Podľa tohto memoranda by do anglickej zóny vplyvu pripadli oblasti Donu, Kubáň, Kaukaz, Stredná Ázia a sever európskej časti Ruska. Francúzom by sa ušiel Krym, Ukrajina a Besarábia. Po určitom čase sa medzi „záujemcami“ objavili aj ďalší hráči – bola uzatvorená dohoda o tom, že Sibír a Ďaleký Východ sa stanú „zónami pôsobnosti“ USA a Japonska. Toto bol nie prvý a ani nie posledný prípad, kedy sa doslova celý kolektívny Západ pokúsil rozdeliť si tak veľmi závidenú kožu ešte nezabitého ruského medveďa.

Komu sme potrební?

V každom storočí elitné armády Európy podnikali vpády cez hranice Ruska. A zakaždým bolo ich cieľom vymazanie, kolonizácia a zotročenie ruského národa.

Tieto preteky globálneho rozsahu odštartovali ešte za Ivana Hrozného. V roku 1578 nemecký dobrodruh Heinrich Staden, ktorý ukončiac službu v opričninskom vojsku (opričnina)  ušiel z cárskeho Ruska. Cisárovi Svätej ríše rímskej národa nemeckého Rudlofovi II. predložil svoj „Plán premeny Moskovie na cisársku provinciu“. Celkový záver plánu bol  takýto: „Na dobytie, obsadenie a udržanie si štátu bude stačiť 200 lodí dobre naložených zásobami, 200 kusov diel a 100 000 ľudí: Také množstvo je potrebné nie na boj s nepriateľom, ale na obsadenie a udržanie si celej krajiny… Predovšetkým je treba Rusom zobrať najlepšie kone a potom všetky pluhy a člny…  Kláštory a kostoly musia byť zatvorené. Mestá a dediny sa stanú objektom rabovania vojskom“. A pozrime sa, čo sa malo uskutočniť neskôr: „Ruské územie, ktoré je veľmi rozsiahle,  z dôvodu jeho lepšieho spravovania by sa malo rozdeliť na 2 alebo 3 časti… Vládcovia jednotlivých celkov by sa mali postarať o zaľudnenie novozískaných území, pretože toto je tak nádherný kraj sveta, aký som nikde  inde nevidel“.

Poľský triumf

Mohlo by sa zdať, že toto je len také blúznenie na západný spôsob. No udalosti, ktoré sa odohrali o niekoľko dekád neskoršie potvrdili, že podobné plány sú vo všeobecnosti realizovateľné.

Zvykli sme si považovať obdobie smuty, ktoré posunulo cárske Rusko na samú hranicu prežitia, sa skončilo v rokoch 1612-1613. No po nich v skutočnosti nastala len krátka prestávka. V roku 1618 bolo sužované Rusko cieľom novej agresie. Knieža Vladislav na čele 8 tisíc Poliakov,  európskych žoldnierov a tiež jeho pomocník hajtman Peter Sahajdačnyj s 20 tisícmi ukrajinských kozákov tiahli na Moskvu. Hlavné mesto sa vtedy ubránilo, no na základe podmienok Deulínskeho prímeria Rusko cez noc stratilo  všetky územia, ktoré moskovskí panovníci krvopotne a starostlivo zaberali a navracali pod svoju ruku počas jeden a pol storočia. Smolensk, Černigov, Novgorod-Severskij a celá oblasť Brjanska, Kalužské územia a dokonca časť Tverskej oblasti pripadli Poliakom. Ujsť z týchto území bolo povolené iba duchovenstvu, šľachte a kupcom. Roľníci a mešťania sa stali poľskými poddanými. Reč Pospolitá si neželala obsadiť pustatinu – žiadala si nie len územia, ale aj lacnú pracovnú silu.

Európa proti Rusku

18.storočie je v našom vedomí zapísané ako storočie triumfov ruských zbraní. V zozname ostatných víťazstiev skveje sa slávne Poltavské víťazstvo z roku 1709. My ho vnímame ako epizódu tzv. Severnej vojny. V skutočnosti je však Poltava takmer jediným prípadom našej histórie, kedy sa podarilo zamýšľanú inváziu, rozčlenenie a kolonizáciu Ruska zastaviť na vzdialených prístupoch do nášho štátu.

