Bratislava 25. februára 2018 (TASR/HSP/Foto:wikimedia)

Presne pred sedemdesiatimi rokmi sa dostali komunisti k absolútnej moci. Víťazný február sa stal na desaťročia najdôležitejším štátnym sviatkom v Československu. Aj v tomto prípade sa ukázalo, že na to, aby sa nejaká politická sila dostala k moci, nepotrebuje mať väčšinu v spoločnosti. Komunistom k tomu stačila bezohľadnosť, disciplína a mobilizácia más, kým ostatné strany sa spoliehali na to, že sa s nimi vždy dokážu dohodnúť. V tom sa absolútne zmýlili a prispeli k tomu, že Február 1948 bol absolútny štátoprávny medzník, ktorý napríklad českú spoločnosť ovplyvňuje doteraz. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to povedal historik z českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov Libor Svoboda.

-Rok 2018 nesie viacero “osmičkových” výročí. Kam by ste spomedzi nich zaradili udalosti z februára 1948?-

Toto výročie je významné z dôvodu, že v Československu došlo k úplnej štátoprávnej zmene. Hoci povojnová republika nebola dokonalá, vykazovala množstvo anomálií, ktoré smerovali k zmene, Február 1948 bol absolútnym medzníkom. Komunisti sa definitívne dostali k moci a mohli začať budovať režim sovietskeho typu, totalitný a nedemokratický. Ovplyvnilo to životy našich národov minimálne na štyri desaťročia. Tieň Februára v podobe komunistickej strany poznamenal Českú republiku aj v ďalších dekádach. Hoci bola a je opozičnou stranou, o jej priazeň sa uchádzali i stále uchádzajú mnohí.

-Táto kontinuita trvá v Česku. Na druhej strane, na Slovensku sú komunisti okrajovou politickou silou po roku 1989 a do parlamentu sa dostali jediný raz, vo volebnom období 2002-2006. Svedčí to o rozdieloch medzi Čechmi a Slovákmi?-

Skôr to svedčí o rozdielnej histórii a východiskách našich národov. Boli sme síce súčasťou jednej monarchie, no Česi mali väčšie možnosti národného a politického rozvoja, kým Slováci čelili tvrdému útlaku v rámci Uhorska. Iná bola aj sociálna štruktúra oboch spoločností. Česko bolo rozvinutejšie, priemyselné so vzdelanou robotníckou vrstvou, ktorá sa hlásila k sociálnej demokracii a ku komunistom, kým Slovensko bolo viac agrárne a menej industrializované. Slováci sa vždy snažili dosiahnuť v rámci spoločného štátu rovnoprávne postavenie, čo nie vždy česká strana vedela doceniť. Plne sa to prejavilo pri rozdelení Československa.

-Tie rozdiely sa zrejme prejavili aj v prvých povojnových parlamentných voľbách v roku 1946. Kým v Čechách a na Morave zvíťazili komunisti, na Slovensku, naopak, neuspeli a dominovala Demokratická strana s viac ako 60 percentami hlasov…-

Sociálni demokrati a Komunistická strana Československá (KSČ) mali v Česku historicky veľmi pevné korene. Na Slovensku zasa pôsobil v prospech Demokratickej strany (DS) silný vzťah k cirkvi. Tieto rozdiely mali veľký vplyv na povojnový volebný výsledok.

-Ak by bolo povojnové Československo federatívnym štátom, mali by komunisti väčšie problémy zvrátiť nepriaznivý výsledok na Slovensku? V unitárnom štáte na to potrebovali len necelého poldruha roka. Nebolo aj toto dôvodom, prečo sa nenaplnil bod Košického vládneho programu, ktorý hovoril o federatívnom usporiadaní povojnového štátu?-

S tým súhlasím. Aj vodca komunistov Klement Gottwald bol spočiatku stúpencom rovnoprávneho usporiadanie medzi Čechmi a Slovákmi. Keď však videl, ako dopadli voľby na Slovensku a silnú pozíciu DS, tak od tejto myšlienky odstúpil. Skôr mal snahu Slovensko viac primknúť k českým krajinám a centralizovať. Napokon, bolo to vidno v rámci komunistickej strany, Komunistická strana Slovenska (KSS) sa stala len príveskom KSČ. Šéfom KSS sa stal napríklad Viliam Široký, ktorý bol pražský Slovák a uvádzal do praxe centralizačnú politiku. Tí, ktorí mali snahu o rovnoprávne snahy, boli odsúvaní do úzadia.

