Bratislava 31. decembra 2019 (HSP/Foto:Pixabay)
Multikulturalizmus? Prečo nie. Kto si ho želá, má možnosť voľby. Ibaže nesmie to byť za cenu, že sa tým uprie možnosť voľby pre tých, ktorí by radšej uprednostnili autentickú, autochtónnu, tradičnú kultúru
Miešanie kultúr je ako miešanie farieb: ak vezmeme plechovicu s červenou farbou a plechovicu so zelenou farbou a ich obsah premiešame, dostaneme hnedú. Červená farba je dobrá, zelená farba je dobrá a aj hnedá farba je dobrá: každá sa na niečo môže hodiť. Ak potrebujeme napríklad namaľovať jabloň s červenými jablkami, zelenými listmi a hnedým kmeňom a máme iba plechovice s červenou a zelenou farbou, ľahko si pomôžeme: hnedú si namiešame.
S miešaním to však netreba prehnať: mohol by totiž nastať problém. Ak by sme všetky plechovice s červenou a zelenou pomiešali, ostala by nám už iba jedna farba: hnedá. Strom, ktorý by sme maľovali, by potom mohol mať jedine hnedé jabĺčka, hnedé listy a hnedý kmeň. Teda ak chceme mať na strome všetky tri farby, riešenie je jednoduché: nepoužiť na miešanie všetky plechovice s červenou a zelenou farbou.
S kultúrami je to podobné: keď pomieša jedna kultúra s druhou, tak vznikne niečo nové. Nemusí to byť zlé (hoci tu nikto nič negarantuje), ale ak sa na nejakom území zmieša pôvodná, jedinečná kultúra s cudzorodou, tak tá pôvodná tým definitívne zanikne.
Ak sa nám v dôsledku miešania minie plechovica s červenou farbou, dá sa ísť do predajne Farby-laky a kúpiť ďalšia. Ibaže tu sa naša paralela miešania kultúr s miešaním farieb končí: ak sa pôvodná kultúra pod vplyvom premiešania s cudzorodou vytratí, ďalšia rovnaká sa nedá dokúpiť v predajni Farby-laky.
Banálne prirovnanie? Zdá sa však, že niektorí ľudia nerozumejú – alebo nechcú rozumieť – ani takejto jednoduchej úvahe. Napriek tomu, že vo svete je mnoho krajín, ktoré vznikli ako multikultúrne, multietnické, niektorí ľudia by silou-mocou chceli na také premeniť aj tie ostatné, ktoré sa do dnešnej podoby vyvíjali stáročia, a ktoré existujú v celom Vesmíre iba v jednom jedinom exemplári.
Slovensko je unikátne svojou históriou, jazykom, tvorivosťou, poetikou, tradíciami, komunitami, regiónmi. Vôbec nezáleží na tom, či je v tom či onom parametri pri porovnaní s inými krajinami lepšie či horšie: ide o to, že je jedinečné také aké je.
Keby niekto uvažoval tak, že nejaký druh chrobáčika môžeme kľudne vyhubiť, lebo veď je úplne malý a nenápadný, považovali by sme ho za idiota a nebezpečného ignoranta. Zato uvažovať takto o celých ľudských spoločenstvách je, zdá sa, v dnešnom mainstreamovom diskurze celkom v pohode.
Európa je rodiskom a epicentrom svojich národných kultúr práve tak, ako iné starobylé časti sveta. A áno, existujú aj taviace kotly kultúr, ktoré vznikli na troskách civilizácií kolonizovaných kontinentov a genocíde pôvodných spoločenstiev. Je dobré, že na svete sú aj takéto miesta: robia ho bohatším, pestrejším. Sú alternatívou tradičných národných spoločenstiev. Sú miestom, kde môžu milovníci multikulturalizmu nájsť svoje šťastie a svoj ideál spoločnosti.
A tak ako by nebolo dobré chcieť tieto multikultúrne krajiny zjednofarebniť, práve tak je zvrátené chcieť v unikátnych národných štátoch robiť multikultúrne sociálnoinžinierske experimenty, ktoré by znamenali ich nezvratnú etnickú a kultúrnu zmenu a definitívnu stratu časti civilizačného potenciálu ľudstva. Bol by to totiž proces, ktorý by sme mohli plným právom nazývať kultúrnou genocídou.
Ivan Lehotský