Dňa 30. mája 2017 Mestský súd v Prahe rozhodol uznesením pod sp. zn. Nt 406/2017-524 o návrhu prokurátora na vydanie žalobcu do zahraničia na dve trestné stíhania. Dospel pritom k záveru, že vydanie na obe trestné stíhania bolo prípustné, a žalobca teda mohol byť vydaný buď do Spojených štátov, kde sa mal dopustiť neoprávneného vniknutia do zabezpečenej počítačovej siete niekoľkých obchodných spoločností a neoprávnene tak získať prístup k osobným údajom z účtov ich klientov (v počte desiatok miliónov), ako aj do Ruskej federácie, kde sa mal dopustiť odcudzenia majetku cez internet v rámci organizovanej skupiny. Sťažnosť proti citovanému uzneseniu Vrchný súd v Prahe uznesením pod sp. zn. 14 To 99/2017 z 24. novembra 2017 zamietol.

Dňa 6. decembra 2017 podal žalobca žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú odôvodnil obavou z vydania na trestné stíhanie do Spojených štátov. Žalovaný správny orgán (ministerstvo vnútra) žiadosť o medzinárodnú ochranu zamietol ako zjavne nedôvodnú.  Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca žalobu, ktorú Mestský súd v Prahe rozsudkom, sp. zn. 2 Az 6/2018-44 zo 16. marca 2018 zamietol.  Mestský súd uviedol, že zo všetkých tvrdení v správnom konaní jednoznačne vyplýva, že bezprostredným a jediným dôvodom na podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu bola snaha vyhnúť sa hroziacemu vydaniu na trestné stíhanie do cudziny.  Za tejto situácie žalovaný nepochybil, pokiaľ sa bližšie nezaoberal tvrdenými obavami súvisiacimi s jeho možným vydaním do Spojených štátov. Okrem toho, mestský súd uviedol, že žalovaný riadne odôvodnil, prečo nepristúpil k žalobcom navrhovanému doplneniu podkladov týkajúcich sa Spojených štátov. Mestský súd konštatoval, že žalobca vedel, že mu hrozí vydanie na trestné stíhanie (a z akého dôvodu), od okamihu, keď bol v Českej republike zadržaný. Od tohto okamihu bol tiež zastúpený advokátom. Prvé poznatky o politickom pozadí prípadu získal už v mesiaci november 2016 a februári 2017. Tvrdený nedostatok informácií o politickom pozadí prípadu, dobrá viera v rozhodnutie súdu v extradičnom konaní a neznalosť skutočnej výšky hroziaceho trestu nepredstavovali podľa mestského súdu objektívnu prekážku pre včasné podanie žiadosti o medzinárodné ochranu. O medzinárodnú ochranu žalobca požiadal až po 14 mesiacoch pobytu na území Českej republiky a po rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania na trestné stíhanie, čo svedčí o účelovosti žalobcovho postupu. Mestský súd preto dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď žiadosť žalobcu o medzinárodnú ochranu zamietol ako zjavne nedôvodnú.

Proti rozsudku mestského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť. Opodstatnenosť svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu sťažovateľ videl v obave z vydania do Spojených štátov. Do Českej republiky pricestoval ako turista, pričom ihneď po prechode bielorusko-poľskej štátnej hranice naňho Spojené štáty vydali medzinárodný zatýkací rozkaz pre skutky z rokov 2012 a 2013, čo je postup podľa sťažovateľa-žalobcu neštandardný. Načasovanie svojho zadržania sťažovateľ spája s americkými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali mesiac po zadržaní sťažovateľa. Iba tri dni po zadržaní sťažovateľa bolo oficiálne vyslovené obvinenie Ruskej federácie z hackerských útokov na Demokratickú stranu. Prípad sťažovateľa mal pôvod v politických bojoch medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi a bol podľa neho vykonštruovaný. Čin, pre ktorý bol sťažovateľ stíhaný, nebol doložený jediným priamym dôkazom. V extradičnom spise je iba miestoprísažné tvrdenie agenta FBI.

