Keď sa vaša nočná mora zhmotní a ukradnú vám dieťa: Nórsko svoju filozofiu ničenia rodín vyváža do sveta

Praha 11. septembra 2018 (HSP/Foto: Pixabay)

Markéta Šichtařová sa vo svojom blogu pre idnes.cz vracia k prípadu nórskej sociálnej služby Barnevernet pri rozhodovaní o odoberaní detí

Šichtařová podotýka, že prípad nie je dosť ďaleko od Česka, pretože odoberanie detí sa týka aj českej kauzy Evy Michalákovej a dokonca aj slovenskej rodiny Ladických.

Navyše, “Nórsko svoju filozofiu ničenia rodín vehementne vyváža do sveta”. Ako sa v súvislosti s niektorými krajinami s dešpektom hovorí o “vývoze demokracie”, v prípade Nórska by to mohol byť “vývoz antirodinnej politiky”.

S aktívnym šírením novej liberálnej ľavicovej doktríny sa často hovorí o G. Sorosovi, ale podľa Šichtařovej to nie je celkom presné, pretože “Soros v tom zďaleka nie je sám”. Vysvetľuje, že “kým si Soros z tejto doktríny vzal hlavne premiešavanie národností a migráciu, Nórsko sa angažuje hlavne v genderových a (anti)rodinných témach”.

A začína s príbehom z biografickej knihy “Ukradnutý syn”, v ktorom sa na začiatku zdravá žena stretla s násilím na partnerovi, do čoho sa ale vložil “vyspelý štát”. Na základe vykonštruovaných obvinení ženu držali proti jej vôli v blázinci. Bola na dne, ale pri živote ju držala len myšlienka na syna, ktorý na ňu čaká vonku. A keď bol nakoniec podvod odhalený a ženu pustili, zapracovali úrady, ktoré jej počas pobytu v psychiatrickej liečebni odobrali dieťa.

Známy český psychiater Cyril Höschl to prirovnal k intenzívnemu prežitku absurdity kafkovského sveta a podľa jedného novinára ide o príbeh plný priam hollywoodskych zvratov. Možno pre väčšinu ľudí pôjde o “výpoveď o nekompetentnosti úradníkov u nás aj v zahraničí, o strete kultúr, o bezpráví”, ale Šichtařová si pritom uvedomila, že “aj tak nepolitický príbeh je vlastne v pozadí silne spolitizovaný”.

Ide o podobný príbeh, ktorý sa týkal Evy Michalákovej. Len zhodou okolností sa osobne poznala s ľuďmi, ktorí sa v prípade usilovne angažovali a Eve Michalákovej pomáhali, preto mala na vec aj iný pohľad, ako bol ukazovaný. “Keby som bola prostým čitateľom ich článkov, Michalákovú by som nutne musela odsúdiť a získala by som dojem, že si odobratie detí zaslúžila. Ale ja som mala informácie z druhej strany a vedela som, že realita je iná. A čo viac, vedela som dokonca, ktoré konkrétne a ľahko odhaliteľné logické chyby tí ktorí novinári pri interpretácii niektorých dokumentov urobili, čím sa nechali napáliť,” píše Šichtařová.

Ako ďalej pokračuje, ani politici nevedia, o čo skutočne ide, pretože od ministerky práce sa dozvedeli, “aby sa na to vykašľali, pretože údajne videla spis a sú v ňom hrozné veci, za čo by boli deti odoberané aj u nás”. Ale podľa nej ministerka v skutočnosti spis vôbec čítať nemohla a o prípade takmer nič nevedela. Za údajný “spis” totiž považovala len vyjadrenia zo strany Barnavernetu.

Pri písaní príbehu “Ukradnutý syn” sa jej čoraz viac ukazovalo, ako je celá vec skryte spolitizovaná a ukazuje úplne fatálne zlyhanie “štátu blahobytu”. V tomto prípade šlo o Češku vo Švajčiarsku, keď o okolnostiach jedna inštitúcia len opisovala od druhej bez overenia informácií. Takže chybu urobila polícia, lekári, oslovené neziskové organizácie, súdy aj sociálka. Žena nakoniec dokázala utiecť za pomoci českého europoslanca Zdechovského a zo svojich dvoch detí zachránila aspoň jedno.

Tento príbeh je pre Šichtařovú obrovským mementom a škandálnym zistením. Spoločnosť je ostro rozpoltená. Na jednej strane multikulturalizmus, neomarxizmus, pozitívna diskriminácia menšín, rastúci rasizmus voči belochom, militantný feminizmus, pokus o rozmetanie národných štátov aj rodinných väzieb. Na druhej strane uznávanie národov, rodín a osobnej zodpovednosti. Tieto dva tábory sú stále viac nezmieriteľné a práve v kauzách Michalákovej a v príbehu “Ukradnutý syn” sa dokonale vyfarbili.