Narodil sa 6. januára 1938 v bratislavskej mestskej časti Ružinov. Jeho matka – krasokorčuliarska trénerka, sa snažila z neho a jeho sestry Júlie vychovať krasokorčuliarsky pár. Golonkov hokejový talent objavil vtedajší bratislavský funkcionár Viliam Čech, ktorý ho uvidel hrať na detskom klzisku. Ešte v roku 1955 sa vrcholovo venoval paralelne dvom športom – tenisu a hokeju. V roku 1956 vyhral Pardubickú juniorku a stal sa tenisovým juniorským majstrom Československa. Napokon dal prednosť hokeju, v ktorom sa stal nespochybniteľnou legendou.

Golonka začínal v bratislavskom Slovane, na ľade vynikal ostrosťou vo všetkých herných činnostiach. Bol rýchly, vždy na správnom mieste, technicky vynikajúci, vedel čítať hru a burcovať mužstvo. Prezývku Žiletka dostal od trénera Ladislava Horského v Slovane po tom, ako sekol hokejkou protihráča. Pamätníci nielen slovenského, ale aj svetového hokeja dodnes spomínajú na Golonkove súboje s robustným obrancom ZSSR Alexandrom Ragulinom či nekompromisným Kanaďanom Alom Dewsburym.

Za Slovan, vtedy ešte Sokol NV Bratislava, nastúpil ako 17-ročný v roku 1955. Belasé farby bratislavského klubu hájil do roku 1969, s krátkou prestávkou v rokoch 1957-1959, keď ako vojak základnej vojenskej služby pôsobil v Dukle Jihlava. V najvyššej československej súťaži odohral 330 zápasov a s 298 gólmi to dotiahol až do Klubu ligových kanonierov. V sezóne 1960/1961 bol kráľom ligových strelcov.

Legendárny hokejista štartoval na ôsmich MS a troch ZOH. Z MS si odniesol štyri striebra (1965, 1966, 1967, 1968) a tri bronzy (1959, 1964, 1969). Na ZOH 1968 v Grenobli priviedol ako kapitán československú reprezentáciu k strieborným medailám, štyri roky predtým získal na olympiáde v Innsbrucku bronz. Dres československej reprezentácie si obliekol v 134 dueloch, v ktorých súperových brankárov prekonal 82-krát.

Za Slovan hral 14 rokov, ale na titul v československej lige sa mu siahnuť nepodarilo. Dva majstrovské tituly však dosiahol ako tréner nemeckých klubov SC Riessersse a EC Kolín. V rokoch 1969-1972 pôsobil v nemeckom SC Riesersee, za ktorý odohral 104 zápasov a strelil 44 gólov. Hráčsku kariéru zakončil v Lokomotíve Bučina Zvolen (dnes HKM Zvolen), kde hral do roku 1975.

Niekdajší hokejový rebel je od roku 1999 člen Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF), od roku 2002 aj Siene slávy slovenského hokeja. V roku 2004 sa stal členom Siene slávy nemeckého hokeja a v roku 2010 aj členom Siene slávy českého hokeja. V roku 2003 Golonkovi udelil vtedajší prezident SR Rudolf Schuster Pribinov kríž II. triedy.

Neúnavný komentátor, ale aj otvorený kritik diania v slovenskom hokeji si z tvrdého a najrýchlejšieho kolektívneho športu okrem úspechov a nezabudnuteľných príhod odniesol aj 305 stehov na tele a sedemkrát zlomený nos. Najpamätnejšie súboje z Golonkovej reprezentačnej kariéry boli duely so ZSSR. Nezabudnuteľné bolo víťazstvo 5:4 nad “zbornou” na olympiáde v Grenobli. V zápase strelil dva góly. Politickú príchuť mali aj víťazstvá na MS 1969 v Štokholme, v čase okupácie Československa vojskami ZSSR. Po prvej výhre československí reprezentanti odišli z ľadu bez toho, aby súperom podali ruky. Pred druhým duelom si päť hráčov vrátane Golonku prelepilo na drese päťcípu hviezdu na vtedajšom štátnom znaku ČSSR.

Po skončení aktívnej hráčskej kariéry pôsobil ako tréner nemeckých klubov SC Riessersee, EC Kolín, ESD Iserlohn, EHC Norimberg. Trénoval aj švajčiarsky HC Davos, rakúsky tím EW Viedeň a český Zetor Brno a nechýbal ani na striedačke milovaného Slovana.

Okrem klubov viedol československú reprezentáciu do 20 rokov, B-tím bývalej ČSSR. Trénoval aj reprezentačný A-tím SR, viedol ho na Svetovom pohári 1996 a na MS 1997.