Politickému charakteru sťažovateľovho prípadu nasvedčujú návštevy agentov FBI a obvinenia z „nabúrania“ do siete Formspring (ktorá má priamu spojitosť s prípadom H. Clintonovej a odhalenie používania jej súkromného e-mailu k tajnej korešpondencii). Sťažovateľ bol počas svojej väzby v Českej republike navštívený agentmi FBI, ktorí mu za priznanie sa k „nabúraniu“ e-mailovej schránky H. Clintonovej na základe príkazu ruského prezidenta sľubovali bývanie, peniaze, americké občianstvo a presťahovanie rodiny do Spojených štátov. Politický rozmer prípadu dokladajú aj obdobné prípady iných ruských štátnych príslušníkov (AV, SL, PL a RS), ktorí boli počas svojho pobytu v cudzine zadržaní na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu, a bolo požadované ich vydanie do Spojených štátov pre kybernetické trestné činy. Ruské ministerstvo zahraničia vydalo 16. februára 2017 k súčasnej situácii a praktikám Spojených štátov varovanie pred cestami do 111 krajín, v ktorých existovala reálna hrozba zadržania v prípade americkej extradičnej žiadosti, čo dokazuje existenciu dlhodobého problému v rusko-amerických vzťahoch. Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ domnieval, že by mu v Spojených štátoch nebolo zaistené právo na spravodlivý proces. Sťažovateľ ďalej zdôrazňoval že mu v prípade vydania do Spojených štátov hrozí porušovanie základných práv, neľudské zaobchádzanie a trest vo výške 54 rokov odňatia slobody, ktorý sťažovateľ považuje za neprimeraný a nehumánny. Sťažovateľ sa ďalej obáva umiestnenia do väznice Guantanámo, tajnej väznice CIA alebo väznice ADX Florence.

Sťažovateľ bol 30. marca 2018 v ranných hodinách vydaný do Spojených štátov, čím fakticky opustil územie Českej republiky.

Najvyšší správny súd uzavrel, že v konaní o udelení medzinárodnej ochrany sa sťažovateľ, ktorý je občanom Ruskej federácie, nemohol domáhať ochrany proti vydaniu do Spojených štátov, pretože v konaní o udelení medzinárodnej ochrany nemožno žiadať o ochranu proti inej ako domovskej krajine. Námietky, ktoré sťažovateľ uviedol v žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany a následne potom v konaní pred správnymi súdmi, t. j. politické pozadie prípadu a neprimeraná výška trestu, ktorý mu v Spojených štátoch hrozili, boli posúdené a vysporiadané v konaní o prípustnosti vydania, zavŕšenom uznesením ústavného súdu. O námietke sťažovateľa týkajúcej sa umiestnenia do väznice Guantanámo, tajnej väznice CIS či väznice ADX Florence najvyšší správny súd uviedol, že jednak ide o námietku neprípustnú, pretože ju sťažovateľ neuplatnil v konaní o žalobe, hoci tak urobiť mohol, jednak bola úplne hypotetická, bez bližšej súvislosti s posudzovaným prípadom, a navyše sa vzťahovala iba na pomery v inej krajine ako krajine pôvodu. Kasačnú sťažnosť preto súd zamietol.

Na návrh sťažovateľa senát ústavného súdu nálezom pod sp. zn. III.ÚS 1924/18 z 2. apríla 2019 zrušil rozhodnutie ministra spravodlivosti pod sp. zn.. MSP-734/2016-MOT-T/80 z 29. marca 2018, ktorým povolil vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Spojených štátov.

