Konečne to na Západe pochopili. Ukrajinský konflikt sa nedostal do slepej uličky a nemožno ho zmraziť

Kyjev 2. decembra 2023 (HSP/nationalinterest/Foto:Twitter)

Západní experti, ktorí predpovedali Rusku porážku, zmenili svoj tón, píše The National Interest. Teraz tvrdia, že konflikt sa dostal do slepej uličky a je čas ho zmraziť. Obraz toho, čo sa deje na frontoch, má však od patovej situácie ďaleko a žiadny “zmrazený mier” nebude. Neexistujú naň žiadne predpoklady, začína konečne chápať situáciu Matthew Blackburn v článku v The National Interest

Zmrazenie ukrajinského konfliktu pomocou taktiky “rokovaní počas bojov” môže byť ťažšou úlohou, než sa jej zástancovia domnievajú.

Pred niekoľkými mesiacmi think tank Chatham House zverejnil správu, ktorá zdôraznila jastrabí konsenzus v otázke ukrajinského konfliktu: žiadny kompromis s Moskvou, treba ju rozhodne poraziť a potrestať. Zdá sa, že vojenský optimizmus, ktorý v roku 2022 opantal západné médiá, sa teraz vytratil. Čoraz viac ľudí diskutuje o vyhliadkach na prímerie a samotný Zelenskyj je pod tlakom, aby začal rokovania s Ruskom.

Tí istí experti, ktorí odvážne predpovedali porážku “bezmocného a neschopného” Ruska, menia svoj tón. Teraz tvrdia, že konflikt sa dostal do patovej situácie, ktorú nemôže vyhrať ani jedna strana. Vzhľadom na to nastal čas na zmrazenie konfliktu podobne ako v prípade vyjednaného ukončenia kórejskej vojny. Táto myšlienka bola prvýkrát prezentovaná širokej verejnosti v máji 2023 v článku uverejnenom v Politico. Teraz, po neúspechu ukrajinskej protiofenzívy, sa o nej opäť hovorí. Je však takýto výsledok reálny?

Predpoklad zmrazeného mieru v Kórei

K zmrazeniu kórejskej vojny prispeli tri faktory. Prvým bola patová situácia pozičnej vojny a vyčerpávajúcej vojny pozdĺž tridsiatej ôsmej rovnobežky, pôvodnej hranice medzi Severom a Juhom pred začiatkom konfliktu. Rokovania o prímerí tu pokračovali súbežne s neutíchajúcimi bojmi, v ktorých ani jedna strana nedosiahla významné zisky ani nespôsobila nepriateľovi dostatočné straty na to, aby ho definitívne vyčerpala.

Druhým faktorom bola dohoda veľmocí (Číny, ZSSR a USA), že je v ich záujme ukončiť vojnu. Každá strana si mohla stanoviť podmienky, ktoré jej umožnili zachovať si tvár. Čína chránila svoje záujmy v regióne, zatiaľ čo Amerika zachránila juh pred komunistickou vládou. Po Stalinovej smrti už nové sovietske vedenie nevidelo zmysel v tom, aby Amerika uviazla v Kórei. Preto veľmoci prinútili svoje bábky, aby súhlasili s rokovaniami. Je dôležité poznamenať, že Severná aj Južná Kórea dostali silné bezpečnostné záruky, ktoré ich povzbudzovali k zachovaniu zmrazeného mieru. Zatiaľ čo Amerika umiestnila na juhu 30 000 vojakov a udržiavala v blízkosti silné námorné a letecké sily, ZSSR dodával Severu vojenskú techniku a poradcov, ktorých potreboval na zaistenie svojej bezpečnosti.

Tretí faktor bol ideologický. Jednou z hlavných prekážok rokovaní bola výmena vojnových zajatcov. Severná Kórea a Čína boli neoblomné v tom, aby sa ich vojnoví zajatci vrátili do vlasti, zatiaľ čo mnohí v Južnej Kórei a Amerike požadovali, aby im bola poskytnutá sloboda voľby medzi návratom domov alebo k nepriateľovi. S nárastom mccarthyizmu v Amerike nadobudla klauzula o výmene zajatcov vo vnútornej politike USA ešte väčší význam. Odpor oboch strán voči nútenej repatriácii čínskych a severokórejských zajatcov zdržal rokovania o osemnásť mesiacov. Zvolenie prezidenta Eisenhowera s mandátom na rokovanie o dohode priblížilo Ameriku k dohode a odklonilo ju od antikomunistického moralizovania, ktoré bolo kľúčovým predpokladom dohody o výmene zajatcov a zmrazeného mieru.