-Spomínali ste, že povojnová republika mala viacero chýb a smerovala k možnej totalite. Bola situácia v roku 1945 daná, že Československo patrilo do bloku, kde sa komunisti skôr či neskôr dostanú k absolútnej moci? Nedalo sa to nijako zmeniť?-

Ťažko povedať, no keď sa komunisti vracali v roku 1945 z exilu, išli do neistoty, pretože nevedeli, ako to v krajine vyzerá. Nevedeli, aké sú voličské nálady a ako ju zmenili roky vojny. Nevedeli, aký je postoj ľudí k ich programu. Gottwald sa v tomto období správal veľmi umiernene. V KSČ boli omnoho väčší jastrabi, ktorí presadzovali rýchlejší a tvrdší postup pri uchopení moci. Často sa preto dostával do sporu s ministrami Václavom Kopeckým alebo Júliusom Ďurišom. Od začiatku však išlo komunistom o to, aby sa dostali k moci a mohli vybudovať socialistickú spoločnosť. To bolo jasné. Išlo len o to, akú cestu zvoliť k naplneniu cieľa. V rokoch 1945-48 sa testovalo aj v Československu viacero alternatív, ako to dosiahnuť. Spočiatku išli cestou kompromisu, ústupkov, no neskôr začali pritvrdzovať. Dôležité však boli aj nálady v spoločnosti. A tá sa, podobne ako v západnej Európe, preorientovala viac doľava. Bol v tom aj obrovský kredit Sovietskeho zväzu, ktorý mal hlavný podiel na oslobodení veľkej časti Európy za cenu nesmiernych obetí. Druhá svetová vojna tak spravila zo Sovietskeho zväzu superveľmoc. V spoločnosti to bolo cítiť a tento kredit pomáhal KSČ, posilňoval jej pozíciu. Príťažlivosť komunistických myšlienok a programu v spoločnosti rástla. Zrazu sa na všetko, čo sa odohralo v 30-tych rokoch minulého storočia, ako boli hladomory, čistky, pakt Molotov- Ribbentrop, úplne zabudlo. Dodnes si myslím, že keby sa, hypoteticky, sovietske vojská zastavili až v Paríži, tak aj Francúzsko je komunistické. Tým, že Červená armáda oslobodila väčšinu územia Československa, dostali sme sa do sovietskej sféry vplyvu. Karty boli už dopredu rozdané, hoci si to mnohí nechceli pripustiť.

-Cesty k moci boli u komunistov rôzne. V Československu sa javilo, že to išlo celkom ústavnou cestou…-

Presne tak. Povojnová tretia republika bola obmedzenou demokraciou, ale zákony v nej fungovali. V rámci Národného frontu boli povolené štyri politické strany v Česku a dve na Slovensku. Musím však povedať, že aj nekomunistické strany boli viac ľavicovo zamerané. Pravicové a konzervatívne strany sa zväčša zdiskreditovali počas vojny a agrárnici či “hlinkovci” boli zakázaní. Preto v povojnovom období bola zhoda na socialistickom programe, hoci komunisti a napríklad národní socialisti si pod tým predstavovali niečo iné. Zhodli sa však na tom, že sa má znárodňovať, poľnohospodárske podniky s pôdou nad 50 hektárov, banky, bane, ťažký priemysel, filmový priemysel, polygrafia, tlačiarne a podobne. Počítalo sa s tým, že v krajine bude existovať zmiešané, súkromné a štátne vlastníctvo.

-Kde nastali momenty, keď sa to definitívne otočilo a ukázalo sa, že komunistom ide o absolútnu dominanciu?-

Dôležitým zlomom boli parlamentné voľby v roku 1946, v ktorých komunisti dominovali. Gottwald si však uvedomoval, že pokiaľ chce ovládnuť krajinu, musí vybudovať veľkú a akcieschopnú stranu, získať ľudí na svoju stranu a mobilizovať masy. To sa komunistom podarilo. Vedeli byť dostatočne populistickí a získali dôležité pozície v štáte. Napríklad na ministerstve pôdohospodárstva. Keď prichádzali ľudia do pohraničia namiesto vysídlených Nemcov a Maďarov, tak to bol komunistický minister Ďuriš, ktorý im odovzdával dekréty, oprávňujúce ich vlastniť usadlosti. Paradoxom je, že o pár rokov neskôr im ich komunisti vzali. Veľa vecí zamlčovali. Napríklad to, že v Československu nikdy nebudú kolchozy ako v Sovietskom zväzu. Tiež sa stal opak pravdou.

