Konštantín Eduardovič Ciolkovskij (1857-1935) – Muž, ktorý nás „vyslal“ do kozmu

Bratislava 27. augusta 2020 (HSP/Roman Bednár/Foto:Wikimedia)

Konštantín Eduardovič bol človek, ktorý umožnil ľudstvu významným a či dokonca rozhodujúcim spôsobom dostať sa do kozmu. Už veľmi skoro v detstve začal vo fantázii dobýjať vesmírne priestory. A ako neskôr prezradil: „V mojich detských snoch som takmer každú noc lietal po kozme“

Napriek jeho obrovskému významu prenikol mimo Ruska len veľmi málo do povedomia ľudí. Niekedy sa sny – najmä sny geniálnych vynálezcov – stanú skutočnosťou. Ale len absolútne výnimočne prinesú sny niečo také senzačne revolučné, a to pre celé ľudstvo, ako to bolo v prípade K. E. Ciolkovského. Jeho „kozmický“ sen sa stal realitou až po jeho smrti.

Ciolkovskij sa narodil v malom mestečku Isevskoje v Riazanskej gubernii ako syn horára. Ako deväťročného ho postihlo ťažké šarlachové ochorenie, ktoré u neho spôsobilo, že po celý život trpel na hluchotu.

Táto nepríjemná porucha, sťažujúca jeho život, mu spočiatku robila veľké problémy a len ťažko sa s ňou vyrovnával. Bola príčinou toho, že už ako desaťročný sa uzavrel a stratil kontakt takmer so všetkými svojimi rovesníkmi.

Hluchota mu zapríčinila ešte ďalšiu veľmi nepríjemnú izoláciu – už viac nemohol navštevovať školu. Z vyučovania v škole nemal nič – lebo nič nepočul.

O to geniálnejšie je to, čo v živote neskôr dokázal.

Doma ho vyučovala prevažne jeho matka Mária, ktorá bola inteligentnejšia ako otec. Vyššie vedomosti z matematiky a fyziky – ktoré boli jeho najobľúbenejšími odbormi – si nadobudol vlastným štúdiom po matkinej smrti. Zomrela na chorobu, keď mal len 11 rokov.

A tak malý Konštantín ostal so svojimi smelými myšlienkami a svojimi náročnými knihami celkom sám. Napriek neuveriteľne smutnému a ťažkému osudu, ktorý narušil celé jeho detstvo, dokázal svoju samotu napĺňať aktívnou kreativitou svojho ducha (niekedy môže mať samota veľmi pozitívny vplyv na osobnosť človeka a na jeho intelekt). Postupne sa stal nesmierne hĺbavým a nad nezvyčajnými súvislosťami – najmä fyzikálnymi – sa zamýšľajúcim mladíkom, so silným sklonom k bádaniu a teoretizovaniu.

Keď mal osemnásť, tak odišiel do Moskvy, aby tam dôkladne študoval fyziku, astronómiu, mechaniku a geometriu. Bol taký chudobný, že sa prevažne živil len čiernym chlebom a zapíjal ho vodou.

To ho však vôbec neodradilo od toho, aby naďalej horlivo nemyslel na raketovú techniku a na lety do vesmíru. V Moskve sa po prvý raz dozvedel o Newtonom zákone akcie a reakcie. Bol ním fascinovaný a očaril ho navždy.

Dočítal sa o ňom v malej knižočke od Alexandra Fiodorova – Nový princíp vzdušných letov.

Ciolkovskij sa stal učiteľom a začal vyučovať na ľudovej škole. Až po niekoľkých rokoch sa dostal k vyučovaniu na vyššej škole v meste Borovsk, kde učil až do roku 1922.

Jeho prvá vedecká práca „Sny o nebi a zemi“ z roku 1895, bola publikácia, v ktorej ako prvý skúmal možnosti použitia rakiet pre lety do kozmu. V nej boli opísané prvé mechanické základy pre stavbu diaľkových a kozmických rakiet.

Svoju historicky naozaj významnú a dôležitú prácu „Výskum kozmických priestorov pomocou reaktívnych zariadení“ mal hotovú už v roku 1898, ale publikovať ju smel až v roku 1903. V nej vypracoval ako prvý na svete koncept rakety na tekuté palivo. Tým  ponúkol riešenie problému pohonu pre rakety s posádkou.

Napriek tomu ostal v cárskom  Rusku nepochopený. Rusko bolo v tom čase technicky mimoriadne zaostalé a kozmos a cesty do kozmu boli cárovi a ľuďom okolo neho nesmierne vzdialené.

Až rok 1923 priniesol Ciolkovskému novú nádej. V tom roku vyšla kniha „Rakety v planetárnych priestoroch“. Jej autorom bol Nemec narodený v Sedmohradsku, Hermann Oberth. V nej boli vyjadrené o.i. aj podobné myšlienky ako v Ciolkovského knihe z roku 1895. Oberthova kniha mala vo vysoko rozvinutom Nemecku veľkú odozvu.  A preto sa odrazu v Rusku, ktoré už bolo Sovietskym Zväzom, začali na Ciolkovského pozerať inakšie a jeho meno sa stalo známe.

Jeho originálna práca z roku 1903 bol znovu publikovaná, ale pod novým názvom „Raketa do kozmu“.

Odrazu sa ruská odborná verejnosť dozvedela, že Ciolkovskij už v roku 1890 postavil prvý veterný kanál Ruska vo svojom byte. Rusi sa dozvedeli aj to, že už v 1894 vypracoval konštrukciu celokovového lietadla. Bolo to o 30 rokov skôr, ako sa také lietadlo po prvý raz stalo realitou, a to v Junkersovej fabrike v Dessau.

Ešte v roku 1897 vypracoval elemtárnu raketovú rovnicu – po ňom pomenovanú ako Ciolkovského rovnica.

Plánoval ako prvý dokonca už aj projekty medziplanetárnych staníc. Bol aj vynálezcom viacstupňovej rakety.

Genialita tohto výnimočného muža bola naplno ocenená až v jeho neskoršom veku, a to v mladom sovietskom štáte. V roku 1919 sa stal členom moskovskej Akadémie vied. Až do svojej smrti v meste Kaluga bol vedecky priam neúnavne aktívny.

Ciolkovskij siahal po celý svoj život po hviezdach – a my sme ich predovšetkým vďaka nemu už dosiahli.

Roman Bednár