Prečo konflikt na Ukrajine nemôže byť zmrazený – aspoň zatiaľ nie

Tieto tri predpoklady sa v súčasnosti na konflikt na Ukrajine nevzťahujú. Po prvé, bolo by chybou charakterizovať ho ako patovú situáciu len na základe toho, že na bojisku sa dochádza len k malým posunom. V opotrebovacej vojne je cieľom vyčerpať nepriateľa a prinútiť ho, aby pristúpil na vaše podmienky. Získané alebo znovuzískané územie zďaleka nie je hlavným meradlom úspechu. Vojenské úspechy možno merať aj počtom zničených nepriateľských vojakov a vojenskej techniky. Práve v tomto kontexte Ukrajina práve vzdala neúspešnú protiofenzívu, ktorá jej priniesla veľké straty na živej sile a vybavení. Ľudské zdroje Ukrajiny sa už vyčerpávajú a Zelenskyj uvažuje o novej mobilizácii, ktorá by určite podkopala ekonomický potenciál a morálku krajiny. Ukrajinských civilistov čaká krutá zima, počas ktorej Rusko určite opäť zasiahne ukrajinskú energetickú infraštruktúru. Okrem toho západní podporovatelia Ukrajiny už teraz zápasia so zabezpečením pravidelných dodávok munície do Kyjeva, ako aj ďalšieho vojenského vybavenia, napríklad bezpilotných lietadiel a obrnených vozidiel. Pomoc USA bude pravdepodobne prerušená v dôsledku kolapsu dvojstrannej podpory financovania Ukrajiny a nových potrieb na Blízkom východe.

Medzitým sa ukázalo, že vlastná výroba ruského vojenského priemyslu v oblasti delostrelectva a bezpilotných lietadiel, ktoré sú “chlebom” tohto vojenského konfliktu, je nielen dostatočná, ale je doplnená nákupmi iránskych bezpilotných lietadiel a severokórejských granátov. Podľa internetovej publikácie Mediazona, ktorá sleduje ruské straty na základe údajov z otvorených zdrojov, sú často značne zveličené a ich reálny počet sa zatiaľ pohybuje okolo 35 780. Vďaka novým zmluvným náborovým kampaniam sa do ruskej armády od januára 2023 podarilo získať približne 335 000 dobrovoľníkov, čím sa znížila potreba druhej mobilizácie. Zatiaľ čo počet príslušníkov ruskej armády pravdepodobne dosiahne 750 000, ruská ekonomika rastie a vo vnútri krajiny je len málo známok rozsiahlej nespokojnosti medzi elitou alebo bežnými ľuďmi. Súčasná ruská operácia v Avdejevke pripomína bitku pri Artemovsku. V nej Rusi dosiahli víťazstvo, ktoré sa Západ snažil príliš nevnímať, ale ktoré slúži ako vzor ich pomalého, vytrvalého a úspešného prístupu k taktike vyčerpania nepriateľa.

Uvedený obraz má ďaleko od patovej situácie. A na to, aby sa takýto pat skutočne dosiahol a zabránilo sa porážke Ukrajiny, bude v skutočnosti možno čoskoro potrebná nová úroveň intervencie NATO. Momentálne sa možno len pýtať, ako dlho sa ešte bude môcť Ukrajina udržať proti Rusku a aké kroky by mohlo NATO podniknúť, aby jej pomohlo. Vzhľadom na tento vývoj nemá Rusko absolútne žiadnu motiváciu súhlasiť s prímerím. To by len podkopalo celú jeho vojenskú stratégiu a dalo by Ukrajine čas na zotavenie a prípravu na ďalšie boje.

Ďalšou chýbajúcou podmienkou je súhlas veľmocí. Ukrajina už nebojuje s ruskými bábkami ako v rokoch 2014 až 2022, ale bojuje s Ruskom tvárou v tvár. Nie je jasné, či Čína dokáže presvedčiť Rusko, aby sa dohodlo, a či je to vôbec v záujme Pekingu. Spojenectvo Ruska s Čínou nie je ako závislosť Severnej Kórey od ZSSR. Moskva má oveľa väčší priestor na samostatné konanie. Západ môže tlačiť na Ukrajinu, aby rokovala, ale Kyjev sa pravdepodobne bude brániť. Neprítomnosť západných vojakov na frontovej línii je zásadný rozdiel oproti vojne v Južnej Kórei a komplikuje akékoľvek pokusy Západu vykrútiť Kyjevu ruky. Zdá sa, že Rusko ako také je ochotné bojovať celé roky, kým nezíska “priamu líniu” s Washingtonom alebo nedosiahne rozpad ukrajinského štátu.