Podľa nálezu Ústavného súdu pod sp. zn. III.ÚS 1924/18 z 2. apríla 2019, minister spravodlivosti nesmie povoliť vydanie osoby do cudzieho štátu, pokiaľ prebieha konanie o udelenie medzinárodnej ochrany, vrátane nadväzujúceho súdneho prieskumu, iba ak by šlo o opakovanú žiadosť. To platí aj vtedy, pokiaľ žiada o vydanie iný štát, než ako sa javí byť štátom pôvodu tejto osoby, a to aj keď iba voči štátu pôvodu môže udelením medzinárodnej ochrany vzniknúť neprekročiteľná prekážka povolenia vydania.

Taký postup ministra rešpektujúci prednosť povinnosti Českej republiky chrániť základné práva pred jej medzinárodným záväzkom na vydanie osoby na trestné stíhanie do cudzieho štátu, je v súlade so systematickým výkladom čl. 1 Ústavy ČR, v ktorom charakteristika Českej republiky ako demokratického právneho štátu založeného na úcte k právam a slobodám človeka a občana (odsek 1) je nadradená nad jej povinnosťou dodržovať záväzky, ktoré pre ňu vyplývajú s medzinárodného práva (odsek 2). Naopak povolenie vydania tejto osoby v uvedenej situácii do iného štátu predstavuje porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd.

Vo veci bolo treba pripomenúť stanovisko pléna Ústavného súdu pod sp. zn. Pl. ÚS-st. 37/13, v ktorého výroku II bolo, okrem iného, uvedené, že v konaní o ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu ministra, ktorým bolo povolené vydanie sťažovateľa z Českej republiky do cudzieho štátu, „Ústavný súd posudzuje tiež, či vydaniu nebráni skutočnosť, že osobe, o ktorej vydanie ide, bola v Českej republike udelená medzinárodná ochrana, alebo že doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o jej žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany, vrátane prípadného súdneho preskúmania“. V odôvodnení tohto stanoviska (bod 15) sa ďalej uvádza, že vydanie by nebolo možné povoliť „v prípade, že bola osobe, o ktorej vydanie ide, udelená medzinárodná ochrana alebo doposiaľ nebolo právoplatne skončené konanie o žiadosti o jej udelenie, vrátane prípadného súdneho preskúmania“.

K tomuto záveru Ústavný súd dospel po úvahe, že v prípade kolízie záväzkov z medzinárodných zmlúv, vyplýva predovšetkým z obsahu týchto zmlúv v nadväznosti na čl. 1 ods. 1 Ústavy ČR, podľa ktorého je Česká republika právnym štátom, prednosť záväzkov o ochrane ľudských práv.

Povinnosť ministra nepovoliť vydanie v situácii, keď po rozhodnutí súdov v konaní o prípustnosti vydania došlo k udeleniu medzinárodnej ochrany, bola Ústavným súdom odôvodnená (bod 19) aj s odkazom na to, že udelenie medzinárodnej ochrany je jedným z dôvodov, pre ktorý by súdy, keby ochrana bola udelená pred tým, než rozhodnú, nemohli vydanie pripustiť. Podobný záver potom Ústavný súd vztiahol (bod 20 stanoviska) aj na prípad, keď konanie o udelení ochrany doposiaľ prebieha a nebolo právoplatne skončené „vrátane prípadného nadväzujúceho súdneho preskúmania“.

V tomto smere upozornil, že keby mohol minister spravodlivosti povoliť vydanie ešte pred skončením konania o udelení medzinárodnej ochrany, posúdenie žiadosti tejto osoby by fakticky záviselo na z jej hľadiska náhodnej okolnosti, či v jeho priebehu bude alebo nebude vydaná, a dochádzalo by tak k nerovnému postavenie medzi žiadateľmi o medzinárodnú ochranu, u ktorých už bolo o ich žiadosti rozhodnuté, a tými, ktorí na rozhodnutie ešte len čakajú, a to bez toho, aby na to existoval akýkoľvek legitímny dôvod.

