Má dnešné Slovensko nejaký plán? Konferencia Budúcnosť pre slovenské Slovensko predstavila svoju víziu

Bratislava 25. novembra 2019 (HSP/Foto:HSP-Ivan Lehotský)

V sobotu 23. novembra 2019 sa na Devíne stretli predstavitelia národných síl slovenskej spoločnosti na konferencii s názvom Budúcnosť pre slovenské Slovensko. Aký program a akú víziu by malo mať Slovensko do najbližšej budúcnosti?

Slovensko opäť stojí pred osudovým rozhodnutím: v nadchádzajúcich voľbách 2020 nevyhnutne potrebuje, aby sa vitálne národné sily dostali k slovu. Lenže ešte predtým potrebuje mať jasný hodnotový a strategický rozvojový program, ktorý bude viesť nastupujúcu generáciu do ďalších zápasov za slovenskú identitu, národnú slobodu, rovnoprávnosť a štátnu suverenitu.

Vytvorenie a predstavenie tohto programu bolo hlavným zámerom a cieľom sobotňajšej konferencie, organizovanej Združením slovenskej inteligencie Korene na symbolickom mieste pod devínskym bralom. V úvodnom vystúpení predseda Združenia slovenskej inteligencie Korene Viliam Hornáček zhrnul podstatné rysy programu Generácie 2020.

Ďalším rečníkom bol publicista, politológ a najnovšie už aj líder strany Vlasť pre oblasť ekonomickú a sociálnu Roman Michelko. Uviedol, že Slovensko je dnes krajinou bez sna. V uplynulých desaťročiach sme boli svedkami historických udalostí, mnohým ľuďom sa splnil ich sen: Slovensko získalo svoju štátnosť, všelikam vstúpilo. Lenže v súčasnosti nemá silnú ideu. Podľa Michelka dnes stojí pred Slovenskom jasná výzva: prekonať „pascu strednopríjmových krajín“. Podľa neho, dnešná generácia, aby bola úspešná, musí perfektne ovládať technológie a musí ponúkať obsah.

Historik Martin Lacko konštatoval, že atmosféra v spoločnosti sa za posledné roky citeľne zhoršila a stále sa zhoršuje. K čoraz viac prituhujúcej demokracii a rastúcim tendenciám liberalistických kruhov k cenzúre sa vyjadril aj Michelko: „Verím, že zdravá spoločnosť znesie aj hlúpe názory, ak občania majú možnosť vypočuť si aj tie múdre, ale neverím v centrálnu štátnu autoritu, ktorá by mala rozhodovať o tom, čo je rozumné a správne, a čo nie.“

Rudolf Jurenka, predseda mladej Matice slovenskej v Nitre, hovoril o aktivitách, ktoré vyvíjajú, a predstavil deklaráciu, ktorú prijali. Miloš Zverina zo združenia Slavica vyzval na vytvorenie centrálnej organizácie slovanskej jednoty: „Slovanské národy majú právo a povinnosť vytvoriť spoločenstvo slovanských národov, tak ako existuje Liga arabských štátov, Britské spoločenstvo národov, Africká únia, Únia juhoamerických národov a podobne.“

Zverina tiež vymenoval hriechy kapitalizmu a ako posledný z nich označil vládu nadnárodných kriminálnych klanov. Myslel tým vedenie západného „demokratického“ sveta, podobne ako sýrsky prezident Bašár Asad v nedávnom rozhovore, keď označil Donalda Trumpa za výkonného riaditeľa firmy zvanej USA, ktorú vlastnia a riadia zločinecké gangy, využívajúce rovnaké procesy riadenia, ako nacisti počas druhej svetovej vojny?