Plány Karla XII. Boli vtedy nasledujúce: Obsadiť Moskvu a odtiaľ diktovať podmienky mieru; zvrhnúť cára Petra I. z trónu, ak sa podarí – zabiť ho; Pskov, Novgorod, pobrežie Baltského mora, Archangeľsk a celé Biele more pripadnú Švédsku. Ukrajina a Smolenská oblasť – Poľsku, Astrachaň, južné územia a Povolžie si zoberú Turci a Krymskí Tatári. Pozrite sa, čo o tom píše americký historik Robert Massey: „Štátni predstavitelia všetkých krajín netrpezlivo čakali správy o tom, že Karol znova dosiahne víťazstvo a jeho slávna armáda vstúpila do Moskvy… Švédsko, ktoré v tom čase bolo už pánomSeveru, stalo by sa aj vládcom Východu, arbitrom všetkého, čo sa odohráva medzi Labe a Amurom. Nevoľnícke Rusko by sa rozpadlo do takej miery, v akej by si z neho solídne kúsky odrezali Švédi, Poliaci, Kozáci, Turci a možno aj Číňania“.

V 19. storočí sa podnikli dva pokusy. Prvý – vpád Veľkej armády Napoleona, ktorý pod svojimi zástavami zhromaždil skoro celú Európu. Všeobecne sa uznáva, že cieľom tejto ruskej kampane bolo donútenie Ruska k mieru a spojenectvu s Francúzskom. Avšak existuje seriózny dokument, ktorý bol odovzdaný Napoleonovi v predvečer napadnutia Ruska francúzskym divíznym generálom poľského pôvodu Michalom Sokoľnickým. Podľa tohto jeho memoranda mala byť európska časť dobytého Ruska rozdelená na niekoľko bábkových štátov – vojvodstiev: Livonské, Polotské, Smolenské, Mstislavské, Černigovské a Poltavské. A tie územia, ktoré sa vtedy nazývali Novorusko – vrátane Krymu až po Don – mali vytvoriť osobitný štát, ktorý by dostal názov Napoleonia. Podľa Sokoľnického, „miestni domorodci by zásobovali Vaše cisárske veličenstvo lacným chlebom“. Samozrejme, inak rovnaké postupy: rozdeliť, zotročiť, kolonizovať.

Druhý pokus – vojna v rokoch 1853-1856, ktorú my voláme Krymskou, Francúzi ju nazývajú Východnou a Angličania Ruskou. Jej ciele sa nijako neskrývali, otvorene o nich písala európska tlač: „Alandské ostrovy a Fínsko sa vrátia Švédsku; Pobaltský región pripadne Prusku; Poľské kráľovstvo má byť obnovené ako bariéra medzi Ruskom a Nemeckom; Moldavsko, Valašsko a celé ústie Dunaja pripadne Rakúsku; Krym a Kaukaz sa odoberú Rusku a pripadnú Turecku…Najlepšie by bolo vrátiť Rusko k obrábaniu vnútrozemia, zahnať Moskaľov hlboko do lesov a stepí“.

Záverom. „Naozaj nás čakalo popíjanie Bavorského piva“?

V 20. storočí boli minimálne tri pokusy. Prvý vymysleli v roku 1917 a  uskutočňovali ho v rokoch 1918-1921. Je to ten istý plán rozdelenia Ruska na „zóny pôsobnosti“ ktorý potom prerástol do reálnej intervencie mocností Antanty na územie Ruska. Režim, ktorý bol nastolený interventami na okupovaných územiach, bol strašný. V Archangeľskej gubernii, do ktorého v tom čase patril aj celý poloostrov Kola, žilo necelých 600 000 obyvateľov. Za 1,5 roka intervencie sa do väzníc a Angličanmi zriadených koncentračných táborov na ostrove Mudjug a v zálive Jokanda dostalo viac ako 55 000 osôb. To jest prakticky každý desiaty obyvateľ gubernie.

Druhý pokus – nacistický „Generálny plán Ost“ 1940-1942, ktorý predpokladal kolonizáciu a germanizáciu celej európskej časti ZSSR, taktiež fyzické vyhladenie najmenej 30 miliónov Rusov.

Tretí pokus sa uskutočnil počas celého priebehu Studenej vojny. V roku 1949 bol schválený plán Dropshot. Predpokladal sa útok 300 jadrovými a 29 000 reaktívnymi bombami na 100 sovietskych miest a invázia armády v sile 250 divízií. Výsledkom mala byť okupácia územia ZSSR, jej rozčlenenie na 4 zóny s dislokáciou amerických vojsk v kľúčových mestách.

Tento pokus sa čiastočne podaril. ZSSR bol rozvalený a časť bývalých zväzových republík prešla v podstate pod vonkajšie riadenie zaoceánskych pánov. Teraz sa pomocou ich rúk pokúšajú urobiť to isté aj s Ruskom. No historická skúsenosť ukazuje, že toto sú nebezpečné hry. To isté Poľsko, ktoré slávilo svoje víťazstvo v 17. storočí, bolo v tom nasledujúcom zahnané hlboko do kúta. A francúzske a nemecké plány na rozdelenie a kolonizáciu Ruska sa zakončili návštevou ruskej armády v Paríži a Berlíne.

Preklad z ruského jazyka: Tibor Korečko