Samotné stanovisko v tomto smere uvádza, že sa uplatní iba na prvú žiadosť danej osoby o udelenie medzinárodnej ochrany, nie na žiadosť opakovanú, podanú po tom, čo už bolo konanie o predchádzajúcej žiadosti vrátane súdneho preskúmania skončené. Takýto záver je nevyhnutný, pretože v opačnom prípade by dotknutá osoba mohla v podstate iba neustálym podávaním ďalších žiadostí o medzinárodnú ochranu vydaniu donekonečna brániť, čo by sa už potrebe ochrany základných práv a slobôd zjavne vymykalo.

V zásade možno zhrnúť, že súdy rozhodujúce o vydaní osoby do cudzieho štátu v konaní podľa zákona č. 104/2013 Sb. o mezinárodní justiční spolupráci ve věcech trestních posudzujú jeho prípustnosť iba vo vzťahu k štátu, do ktorého má byť vydaná. Naopak, v konaní vedenom podľa zákona o azyle je vec posudzovaná iba vo vzťahu k štátu pôvodu, a to aj v prípadoch žiadostí o humanitárny azyl podľa § 14 zákona o azyle. Ak ide o štáty odlišné, vydanie osoby nebude ani po udelení medzinárodnej ochrany vylúčené. Jej priznanie totiž vytvára „automatickú“ prekážku vydania iba voči konkrétnemu štátu, vo vzťahu ku ktorému bolo konanie podľa zákona o azyle vedené, a pre situáciu, v ktorej bola uznaná nutnosť poskytnutia ochrany. Aj keby bol sťažovateľ so svojou žiadosťou v azylovom konaní úspešný, za situácie, keď by mu bola udelená ochrana vo vzťahu k inej krajine pôvodu ako Spojené štáty, ktoré o jeho vydanie žiadali, toto udelenie ochrany by jeho vydanie do Spojené štáty nevylučovalo, a naopak by stále bolo v možnostiach ministra rozhodnúť tak, ako rozhodol.

Zo samotnej skutočnosti, že priznanie ochrany podľa zákona o azyle môže vytvoriť neprekročiteľnú prekážku vydania iba voči krajine pôvodu danej osoby, ešte totiž nemožno vyvodiť, že v prípade žiadosti o vydanie podanej (tiež) iným štátom, než akým je, resp. sa javí byť krajinou pôvodu dotknutého, nemôže mať prebiehajúce konanie o udelení medzinárodnej ochrany žiaden význam. Treba totiž zvážiť, že otázka, aká je vlastne krajina pôvodu danej osoby, je len súčasťou dokazovania a hodnotenia v azylovom konaní. Keby minister spravodlivosti pri svojom rozhodovaní o vydaní mohol neprihliadať na azylové konanie, pri ktorom sa javí byť krajina pôvodu odlišná od krajiny, do ktorej sa žiada vydanie, vychádzal by v tomto smere z predpokladu, ktorý však ešte nebol úplne zistený. Až po skončení azylového konania (vrátane prípadného preskúmania v správnom súdnictve) bude jednoznačne stanovené, voči akému štátu prípadná prekážka vydania udelením medzinárodnej ochrany vznikla. Tak tomu však v čase vydania napadnutého rozhodnutia ministra ešte nebolo.