-Zrejme aj iné rezorty boli pre komunistov zaujímavé, napríklad silové ministerstvá. Aká bola ich stratégia, keď sa tvorila vláda?-

Áno, o silové ministerstvá mali veľký záujem, aby získavali vplyv a najmä informácie na svojich protivníkov. Svojich ľudí mali aj v druhých politických stranách, ktoré sa ich pôsobením snažili rozložiť. V prvej fáze sa usilovali, aby sa v nich dostali k moci skupiny, ktoré budú priaznivo naklonené komunistom. Potom existovali ľudia, ktorí boli formálne nestraníci alebo členovia nekomunistických strán, no to bola len zásterka. V skutočnosti boli členovia KSČ. Napríklad generál Ludvík Svoboda, ktorý bol síce nestraník, no v skutočnosti sympatizant KSČ, ktorý sa stal po februári 1948 aj jej členom. Bol však hlavou armády, čo bol veľmi dôležitý post. Podobne to bolo aj v prípade polície. Po vojne sa vytvoril Zbor národnej bezpečnosti (ZNB). Zo dňa na deň skončilo žandárstvo a všetci jeho členovia sa presunuli do ZNB. Hneď v prvých týždňoch sa začali veľké nábory ľudí, vytvárali sa nové jednotky, ako bol napríklad pluk 9600. Ten slúžil spočiatku na hraniciach, no v roku 1948 zohral dôležitú úlohu. Z neho sa neskôr regrutovali aj mnohí vrcholní predstavitelia ŠTB. Bol to elitný zbor, ktorý úplne ovládli komunisti. V roku 1948 bolo potom veľké množstvo dôležitých pozícií v bezpečnostnom aparáte v rukách komunistov.

-Československo sa v roku 1947 malo možnosť stať sa súčasťou takzvaného Marshallovho plánu. Pôvodne sa doň zamýšľalo zapojiť, no po návšteve predsedu vlády Gottwalda v Moskve bolo všetko inak. Bol to signál, že sme v sovietskej zóne vplyvu a na Západ nepatríme?-

Marshallov plán bol snahou upevniť americký vplyv v Európe. Bol v tom aj úmysel pomôcť Európe, no v politike sa nič nerobí zadarmo. Sovieti to veľmi dobre chápali, a preto dali najavo aj Československu, že účasť na tomto pláne si neželajú. Od roku 1947 už začali aj západné štáty pripúšťať, že i Československo je stratené a skončí v sovietskej sfére vplyvu.

-Ako vnímal tento vývoj prezident Edvard Beneš?-

V roku 1947 mal 63 rokov a bol to už chorý muž. Stopy na ňom zanechalo veľké nervové vypätie vojnových rokov i viacero mozgových záchvatov, ktoré prekonal. Beneš si však uvedomoval, že sovietsky vplyv v stredoeurópskom priestore je daný. S tým sa už nič nedalo spraviť. V tomto smere bol pragmatik. Otázkou bolo, ako sa bude tento vplyv presadzovať. Beneš vnímal, že Západ sa mu v roku 1938 otočil chrbtom a či sa nám to páči alebo nie, Sovietsky zväz zohral kľúčovú úlohu počas druhej svetovej vojny a oslobodzovania krajín strednej Európy.

-V roku 1948 mali byť v Československu parlamentné voľby. V nich by komunisti nemuseli drvivo zvíťaziť, skôr naopak. Neboli februárové udalosti aj výrazom toho, že tie voľby vlastne už ani nechceli a hľadali možnosť, ako sa dostať k moci skôr?-

Pravdepodobne by v roku 1948 vyhrali, no mali by slabšiu pozíciu ako dva roky predtým. Museli by hľadať omnoho nevýhodnejšie dohody a kompromisy s nekomunistickými stranami.

-Čo bolo pre nich neakceptovateľné…-

Samozrejme. Tvrdé komunistické krídlo vyzývalo Gottwalda už v roku 1947 na razantnejšie kroky a nedemokratické prevzatie moci. Gottwald tomuto scenáru odolával a bol pokojný. Akoby očakával, že príležitosť na ústavné prevzatie moci príde. Ak by aj neprišla, v zálohe bol vždy silový variant. Ku koncu roka 1947 však začali ostatné strany vnímať riziko, že komunisti môžu získať absolútnu moc a že je to ich cieľ. Pristupovali k nim omnoho kritickejšie a zástancovia spolupráce s komunistami sa dostávali do úzadia. Videli, že Gottwald začína byť čoraz menej náchylný na kompromis a vo vláde presadzuje komunistickú politiku za každú cenu.

