Môj profil 
Predplatné
Rozkol medzi Tureckom a jeho západnými partnermi sa neustále prehlbuje, píše Le Figaro. Podľa autorky článku Isabelle Lasserovej nebolo vo vzťahoch Ankary s EÚ ešte nikdy toľko chladu a s NATO zasa toľko problémov. A tiež vzťahy Turecka a Francúzska sa začínajú rozpadať.
Novinárka pripomína, že sa vzťahy Severoatlantickej aliancie s Ankarou zhoršili po pokuse o štátny prevrat v Turecku, ku ktorému došlo v júli 2016, a po „čistke“ v armáde, ktorá nasledovala, keď o svoje posty prišli početní zástupcovia tejto krajiny v NATO. Turecké politické vedenie má za to, že sa NATO a USA, ktoré odmietajú vydanie opozičného politika Fethullah Gülena do Turecka, tiež zúčastnili nepodareného puču.
Olej do ohňa môže takisto priliať rozhodnutie Ankary o nákupe ruských raketových systémov S-400. Fakt, že krajina, ktorá považuje NATO za svojho hlavného odporcu, plánuje dodávky zbraní jednému z „pilierov“ aliancie, skalil oslavy 70. výročia NATO. USA totiž považujú tento obchod za „nezlučiteľný“ s bezpečnosťou danej aliancie.
Američania sa navyše obávajú, že nákup S-400 umožní Rusku prístup k strategickým informáciám o amerických stíhačkách F-35. To bol dôvod, prečo boli Ankare „zmrazené“ dodávky amerických lietadiel a stalo sa to aj príčinou vyhlásenia o „vážnych následkoch“ pre dvojstranné vzťahy zo strany Washingtonu v prípade, že sa Turecko nevzdá svojich plánov.
„Z Turecka sa stal odpadlík vnútri NATO, ktorý tlačí na spojencov, a nepočúva ich, lebo obhajuje vlastné národné záujmy,“ domnieva sa expertka z Francúzskeho ústavu strategických výskumov Dorothy Schmidtová.
Po zblížení Ankary s Moskvou si mnohí začali klásť otázku, či Turecko chce zostať členom NATO. Denník vysvetľuje, že zväzok Ruska a Turecka umožňuje obom štátom vytvoriť protiváhu americkému vplyvu, a to predovšetkým na Blízkom východe. Avšak, podľa mienky autorky článku, o vystúpení Turecka z NATO v najbližšej budúcnosti nejde, lebo Moskva nie je schopná poskytnúť Ankare rovnaké záruky bezpečnosti ako NATO a USA.
Práve touto okolnosťou sa podľa denníka vysvetľuje nerozhodnosť Erdogana, ktorý sa neodvažuje „prekročiť medze“ a definitívne vyriešiť otázku o nákupe S-400. USA zase potrebujú podporu Ankary, aby mohli aj naďalej hrať svoju úlohu v regióne, najmä potom v boji s IS a Iránom.
Pokiaľ ide o vzťahy Turecka s EÚ, tu ide hlavne o ľudské práva, ktoré v tejto krajine „nerešpektujú“. To bolo príčinou, prečo Brusel zaviedol finančné sankcie proti Ankare. Silnejúce rozpory medzi národnými záujmami Turecka a EÚ bráni dvojstranným rokovaniam o vstupe Ankary do EÚ. Stále častejšie sa ozývajú hlasy, ktoré sú pre pozastavenie rokovaní o tejto otázke alebo sú pre iný formát spolupráce. Napríklad alternatívne pripojenie Turecka k EÚ.
Denník ďalej píše, že sa nikto nechce chopiť zodpovednosti za rozpad vzťahov, pretože EÚ potrebuje spoluprácu s Tureckom na prekonanie celého radu problémov. Tými sú napríklad vojna v Sýrii, kríza s vysídlencami, boj s terorizmom a ekonomické vzťahy. Európa navyše počíta s tým, že sa Turecko chopí úlohy strážcu hraníc EÚ a nechá na svojom území 3 milióny utečencov, ktorí prišli do tejto krajiny od roku 2016.
Pokiaľ ide o vzťahy Turecka s Francúzskom, tie tiež nezažívajú „najlepšie časy“, myslí si Isabelle Lasserová. Francúzsko je znepokojené rastúcim vplyvom islamu na svojom území, zatiaľ čo Turecko kritizuje Francúzsko za podporu sýrskych Kurdov, spojencov Medzinárodnej koalície pre boj s IS, hlavných nepriateľov Ankary v tomto regióne. Minulý mesiac bola navyše vzťahom medzi týmito dvoma štátmi zasadená ďalšia rana: Francúzsko vyhlásilo deň 24. apríla národným dňom pamiatky arménskej genocídy. V reakcii na to turecký prezident Erdogan Parížu pripísal vinu za genocídu v Rwande.
Zdá sa, že veľký skok Turecka, ktoré je „jednou nohou na Východe a druhou na Západe“, konečne dosiahol svoje hranice, píše záverom autorka článku.