Margaréta Vyšná z Matice Slovenskej premietla účastníkom prezentáciu s analýzou pôsobenia globalizácie, kulturologické porovnanie stretu dvoch svetov. Okrem iných zaujímavých informácií odznelo v nej napríklad aj to, že v roku 2021 v sčítaní ľudu, v súlade s prístupom EÚ, budeme si už môcť zvoliť až dve národnosti a dva materinské jazyky, alebo to, že situácia na južnom Slovensku je dnes taká, že slovenský jazyk sa používa výlučne už iba v dvoch oblastiach: vo vojenskej evidencii a zdravotníckej evidencii. Všade inde sa už používa aj maďarčina. Viliam Hornáček k tomu uviedol: „Kým bude výhodnejšie byť členom menšiny, než členom štátotvorného národa, situácia sa nemôže zlepšiť, ale bude len horšia.“

Pavol Kováčik, lektor Dostatočne všeobecnej teórie riadenia z občianskeho združenia Zdravá spoločnosť hovoril o štátnosti a možnostiach vstupu do jej riadenia na šiestich úrovniach.

Podrobnejšie predstavil program rozvoja Slovenska Michelko: „Naši oponenti, ktorí majú obrovskú mediálnu moc, nám dávajú rôzne nálepky. Hovoria, že nemáme riešenia, že sme nekompetentní, že nemáme víziu, že sme ľudia, ktorí v podstate používajú prázdne floskuly a nevedia definovať ako treba veci riešiť. Samozrejme, je to nepravdivý obraz, ktorý pramení z toho, že sme vytesňovaní z médií, že vlastné komerčné médiá na svojej strane nemáme, až na nejaké mediálne startupy.“

„Podkladajú sa nám isté floskuly ako nemenné pravdy. Ak dnes niekto povie, že solidarita a spravodlivosť sú témy, ktorými sa treba zaoberať, povedia mu, že je úplný hlupák, že nikdy žiadna spravodlivosť nebola, trh všetko vyrieši, schopní s ostrými lakťami vlastne posúvajú spoločnosť dopredu a tí ostatní sa musia zaradiť a dúfať, že im ostanú nejaké omrvinky. Toto musíme striktne odmietnuť: dôstojnosť, boj za spravodlivosť, aj tú sociálnu, musí byť právo, na ktoré nesmieme rezignovať,“ uviedol Michelko a uviedol v tejto súvislosti niektoré konkrétne príklady deformácií systému:

„Bežní ľudia musia mať prístup k bývaniu. Je absurdné, že máme veľmi solventných ľudí, ktorí majú päť-šesť bytov, takzvaných investičných – a to je v poriadku – ale ani len ich neprenajímajú, aby sa im nezničili. Dnes je situácia taká, že v Bratislave, ak desať rokov podržíte nejaký byt, tak vám jeho cena dva, dvaapolkrát narastie a s obrovským ziskom, oveľa väčším ako v banke, ho môžete zúročiť. Títo ľudia nie sú nijako nútení, aby tieto vysoké nadpríjmy nejakým spôsobom vracali spoločnosti. Týchto ľudí treba zdaniť.“ Michelko zdôraznil, že držať prázdne „investičné“ byty za situácie, keď je nedostatok bytov pre mladé rodiny, je nemorálne.

Dotkol sa aj neúmerných ziskov developerov: „Poznáme čísla z Českej republiky, u nás to bude podobné: tam ak byt stojí tri milióny, z toho 800 tisíc je zisk pre developera. Je najvyšší čas, aby toto prestalo. Je najvyšší čas, aby vznikla štátna developerská inštitúcia, ktorá bude stavať byty bez neúmerného zisku, aby tak vznikla konkurencia a ľudia aby mali dostupnejšie bývanie, aby vznikla verejná bytová výstavba s regulovaným nájomným. Napríklad Viedeň takto má 60 – 70 percent bytového fondu, u nás nič také neexistuje.“

Večnou témou sú mzdy: „Štát má tri možnosti ako ovplyvniť mzdovú úroveň. Jedna je priama, to je výška najnižšej mzdy, dnes je zadefinovaná ako 60 percent z priemernej mzdy.

