Miešanie kultúr je ako miešanie farieb: ak vezmeme plechovicu s červenou farbou a plechovicu so zelenou farbou a ich obsah premiešame, dostaneme hnedú. Červená farba je dobrá, zelená farba je dobrá a aj hnedá farba je dobrá: každá sa na niečo môže hodiť. Ak potrebujeme napríklad namaľovať jabloň s červenými jablkami, zelenými listmi a hnedým kmeňom a máme iba plechovice s červenou a zelenou farbou, ľahko si pomôžeme: hnedú si namiešame.
S miešaním to však netreba prehnať: mohol by totiž nastať problém. Ak by sme všetky plechovice s červenou a zelenou pomiešali, ostala by nám už iba jedna farba: hnedá. Strom, ktorý by sme maľovali, by potom mohol mať jedine hnedé jabĺčka, hnedé listy a hnedý kmeň. Teda ak chceme mať na strome všetky tri farby, riešenie je jednoduché: nepoužiť na miešanie všetky plechovice s červenou a zelenou farbou.
S kultúrami je to podobné: keď pomieša jedna kultúra s druhou, tak vznikne niečo nové. Nemusí to byť zlé (hoci tu nikto nič negarantuje), ale ak sa na nejakom území zmieša pôvodná, jedinečná kultúra s cudzorodou, tak tá pôvodná tým definitívne zanikne.
Ak sa nám v dôsledku miešania minie plechovica s červenou farbou, dá sa ísť do predajne Farby-laky a kúpiť ďalšia. Ibaže tu sa naša paralela miešania kultúr s miešaním farieb končí: ak sa pôvodná kultúra pod vplyvom premiešania s cudzorodou vytratí, ďalšia rovnaká sa nedá dokúpiť v predajni Farby-laky.
Banálne prirovnanie? Zdá sa však, že niektorí ľudia nerozumejú – alebo nechcú rozumieť – ani takejto jednoduchej úvahe. Napriek tomu, že vo svete je mnoho krajín, ktoré vznikli ako multikultúrne, multietnické, niektorí ľudia by silou-mocou chceli na také premeniť aj tie ostatné, ktoré sa do dnešnej podoby vyvíjali stáročia, a ktoré existujú v celom Vesmíre iba v jednom jedinom exemplári.
Slovensko je unikátne svojou históriou, jazykom, tvorivosťou, poetikou, tradíciami, komunitami, regiónmi. Vôbec nezáleží na tom, či je v tom či onom parametri pri porovnaní s inými krajinami lepšie či horšie: ide o to, že je jedinečné také aké je.
Keby niekto uvažoval tak, že nejaký druh chrobáčika môžeme kľudne vyhubiť, lebo veď je úplne malý a nenápadný, považovali by sme ho za idiota a nebezpečného ignoranta. Zato uvažovať takto o celých ľudských spoločenstvách je, zdá sa, v dnešnom mainstreamovom diskurze celkom v pohode.
Európa je rodiskom a epicentrom svojich národných kultúr práve tak, ako iné starobylé časti sveta. A áno, existujú aj taviace kotly kultúr, ktoré vznikli na troskách civilizácií kolonizovaných kontinentov a genocíde pôvodných spoločenstiev. Je dobré, že na svete sú aj takéto miesta: robia ho bohatším, pestrejším. Sú alternatívou tradičných národných spoločenstiev. Sú miestom, kde môžu milovníci multikulturalizmu nájsť svoje šťastie a svoj ideál spoločnosti.
A tak ako by nebolo dobré chcieť tieto multikultúrne krajiny zjednofarebniť, práve tak je zvrátené chcieť v unikátnych národných štátoch robiť multikultúrne sociálnoinžinierske experimenty, ktoré by znamenali ich nezvratnú etnickú a kultúrnu zmenu a definitívnu stratu časti civilizačného potenciálu ľudstva. Bol by to totiž proces, ktorý by sme mohli plným právom nazývať kultúrnou genocídou.
Ivan Lehotský