Dňa 3. novembra 2013 sa Srbi na severe Kosova po prvýkrát zúčastnili na komunálnych voľbách v Kosove v nedostatočnom počte.

Väčšina z nich hlasovala pod nátlakom, aby legitimizovala zriadenie kosovských inštitúcií na severe a to bol začiatok deväť rokov trvajúceho procesu dezintegrácie srbského systému a jeho integrácie do kosovského.

Ťažko sa vyrovnávali s novou realitou; väčšina z nich voľby bojkotovala; všetci sa obávali neistoty, ktorá ich čaká. Ako v zlom sne kričali, ale nikto ich nepočul; všetci, na ktorých záležalo a ktorých správy overovali skonštruovanú politickú pravdu, vítali tento deň ako sviatok demokracie.

Srbské miestne zastupiteľstvá boli nahradené kosovskými miestnymi zastupiteľstvami, predsedovia obcí sa stali kosovskými starostami; polícia, súdnictvo civilnej ochrany a prokuratúra začali uplatňovať kosovské právo. Vyhlásenie nezávislosti Kosova v roku 2008 dorazilo na sever s päťročným oneskorením.

Bolo potrebné presviedčanie, nátlak, hrozby a úplatky, aby sa Srbi presvedčili, že nájdu svoje miesto v kosovskom systéme a spoločnosti, a to všetko zabezpečil Belehrad, ktorý rokoval v ich mene.

Kosovo získalo svoje inštitúcie na severe, telefónny kód, členstvo vo viacerých medzinárodných združeniach a organizáciách a možnosť zapojiť sa do regionálnej spolupráce. Kosovskí Srbi sa ocitli v neistote medzi polozriadeným kosovským systémom a polorozpadnutým srbským systémom – narastajúce problémy pri prechádzaní medzi úradmi a identitami; delegitimizované diplomy a učebnice, ale aj poznávacie značky vozidiel, občianske preukazy a cestovné doklady, dokonca aj lieky a bežné výrobky. Každý aspekt ich života, jediný, ktorý kedy poznali, bol kriminalizovaný.

Rokovania, neúspechy a ďalšie prípadné kroky smerom k integrácii sa predlžovali, pričom komunita na severe bola vystavená všetkým problémom nového chybného inštitucionálneho rámca, ktorý jej nemohol účinne slúžiť.

K tomu sa pridali výzvy na ďalšiu demontáž niekoľkých zostávajúcich pilierov srbského systému, ktoré kosovskí predstavitelia označili za “paralelné”, a pritom pre Srbov jediné, ktoré poskytovali kľúčové služby – pokračovala miestna správa, školstvo a zdravotníctvo, ale prísľub samosprávneho orgánu, ktorý mal uľahčiť prechod týchto životne dôležitých systémov, združenia/spoločenstva obcí so srbskou väčšinou, bol zradený.

Nielenže bol zradený, ale vtedajšia opozičná strana Vetevendosje využila tento záväzok na mobilizáciu voličov proti vláde, pričom zámerne použila srbský jazyk proti záujmom srbskej komunity s volebným sloganom, čiastočne srbským, čiastočne albánskym, “Zajednica – Nuk Kalon” [“Spoločenstvo – neprejde”], s plným vedomím emócií, ktoré to vyvolá.

Slobodná vôľa

Prešli roky a Vetevendosje sa presunulo do vlády – v oblekoch na tribúne zhromaždenia, fyzicky vedúce, ale mentálne stále v opozícii, s nulovým pragmatizmom alebo zmyslom pre zodpovednosť za iných, s pohŕdaním voči všetkým predchádzajúcim záväzkom.

Rozbili zvyšky života, ktorý komunita na severe poznala – volebnú prax, súdne opatrenia, dokonca aj poznávacie značky, a zavŕšili to premyslenou prítomnosťou militarizovaných policajných špeciálnych jednotiek. Zúrivý legalizátor išiel po ich spôsobe života. Chcel všetko, ale nemal čo dať. Žiadna pôda pre kláštor v Dekani, žiadna podpora pre srbskú navrátilkyňu Dragicu Gašičovú, ktorej dom bol rozbitý, žiadne “srbské” v “pravoslávnej cirkvi”, žiadne združenie/spoločenstvo, žiadny odraz demografického zloženia Kosova v špeciálnych jednotkách na severe.

Dňa 5. novembra 2022 si kosovskí Srbi na severe všetko vzali späť.

Všetkých 10 poslancov, jediný srbský minister v kosovskej vláde, štyria starostovia, viac ako 500 policajtov, 150 sudcov, prokurátorov a administratívnych pracovníkov a stovky komunálnych pracovníkov sa v priebehu niekoľkých dní vzdali svojich funkcií v kosovských inštitúciách.

Keďže očakávané rezignácie úradníkov kosovskej nápravnej služby, hasičov a centrálnych inštitúcií pokračujú, roky práce na integrácii a milióny do nej investované sa na severe pomaly rozplývajú. Komunite zostali len srbské inštitúcie, ktoré organizujú jej každodenný život a poskytujú základné služby; to málo, čo zostalo z kosovského systému, sa scvrklo na nepoznanie.

Čaká ich veľa neistoty. To málo, čo zostalo z kosovskej albánskej polície regionálneho riaditeľstva na severe, nestačí na pokrytie práce 500 ľudí; hliadky regionálneho riaditeľstva už nie je vidieť v uliciach.

Už aj tak preťažení sudcovia Základného súdu v Mitrovici prevzali prípady svojich bývalých srbských kolegov, čím sa súdny systém pravdepodobne zastavil. Ich návrat je podmienený vytvorením Združenia obcí so srbskou väčšinou a zavedením tabuliek KS. Aj keby vláda náhle otvorila uši žiadostiam, proces návratu by sa zrejme nemohol začať bez ďalšieho zákona o amnestii a výrazných zmien v existujúcich postupoch zamestnávania.

To je dosť ťažká situácia, do ktorej sa obec dostala. Ale nemýľte sa, bola to vôľa komunity. Všetkým kosovským Albáncom, ktorí sa v živote nestretli s kosovským Srbom, a napriek tomu sa ponáhľali lamentovať nad ťažkým postavením kosovských Srbov, ktorých Belehrad prinútil opustiť kosovské inštitúcie – to je úplná nepravda.

Kosovskí Srbi na severe boli nútení vstúpiť do kosovských inštitúcií v roku 2013 a v roku 2022 im bolo umožnené z nich vystúpiť. Toto rozhodnutie je autonómne a demokratickejšie ako akékoľvek iné za posledné desaťročie. A veľký podiel zodpovednosti zaň nesú prístupy, ktoré po sebe nasledujúce kosovské vlády zaujali voči komunite kosovských Srbov, ale najmä vláda Vetevendosje.

Ak mi neveríte, pozrite sa späť na vyššie uvedený zoznam sťažností. Sú opísané všeobecne, bez väčších podrobností.

Odchod kosovských Srbov a demontáž kosovských inštitúcií nie je o ruskom vplyve, ale o vplyve kosovského premiéra Albina Kurtiho. Nie je to neúspech, ale zdrvujúci úder dialógu a jeho zvrátenie si vyžiada mesiace práce a úplne iné zmýšľanie.

Z toho, čo som videla v posledných dňoch, pokiaľ ide o hlboké nepochopenie pozície a motívov spoločenstva spolu s jednoduchými binárnymi závermi, nemôžem povedať, že som presvedčená, že sa to podarí.