Ďalší dôvod, pre ktorý je namieste počkať až na konečný výsledok konania vedeného podľa zákona o azyle, a to vrátane jeho preskúmania v správnom súdnictve, potom súvisí s tým, že aj keď udelenie medzinárodnej ochrany automaticky nevylučuje vydanie osoby do iného štátu, než je krajina jej pôvodu, nemožno vylúčiť, že jej priznanie môže mať pre rozhodovanie ministra určitý význam. Ako spomenul Ústavný súd už v stanovisku pléna pod sp. zn. Pl. ÚS-st. 37/13, rozhodnutie ministra vo veciach extradičných možno považovať za prejav štátnej suverenity a minister môže pri svojom rozhodovaní zvážiť rôzne aspekty veci. Má možnosť určitej diskrécie. Možno si predstaviť, že v konaní podľa zákona o azyle, v ktorom je skúmaných mnoho okolností o danej osobe, o nej môžu vyjsť najavo (či už jej nakoniec bude ochrana priznaná, alebo nie) rôzne skutočnosti, ktoré môže minister pri svojom rozhodovaní v rámci úvahy, ktorú má k dispozícii, považovať za relevantné. Potrebe ochrany základných a práv a slobôd vydávanej osoby určite lepšie zodpovedá, keď minister, ako orgán rozhodujúci o vydaní o nej, má k dispozícii informácie čo najúplnejšie. Preto je opodstatnený právny záver, že aj v prípadoch, keď o vydanie žiada iný štát, než aký je, resp. sa javí byť v prebiehajúcom konaní o udelení medzinárodnej ochrany krajinou pôvodu, nemôže minister spravodlivosti o vydaní rozhodnúť, kým sa toto prebiehajúce konanie neskončí.

V tejto veci ide o problematiku vydania osoby do iného štátu, teda potenciálne veľmi závažný zásah do jej práv, ktorý môže byť aj nezvratný a prípadné pochybenie len ťažko, ak vôbec, odčiniteľné. Okrem toho, hoci sa zdá, že vyčkávanie na výsledok azylového konania by v sťažovateľovej veci na rozhodnutie o jeho vydaní nič nezmenilo, nemožno vylúčiť, že k podobnej situácii môže ľahko dôjsť znova. Keby Ústavný súd napadnuté rozhodnutie ministra ako protiústavné nezrušil, mohol by prispieť k tomu, že k takému ústavne nesúladnému predčasnému postupu ministra dôjde aj v budúcnosti, čomu je pri takto vysoko závažnom a ťažko napraviteľnom type zásahu nutné jednoznačne predísť.

Uvedený prípad mal ďalšiu právnu dohru. Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky v rámci predbežného prejednania nároku priznalo žiadateľovi (sťažovateľovi v konaní pred Ústavným súdom, ktorý bol zároveň žalobcom v správnom súdnom konaní o prieskume azylového rozhodnutia) primerané zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu vo výške 250 000 Kč. Žiadateľ požadoval v civilnom súdnom konaní ešte dodatočných 1 250 000 Kč, avšak neúspešne, súd žalobu v tejto časti zamietol. Z právneho hľadiska stojí za pozornosť právny názor sudkyne Obvodného súdu pre  Prahu 2 rozhodujúcej o nároku na odškodné za nezákonné rozhodnutie, podľa ktorého nemožno hovoriť o tom, že bol žalobca vydaný na trestné stíhanie do Spojených štátov nezákonne, bol vydaný iba predčasne (rozsudok pod sp. zn. 27C 30/2020 -395 z 28. apríla 2022). Prvostupňový súd v rozsudku tiež uviedol (bod 29), že akt vydania žalobcu na trestné stíhanie do Spojených štátov nebol vo svojej podstate nezákonným. O prípustnosti vydania žalobcu na trestné stíhanie do Spojených štátov bolo rozhodnuté rozhodnutiami, kedy trestné súdy vyslovili, že vydanie žalobcu na trestné stíhanie do Spojených štátov je prípustné. Je úplne jednoznačné, že vydanie žalobcu na trestné stíhanie do Spojených štátov bolo úplne v súlade s právom a bolo prípustné. Žalobca podal odvolanie proti uvedenému rozsudku, avšak neúspešne. Ďalšie právne kroky nie sú známe.

Na záver treba dodať, že vzhľadom na špecifický prípad, kedy o vydanie osoby žiadalo aj Rusko a aj USA, vyvolala táto kauza politické pnutie na medzinárodnej aj domácej scéne.

JUDr. Dana Jelínková Dudzíková, sudkyňa Správneho súdu v Bratislave, členka Súdnej rady SR

Článok pôvodne vyšiel na portáli Pravnelisty.sk.