máme záujem o jednotu. Ukázali sme Číne, že sme jednotní – to bolo hlavné posolstvo mojej cesty s Ursulou von der Leyenovou. Číňania majú tiež záujem o svoju jednotu. Z ich pohľadu je Taiwan súčasťou tejto jednoty… Najhoršie pre nás je myslieť si, že v tejto veci (t. j. v otázke Taiwanu) musíme nasledovať ostatných, prispôsobiť sa požiadavkám Ameriky a znášať prudkú reakciu Číny…

Európa by sa dostala do pasce, keby sme zasahovali do kríz, ktoré sa nás netýkajú. Ak budeme prítomní, keď sa konflikt medzi dvoma systémami vyostrí, nebudeme mať čas ani prostriedky na zabezpečenie našej strategickej autonómie a staneme sa vazalmi, v čase, keď by sme sa mohli stať tretím pólom moci, ak by sme mali k dispozícii ešte niekoľko rokov.”

Potom Macron dodal: “V oblasti energie, zbraní, sociálnych médií a umelej inteligencie nemôžete závisieť od iných. Vo chvíli, keď v týchto oblastiach stratíte nezávislosť, dejiny s vami skoncujú.”

Tento výpočet sa môže na prvý pohľad zdať zvláštny. Ale hoci sa zbrane spomínajú až ako druhá položka, práve ňou Macron najradšej – a najviac – argumentuje. “Tempo dejín sa zrýchlilo, preto sa musí zrýchliť aj európska vojenská ekonomika. Vyrábame (zbrane) príliš pomaly.” Macron niekoľkokrát zopakoval, že Európa musí vyrábať viac zbraní a konečne prejsť na spoločné vojenské štandardy pre všetky krajiny EÚ.

Treba poznamenať, že Macron zrejme povedal oveľa viac o Taiwane a európskej nezávislosti, ale jeho tlačový odbor ho prinútil tieto pasáže z článku Politico vyškrtnúť. Američania, nezvyknutí na takéto zaobchádzanie, urobili sarkastickú poznámku pod čiarou a upozornili na túto skutočnosť verejnosť.

Macron tiež požadoval zníženie závislosti Európy od dolára a Ameriky všeobecne, hoci musel pripustiť, že po postupnom vyradení ruských energetických zdrojov sa bez amerického skvapalneného zemného plynu nezaobíde. Ani Macronove vyhlásenia však nie sú také zaujímavé ako reakcia, ktorá nasledovala.

Vo Francúzsku, kde sa každé kýchnutie prezidenta zvyčajne mnohorako rozoberá, média v tomto prípade radšej diskutujú o zrútení budovy v Marseille a o dôchodkovej reforme. Reakcie na Macronov rozhovor – nie tak početné ako zvyčajne – sú nápadné svojím zmäteným tónom.

Le Monde píše, že Macron znervóznil thajské úrady a “šokoval” USA. Článok naznačuje, že žiadne hlasnejšie vyhlásenia nie sú namieste, veď prezident už tliachal o “mozgovej smrti NATO” a iných šialenostiach. Samozrejme, je oveľa pohodlnejšie predpokladať, že hlava krajiny nevedela, čo hovorí, namiesto toho, aby článok analyzovala, čo povedal.

Hlavný spravodajský portál France24 naznačuje, že by mohlo ísť o “riskantné vystúpenie povrazolezca”, ale ostro odsudzuje Macrona za to, že jeho slová by mohli spôsobiť, že si Čína bude myslieť, že má voľnú ruku.

Liberation konštatuje, že prezident sa tak “trápne” snažil brániť strategickú autonómiu Európy, že sa takmer postavil na stranu “čínskeho diktátora”. Le Point mimoriadne presne prerozprával Macronov prejav o európskej suverenite a Taiwane, pričom sa ani slovom nezmienil o vojenskom aspekte jeho prejavu.

Takmer najvýstižnejšie sa však vyjadril rozhlas France Inter, ktorý mal v prezidentovom lietadle svojho vlastného novinára a v titulku jednoznačne uviedol, že “nie každú pravdu treba vysloviť nahlas”. “Nepochybne by bolo lepšie, keby bol mlčal” – áno, to sa píše v texte štátneho média. A cituje aj amerického senátora Marca Rubia, ktorý pohrozil, že USA si to s Taiwanom aj tak vybavia, zatiaľ čo Európania by si to mali s Ukrajinou vybaviť sami, keď sú takí nezávislí.

Po prvé, nezdá sa, že francúzsky prezident hovoril pod vplyvom okamihu a svojho momentálneho rozpoloženia. Jednoznačne načrtol dobre premyslený plán, o ktorom sa opakovane diskutovalo na najvyšších miestach. Po druhé, Macron je v poslednom funkčnom období pri moci, nepotrebuje byť znovu zvolený, dokonca sa ani nemusí príliš obávať o svoju povesť. Môže byť vedome iniciátorom veľmi nepopulárnych projektov (napríklad dôchodková reforma v jeho krajine) alebo projektov, ktoré môžu vyvolať určitý odpor.

Američania Macronovi vyčítali, že si pripisuje príliš veľa zásluh za to, že hovorí v mene celej Európy. Jeho vlastné médiá sa naňho vrhli za to, že si dovolil prirovnať demokratickú Ameriku k autoritárskej Číne. Z nejakého dôvodu si však nikto nepoložil najdôležitejšiu otázku. Všetky tie reči o zbraniach, o spoločných normách pre európske armády, o tom, že Európa by mala byť vojensky nezávislá – s kým presne ide Macron do vojny? Prečo to všetko navrhuje?

V skutočnosti je hádanku uhádnuť veľmi jednoduché. USA vidia v Číne svojho súpera číslo jeden, zatiaľ čo Európa vrátane Macrona má inú víziu. Pre nich je hlavným nepriateľom Európy Rusko.

Rusko je tá krajina, proti ktorej v skutočnosti navrhujú zmobilizovať sa a vyzbrojiť. Macron vlastne navrhol, že Európa by sa mala vo vlastnom záujme dištancovať od USA a v prípade potreby odovzdať Číne Taiwan, len aby sa Čína vzdala Ruska.

V skutočnosti tu nejde o európsku solidaritu a odmietnutie dolára a o boj proti vplyvu USA. Ide o budúcu vojnu – a s najväčšou pravdepodobnosťou o vojnu medzi Európou a Ruskom, o ktorej možnosti niektoré európske elity vážne uvažujú. A Macron jasne stanovuje pozíciu, ktorú nezastáva len on. Mnohí komentátori radšej hovoria, že “tretí pól moci” je pokusom presadiť svoje záujmy na úkor záujmov USA. A áno, Macron dal jasne najavo, že Európa nemá záujem biť sa za Taiwan. Má iné ambície. A jej cieľ je oveľa väčší.

Samozrejme, ak chcete, môžete vyhlásenia francúzskeho prezidenta považovať za bluf, ktorým cielil na to, aby donútil USA viac zohľadňovať európske záujmy. Ale tento bluf vyzerá príliš dobre premyslený, rovnako ako jeho vojenská zložka.

Bez ohľadu na to, ako Macronove slová nahnevajú Američanov a ich spojencov, je však jasné jedno: on sa nezastaví. Po Číne navštívil Holandsko a 11. apríla predniesol plnohodnotný prejav v Haagu. Zopakoval v ňom, že Európa potrebuje nezávislosť. Tentoraz sa však viac zameral na ekonomické aspekty a vyhol sa rečiam o vojne, na ktorú sa Európa musí pripraviť.