Kolonizácia (a) RTVS

Bratislava 27. marca 2024 (HSP/Foto:Pixabay)

Začnem trochu skraja, ale môžem vám sľúbiť, že k meritu veci sa dostaneme skôr, než by ste zvolali „STaR“!

Nuž teda, parafrázujúc klasika: kolonizácia neskončila, kolonizácia trvá. Otázkou ostáva, v akom zmysle.

Podrobenie si iných národov, krajinných celkov či štátov, resp. ich získanie na svoju stranu, si nevyžaduje nevyhnutne použitie fyzickej, ozbrojenej sily. Ba práve naopak, v časoch, ktoré žijeme, v období tzv. mediokracie (mimochodom, s týmto termínom sa Igor Matovič výnimočne trafil…), sú omnoho schodnejšie cesty, ako dosiahnuť svojho cieľa (hoci, čo do agresivity sa môžu rovnať dobyvateľským vojnám).

Reč je o kultúrno-spoločenskej, jazykovej a psychologickej kolonizácii.

V dávnejšie publikovanom texte Jozef Banáš výstižne popisuje každodennosť slovenského súčasníka. Opäť budem parafrázovať: chodíme do pubov na drinky, počúvame podcasty o správnom mindsete, snažíme sa byť cool, aby z toho nebol fail, a v údive nad najnovším trailerom na posledné Star Wars voláme WAAAU…!

Anglikanizmy sa stali pevnou súčasťou komunikácie. Nielen medzi násťročnými, ktorí ľahšie prepadajú módnym trendom, ale aj v dospelom, mediálnom prostredí, kde by sme (dneš už možno naivne) očakávali istú vážnosť. Bežne ich počuť napríklad vo vysielaní komerčných rádií, alebo na rozličných slovenských kanáloch na YouTube. Televíziu pre istotu nesledujem (s výnimkou politických diskusií).

Nie, nie som purista, ktorý zanovito bude bojovať za absolútnu čistotu jazyka. Jazyk sa časom formuje, prijíma alebo odmieta rozličné vplyvy, výrazy sa modernizujú, vznikajú neologizmy, z ďalších sa stávajú archaizmy, atď. V súčasnej dobe však je slovenčina vystavená agresívnej infekcii výrazov z angloamerického sveta. Zachádza to tak ďaleko, že začínajúci mladí spisovatelia sa snažia písať svoje texty v angličtine – osobne takých poznám.

Niekto namietne: A čo je na tom? Koľko rečí vieš…

Nuž, ide o to, že pokiaľ jednotlivci začnú používať už pri samotnom premýšľaní cudzí jazyk, potom celú ich osobnosť a následne okolie a spoločnosť budú na svoj obraz (de)formovať atribúty prenesené z daného jazyka a jeho kultúrneho a spoločenského pozadia.

Parafrázujme ďalšieho klasika: Chceme všetci písať anglosaským, pardon, modrým perom?

Jazyk tvorí myšlienky, myšlienky formujú svetonázor, svetonázor sa podpisuje na konkrétnych činoch.

Na jazykovú kolonizáciu nadväzuje kolonizácia psychologická. Sme nastavení tak, že tá jedna štvrtina sveta, ktorú tvoria krajiny kolektívneho západu, je bez debaty ten „civilizovaný, kultúrny svet“, a že kto sa neobracia k nemu, musí ísť zákonite „nesprávnym smerom“. Naši novinári hlavného prúdu sa posmievajú krajinám ako Irán alebo Pakistan alebo Kuba alebo Zimbabwe.

My sme predsa lepší, nám záleží len na mienke prezidenta Macrona!

Čo nás však oprávňuje k takému úsudku?

Len preto, že krajiny EÚ sú ekonomicky silnejšie, než krajiny, povedzme, blízkeho východu, je náš civilizačný okruh automaticky ten, ktorý nesie jediný, výlučný správny svetonázor? Sme naozaj na vrchole?

Technologicky zrejme áno (vďaka pľundrovaniu kontinentov bohatých na nerastné suroviny a teda surovej fyzickej kolonizácii). Ale čo po ľudskej stránke? Stačí si pozrieť niektoré seriály na stanici Netflix, a hneď vidíme ten hlboký morálny úpadok. Alkohol, drogy, nahota, nevera… Prezentované sú ako prijateľná súčasť bežného života.

Tu už na ľudskej stránke veci nezáleží – dôležitý je technologický pokrok a osobný prospech a pôžitok. Boh je mŕtvy a my sme ho zabili, napísal kedysi Nietzche. Tak načo sa stresovať? Bez transcendentnej morálnej autority je dovolené všetko, na čom sa dohodneme.

Ži, ako sa ti páči!

A teraz k nadpisu článku. Kde je miesto našich verejnoprávnych médií v celej tejto rovnici?

Či presnejšie: Akú úlohu majú za daných okolností plniť?

Štandardný, demokraticky zmýšľajúci liberál – teda kolonizovaná myseľ – prirodzene odvetí, že majú byť slobodné, kritické, a investigatívne. Ale je to naozaj tak? V  prostredí, kde už (hádam) niet štandarného mainstreamového média, ktoré by nepreberalo západnú agendu bez toho, aby sa k nej postavilo analyticky, kriticky? V prostredí, kde celý mainstream píše modrým perom?

Kde je tu tá protiváha, o ktorej toľko hovoria opozičníci v súvislosti s prezidentskými kandidátmi? Prezident má byť z ich kruhov, aby bol zachovaný systém bŕzd a protiváh, ale mediálne prostredie (nerátajme teraz alternatívu a občiansku žurnalistiku) má ostať konformne jednostranné?

Inými slovami: kolonizované?

Bude na súčasnej vláde, ako si poradí s týmito otázkami. Má jedinečnú dejinnú príležitosť ukázať, že verejnoprávne médium môže fungovať aj ako seriózny, alternatívny nosič konzervatívnych, tradičných hodnôt (ktoré sú úspešne kolonizovaným skupinám liberálov na smiech), posol dobrých správ a šíriteľ nekonfliktných postojov a verejného pokoja.

Aj keď to, povedzme si otvorene, nemusí byť v súlade s klasickými definíciami z učebníc žurnalistiky.

Ibaže nová doba niekedy vyžaduje – v záujme ochrany jazyka a kultúry, teda zásadných národných hodnôt – nové opatrenia. Pretože aj keď nás už kolonizovali ekonomicky, Slovensko stále nie je celkom stratené.