Jubilant Golonka: “Veľký úspech pre mňa je moja rodina”

Na svoje športové začiatky, keď hral tenis a neskoršie ako mladistvý vymenil raketu za hokejku, si zaspomínal: “Pre mňa bol úspech, keď som ako malý chlapec hral za dorast. Potom z dorastu, keď som mal 16 rokov som vyhral Pardubickú juniorku v tenise. To bol pre mňa životný zážitok, lebo som sa rozhodoval, či budem pri hokeji, alebo či budem pri tenise”.

V Prahe, ako priblížil, rozhodli, že na Wimbledon namiesto neho pôjde niekto druhý. “O 14 dni nato som cestoval do Pardubíc na majstrovská republiky juniorov a tam som toho, ktorý miesto mňa odišiel na Wimbledon, vo finále porazil. To bol pre mňa životný zážitok, lebo som zahodil raketu. Povedal som si, že s raketou už nič nebudem robiť a dal som sa na hokej,” zdôraznil pre TASR jubilujúci “Žiletka”.

To bolo rozhodujúce, pretože ako tenista dosahoval lepšie výsledky ako v hokeji. Keď mal 17 rokov, náhodne iný hráč nedostal pas. “Letelo sa do Švédska a povolali ma do hokejového národného mužstva ako talentovaného hráča zo Slovana. Jednoducho mi povedali – môžeš cestovať, príď, máš vybavený pas. Tak som došiel do Prahy vlakom, cestoval som do Švédska. A tam som dal svoj prvý reprezentačný gól proti Švédom,” vysvetlil.

Podľa neho sú u športovca viaceré vrcholy. Je to víťazstvo, potom postup, víťazstvo-postup. “Samozrejme, že vrchol všetkého bolo, že som bol kapitán národného mužstva, ktorého si zvolilo mužstvo. To nebolo dovtedy zvykom – kto bude kapitán, určovali iné orgány. Mňa za kapitána národného mužstva prvýkrát za éry Alexandra Dubčeka zvolilo 95 percent hráčov. Bola to pre mňa česť a rovnako strieborná medaila, že sme ju získali. Žiaľbohu, ušla nám medzi prstami zlatá medaila v Grenobli v roku 1968. Pre každého športovca je olympijská medaila vrchol,” vyznal sa Golonka.

V roku 1962, keď bol v životnej forme, tak ho zranil švédsky hráč v medzištátnom zápase v Prahe, kde exceloval: “Rok som nehral, rok som bol práceneschopný, štyri mesiace v nemocnici. Následne tri mesiace rehabilitácie. V novembri som už začal trénovať a vo februári som dal tri góly Rusom na olympiáde v Innsbrucku. Prekonal som sám seba, dostal som sa znovu do národného mužstva, bez tréningu, bez všetkého a začalo sa mi dariť.”

To bol preňho najväčší vrchol. “Mám dve olympijské medaily a šesť medailí z majstrovstiev sveta. Takže vrchol môjho diania bolo pôsobenie v národnom mužstve a v Slovane,” uviedol pre TASR.

Šport predstavuje, ako sa vyznal, vrcholy a pády: “Je to sínusoida, ako v elektrine, raz ste hore, raz ste dole.”

Súčasnému slovenskému športu a najmä hokeju praje, aby hráči využili možnosť, ktorú dnes majú. “Prial by som si, aby mladí hokejoví hráči, ktorých trénujú naši tréneri, ktorí ich naučia korčuľovať, naučia ich prvé základy, aby sa dostali do NHL. Aby tam pôsobili a aby si vedeli zabezpečiť svoju budúcnosť,” zdôraznil Žiletka.

To podľa neho nemôže dosiahnuť každý hráč. “Veľkú ťarchu našich vynikajúcich juniorov nesú rodičia. To by si mali konečne uvedomiť ľudia, ktorí podporujú šport. Dovolím si tvrdiť, že keby nebolo podpory rodičov, neboli by Slafkovský, Regenda, Ružička a neboli by ďalší veľkí hráči, ktorí sa začínajú javiť, že budú veľkí vo svetovom hokeji. A potom, aby si vážili slovenský dres a aby boli vždy ochotní nastúpiť za Slovensko a skutočne urobiť radosť našim divákom,” povedal.

“Robil som veľké oslavy pri 60-ke. To si hovorím, že toto je posledná. Potom bola 70-ka, potom že 75-ka je posledná oslava. Teraz je 85-ka. Dúfam, že ešte nejaký čas vydržím. Oslavujem len v kruhu rodiny a v kruhu mojich priateľov, ktorí mi zostali. Práve veľkým úspechom pre mňa je moja rodina,” povedal na záver pre TASR Golonka.