Komu v konečnom dôsledku prospeje „protiruský“ plynovod medzi Poľskom a Slovenskom?

Veľké Kapušany 21. septembra 2018 (HSP/Foto: SITA- Jozef Jarošík)

Podľa dohody medzi poľskou spoločnosťou Gaz-System a slovenskou firmou Eustream sa v najbližšom čase začne s výstavbou prepojovacieho plynovodu medzi Poľskom a Slovenskom. Je to projekt financovaný z rozpočtu EÚ sumou 107,7 milióna eur, ktorý má znížiť závislosť východoeurópskych krajín v americkom područí od ruského plynu. Plynovod v dĺžke 165 km s kapacitou 5,7 miliardy kubických metrov ročne má byť hotový v roku 2021

Povedzme si otvorene, tento projekt je politický. A povedzme si ešte otvorenejšie, je protiruský. Už desaťročia sa Európa vyhrieva na ruskom plyne a prepojenie medzi Poľskom a Slovenskom doteraz nikomu príliš nechýbalo – a keby v tom nebola politická hra, budovanie takéhoto prepojenia by ani pre budúcnosť nemalo príliš veľký zmysel: ruský plyn je dlhodobo najlacnejší už preto, že je najlacnejšia jeho preprava a každá iná alternatíva je drahšia, a teda nezmyselná (aspoň zatiaľ – po dobudovaní niektorých z plánovaných plynovodných trás privádzajúcich blízkovýchodný či kaspický plyn do južnej Európy by sa aj táto trasa mohla stať z dlhodobého hľadiska konkurencieschopnou).

Pri pohľade na mapu európskej plynovodnej siete uvidíme, že ak nerátame reverzné toky zo západu, tak potrubiami zatiaľ do Poľska prúdi plyn iba z východu, cez Ukrajinu a Bielorusko (po mori sa tankermi dováža ešte aj cez obrovský nový terminál v prístave Swinoujscie). K nám na Slovensko prúdi plyn z Ukrajiny, ale môže prichádzať aj z juhu od Jadranu. Prepojenie Poľska so Slovenskom teda spojí Jadranské more s Baltickým a umožní Poľsku získavať plyn z Jadranu a naopak, Slovensku z Baltiku.

Surovina môže v potrubí prúdiť dvoma smermi. Pozrime sa teda na to, kto by čo mohol získať v jednom i druhom prípade.

Plyn by mohol tiecť zo severu na juh, teda z Poľska k nám, resp. do ďalších krajín. Mohlo by ísť o poľský plyn, ktorého však Varšava má málo, ruský plyn prichádzajúci cez Bielorusko alebo Ukrajinu, alebo o nórsky, americký či iný plyn privezený tankermi, ktorý by však bol iste drahší než ruský. Za predpokladu, že prúd ruského plynu cez Ukrajinu bude aj naďalej spoľahlivý, by pre Slovensko nedávalo veľký zmysel kupovať plyn zo severu. Situácia by sa mohla čiastočne zmeniť po dobudovaní chystaného plynovodného prepojenia z Nórska do Poľska, ktorým sa Poľsko chce úplne oslobodiť od ruského plynu, a ktorý by znamenal šancu pre Nórov predávať svoj plyn aj južne od Tatier, ale to je zatiaľ v nedohľadne a tento plyn asi tiež bude drahší. Vyplýva z toho jediný záver: pre nás by tá prípojka mohla byť užitočná skôr ako poistka pre prípad, že by sa z nejakého dôvodu už k nám nemohol dostať ruský plyn cez demokratickú a čoraz viac prosperujúcu Ukrajinu. Takto to asi vidí aj premiér Pellegrini, ktorý pri oficiálnom otvorení výstavby plynovodu nedávno konštatoval: „Máme ďalší možný zdroj dodávok plynu v prípade, že by napríklad, nedajbože, došlo k pozastaveniu tranzitu plynu cez Ukrajinu.“

Druhá možnosť je, že plyn by mohol tiecť aj z juhu na sever, teda smerom od nás do Poľska. S pripojením na slovenskú plynovodnú sieť Poliaci získajú väčšiu nezávislosť na dodávkach plynu z Ruska a popri predraženom americkom či nórskom plyne budú si môcť „výhodne“ priplatiť aj za plyn prichádzajúci z juhu.

A práve táto možnosť je tou pravou pointou, prečo je taká pozornosť venovaná budovaniu poľsko-slovenského prepojenia: ide o súčasť oveľa globálnejšej hry. Jednou z pák na oslabenie Ruska a jeho vplyvu na Európu je pridusenie jeho exportu fosílnych palív, ktorý generuje významnú časť príjmov do ruského rozpočtu. Je to otázka, ktorá je veľmi úzko spojená aj s politickými udalosťami v regióne Blízkeho východu, keď cieľom je vybudovať veľkokapacitné produktovodné trasy z kaspickej oblasti a Arabského polostrova do Európy, ktoré by dokázali starý kontinent zásobovať dostatočným množstvom suroviny, a tým odstavili ruského konkurenta.

Je tu samozrejme aj nespochybniteľná súvislosť aj s budovaným, a tiež extrémne spolitizovaným nemecko-ruským projektom Nord Stream 2. V čase, keď si Rusko a Nemecko podávajú ruky ponad Baltické more, čím stavajú mimo hry všetkých okolostojacich, vrátane Slovenska, žiarlivý veľký supervízor spoza oceánu hľadá akúkoľvek možnosť, aby im kazil plány. Otvorenie zásobovacej trasy z juhu by ubralo nemeckým plánom na predaj plynu do Poľska na atraktivite.

Slovenské presstitútske médiá sa samozrejme najviac tešia na možnosť, že konečne nebudeme odkázaní na Putinov totalitný plyn, ale „budeme si môcť plyn objednať z rôznych kútov sveta,“ ako píše Denník N. Vskutku, kupovať multikultúrny plyn za svetové ceny by bola iste radosť preveľká, potešili by sa najmä dôchodcovia pri pohľade na faktúru.

Ivan Lehotský