-Prečo mu potom nekomunistickí ministri svojou demisiou vo februári 1948 dali zámienku, aby sa ich elegantne zbavil? Prečo išli do takého rizika?-

V prvom rade ich protivníci, komunisti Gottwald alebo Slánský, boli politici omnoho väčšieho formátu. Boli bezškrupulóznejší a mali väčší ťah smerom k moci. Nekomunisti podcenili situáciu. Stále si mysleli, že sa dokážu s komunistami dohodnúť, no neuvedomili si, že to už nepôjde. Rovnako si zle vykalkulovali, že ich podporí prezident Beneš. Bol už príliš chorý a vyčerpaný, aby dokázal ísť s nimi do veľkej konfrontácie s komunistami. Demisiu nepodali všetci ministri, ktorí neboli členovia KSČ. Chýbali dvaja, minister zahraničných vecí Jan Masaryk a spomínaný minister obrany Svoboda, sympatizant KSČ. Pokiaľ nebola v demisii väčšina ministrov, mohol urobiť Gottwald rekonštrukciu vlády aj bez odobrenia prezidenta. Stačilo, aby Beneš prijal demisiu odchádzajúcich ministrov. K tomu ho aj tlačil Gottwald. Beneš síce ťahal čas, no vtedy sa ukázala ako rozhodujúci moment mobilizácia más, na čom komunisti pracovali v predchádzajúcom období. Komunisti vyhrali aj boj o verejnú mienku. Tento politický súboj verejnosti vykreslili ako snahu o nekomunistický puč a návrat k predchádzajúcim pomerom. To zmobilizovalo ľudí a do Prahy sa zišli státisíce ľudí z celej krajiny. Vytvárali sa ľudové milície, akčné výbory Národného frontu, čo boli úplne nelegitímne štruktúry, ktoré začali kádrovať a vyhadzovať nepohodlných ľudí a komunistických oponentov. Nemali oporu v žiadnej legislatíve.

-Takže bol to násilný prevrat…-

To označenie sedí. Vytvorenie ľudových milícií, akčných výborov bolo nelegálne. Tieto jednotky potom bežne obsadzovali tlačiarne, bránili vydávaniu nekomunistickej tlače, čo boli jednoznačne násilné akty.

-Čo spôsobilo, že po prevrate komunisti veľmi rýchlo ovládli celú krajinu, hoci väčšina ľudí by ich zrejme nevolila?-

Všetkých prekvapila rýchlosť, s akou postupovali komunisti. Akčné výbory prepúšťali a vylučovali množstvo ľudí. Napríklad prišli do parlamentu a vylúčili riadne zvolených poslancov, ktorí nesúhlasili s komunistickou politikou. Potom sa začali prijímať zákony, ktoré sprísňovali život v spoločnosti, napríklad zákon o ochrane ľudovodemokratického režimu, zákon o zriadení táborov nútených prác či legislatívu, ktorá spravila z ilegálneho prekročenia hraníc trestný čin. Predtým to bol iba priestupok. Keď som skúmal dokumenty z roku 1948, našiel som, že už v marci a apríli zadržali na hraniciach množstvo ľudí, ktorí chceli opustiť krajinu. Po pár dňoch ich však museli prepustiť. Bol to impulz na neskoršie sprísnenie pravidiel.

-Zaujímavé však bolo, že po Benešovej abdikácii sa stal prezidentom komunista Gottwald a pokračoval v tradícii, že novozvolená hlava štátu prišla do Chrámu sv. Víta v Prahe na slávnostné Te Deum. Na komunistu – ateistu to bol paradoxný počin…-

Chcel ukázať, že pokračuje v prezidentskej tradícii Masaryka a Beneša. Napokon, k Benešovi sa až do posledných chvíľ správal s veľkým rešpektom. Rovnaký vzťah mal k nemu aj Beneš, ktorý ho akceptoval ako silného politického hráča. Politik politika rešpektoval.

-Zaujímavú, hoci tragickú úlohu zohral šéf diplomacie Jan Masaryk, ktorý pomohol komunistom tým, že sa nepripojil k demisii nekomunistických ministrov. Krátko na to zahynul, zrejme po páde z okna, čo je roky predmetom špekulácií, či to bola samovražda alebo vražda. Čo si myslíte vy?-

O jeho smrti sa bude špekulovať stále. Neverím tomu, že svetlo do prípadu vnesú nejaké nové záznamy z ruských archívov. Predstava, že tam existuje dokument, ktorý by jasne ukázal, ako to bolo, je dosť naivná. Smrť Jana Masaryka ostane veľkým historickým otáznikom. Každej z doterajších verzií jeho smrti chýba jasný dôkaz, ktorý by ju potvrdil. Položme si otázku, kto mal prospech z jeho smrti? Gottwald? Nemyslím si. Za všetkými nevyriešenými otázkami minulosti hľadáme nejaké konšpirácie, no často sa ukáže, že skutočné dôvody, ktoré k nim viedli, boli len obyčajnou zhodou náhod.

Rozhovor s Liborom Svobodom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.