Druhá je výška miezd vo verejnom sektore. Ak by verejný sektor, ľudia vysoko kvalifikovaní, ktorí robia často náročnú prácu, mali priemernú mzdu dvetisíc eur, podnikatelia by nemohli ponúkať šesťsto alebo sedemsto eur. A predovšetkým školstvo: dnes je mzda učiteľa na 80-tich percentách mzdy priemerného vysokoškolsky vzdelaného pracovníka. Učitelia sú z vysokoškolsky vzdelaných ľudí na tom skoro najhoršie – to nie je možné akceptovať. Najmenej v horizonte štyroch rokov by sa mali dostať nad úroveň vysokoškolského priemeru, aby boli aspoň trošku nadpriemerní.

Tretia vec je absolútna likvidácia kolektívneho vyjednávania. Malo by sa legislatívne zaručiť, aby všetky podniky nad dvesto zamestnancov mali povinne a ex-offo zo zákona povinne dať odborárom miesta v dozorných radách. Tým pádom by mali odbory presnú informáciu o tom, aká je skutočná ekonomika podniku, aké sú zisky, a mohli by si legitímne nárokovať na spravodlivý podiel na tom, čo sa vyrobí.“

Michelko navrhuje riešenia: „Musíme zafixovať najnižšiu mzdu na úrovni 60 percent priemernej mzdy ústavným zákonom, musíme zrušiť zisk zdravotných poisťovní, aby 96 percent toho, čo sa vyberie na zdravotnú starostlivosť išlo tam, a len maximálne štyri percentá mohol byť správny fond. Dzurindovskí ústavní sudcovia toto v podstate zrušili s tým, že nie je možné obmedzovať zisk. Lenže minimálne v dvoch oblastiach je vyťahovanie zisku absolútne nemorálne: v dôchodkovom systéme a v zdravotníctve. Ak niekto neobmedzene rabuje účty s peniazmi na dôchodky seniorov a na zdravotnú starostlivosť, je to neprijateľné. Musíme mať silu a odvahu jasne deklarovať, že toto nie – tieto veci sa musia skončiť.“

A hovorí: „Podstatné je, že prichádza generácia, ktorá vie ako, a ktorá vie a chce presadiť to, na čo iní nemali odvahu. Ak budú vhodní politici na správnych miestach, Slovensko môže byť dôstojné a zabezpečiť svojim ľuďom dôstojný život. Nebudeme sa plahočiť na cudzích, nebudeme kolóniou, budeme podstatne menej odtokovou ekonomikou, len treba mať mandát a silu. Vízia už je.“

Podstatu finančnej situácie Slovenska (a nielen Slovenska) v globálnom kontexte zhrnul Hornáček: „Tí, ktorí držia bank vo svete, tí nepotrebujú naše peniaze, tí si ich natlačia, koľko chcú. Oni potrebujú, aby my sme nemali peniaze, lebo tam sa začína naša závislosť.“

Hornáček tiež informoval o vytváraní názorovej generácie dneška a potrebe lokálnych spojení aktivistov. O tom, že priestor na realizáciu duchovného, duševného, kultúrneho, intelektuálneho, umeleckého potenciálu je obrovský, svedčí aj jeho bonmot: „Hudobný skladateľ Béla Bartók kedysi povedal, že nikde na svete nenašiel také bohatstvo melodickej pestrosti ako v slovenskom folklóre. Podobne to máme aj v oblasti ľudových krojov, a predsa si to nikto doposiaľ nevšimol a my chodíme v rifliach s roztrhanými kolenami.“

Program Generácie 2020 ako záverečný dokument konferencie Budúcnosť pre slovenské Slovensko prečítala Margaréta Vyšná. Prioritami riešenia súčasného stavu spoločnosti na Slovensku by mali byť: zachovanie integrity a územnej celistvosti SR, podpora rodiny a rodičovstva, zachovanie dôstojnosti života, výchova v národnom duchu, základné občianske práva, ukotvenie v kresťanstve a pôvodnej kultúre, doplnenie verejného mediálneho priestoru národnými témami, smerovanie SR k politickej neutralite a podpora založenia spoločenstva slovanských národov.

Rozhovor s hlavným organizátorom konferencie Budúcnosť pre slovenské Slovensko Viliamom Hornáčkom si môžete pozrieť tu:

Ivan Lehotský