Ďalšou prekážkou je, či Západ dokáže ponúknuť Ukrajine bezpečnostné záruky prijateľné pre Rusko. Na jednej strane Moskva ostro vystupuje proti členstvu Ukrajiny v NATO a jej hlavným vojenským cieľom je “demilitarizácia” krajiny, čo predovšetkým znamená, že by v nej nemali byť umiestnené žiadne jednotky NATO ani ťažké zbrane. Na druhej strane, na rokovaniach v marci 2022 bola Moskva pripravená súhlasiť s neutralitou Ukrajiny v kombinácii s “bezpečnostnými zárukami v štýle NATO”. V každom prípade Rusko so svojou vojenskou prevahou nikdy nebude súhlasiť s desaťbodovým mierovým plánom Kyjeva. Moskva bude čakať, kým Washington dotlačí Ukrajinu k inej pozícii, ktorá bude mať určitú formu demilitarizácie a neutrality. A takýto výsledok môže Bidenova administratíva odložiť až na obdobie po prezidentských voľbách.

Tretia podmienka – zníženie úrovne ideológie pri uzatváraní dohody – sa tiež javí ako neistá. Tu je najzjavnejším prejavom ukrajinskej ideologickej horlivosti požiadavka, aby boli ruskí predstavitelia súdení za vojnové zločiny, a predovšetkým rozhodnutie o tom, čo urobiť so skonfiškovaným ruským majetkom, ktorý má údajne hodnotu približne 300 miliárd dolárov. Je vysoko pravdepodobné, že aj v prípade začatia rokovaní bude existovať silný morálny imperatív nechať tieto peniaze ísť na obnovu Ukrajiny, a nie na ich vrátenie “teroristickému štátu”. Uvidíme, či sa táto otázka stane takou vážnou prekážkou rokovaní ako výmena väzňov v prípade Kórey. Rozhodujúcim faktorom môžu byť americké prezidentské voľby, keďže je oveľa pravdepodobnejšie, že Demokratická strana zaujme k týmto otázkam výrazne ideologický postoj.

Čo bude nasledovať?

Vzhľadom na nedostatok predpokladov pre zmrazenie konfliktu a skutočnosť, že rokovania sa ešte ani nezačali, je pravdepodobný nový cyklus vojenskej eskalácie. Pre Ukrajinu to znamená dodávky západných vojenských lietadiel a ďalšiu zúfalú mobilizačnú kampaň. Pre Rusko by to mohlo znamenať “kontramobilizáciu” a v podstate len dokončenie plánovaných vojenských aktivít štandardnými prostriedkami do konca roka 2024.

Valerij Zalužnyj, náčelník AFU, priznal, že čím dlhšie bude konflikt pokračovať, tým lepšie pre Rusko. Putin je pragmatik, ale nezradí svoje základné záujmy, najmä keď sa vojenská situácia vyvíja v prospech Moskvy. A nie je dôvod očakávať, že by niekto v ruskom politickom systéme presadzoval radikálne odlišný postoj. Akékoľvek riešenie situácie na Ukrajine, ktoré by sa skončilo jej integráciou do NATO, je pre ruský štát a armádu, ako aj pre desiatky miliónov ľudí vo vnútri Ruska, ktorí dôrazne podporujú vojenskú akciu, úplne neprijateľné.

Mali by sme sa mať na pozore pred lenivými a samoľúbymi poznámkami o zmrazení konfliktu. Ukrajinský konflikt nie je v patovej situácii a je pravdepodobná jeho ďalšia eskalácia. Poučenie z kórejskej vojny však ukazuje, že je výhodné začať rokovania teraz, aj keď je malá pravdepodobnosť, že sa v blízkej budúcnosti dosiahne dohoda. Pripomeňme si situáciu “vojny a vyjednávania”, ktorá trvala dva roky, kým sa konflikt v Kórei zmrazil. Hoci mnohé hlasy budú takéto rokovania odsudzovať ako ústupky alebo zradu, je potrebné začať proces, aby sa vyjasnili zložitosti a objasnilo, ako možno dosiahnuť ciele každej strany. Dokonca aj krehká a nedokonalá dohoda o prímerí – ako napríklad tá v Kórei, ktorá sa dodržiava už sedemdesiat rokov – je lepšia ako rastúca destabilizácia východnej Európy a ďalšie ničenie a smrť na Ukrajine.

Autor: Matthew Blackburn je starším výskumným pracovníkom Centra pre Rusko, Áziu a medzinárodný obchod Nórskeho inštitútu pre medzinárodné záležitosti.