V predchádzajúcom článku o smrti Róberta Remiáša sme diskutovali o tom, že motív na jeho likvidáciu nie je taký jednoznačný, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. V pokračovaní našej analýzy prinášame doteraz nepublikované informácie tak o samotnom prípade, ako aj o historickom pozadí Jaroslava Svěchotu, ktorého si na plnenie osobitných úloh v spravodajskej službe vybral premiér Vladimír Mečiar.

Znovuzrodenie Jaroslava Svěchotu

Jaroslav Svěchota vstúpil do sveta spravodajských služieb v prvej polovici 60. rokov minulého storočia ako príslušník ŠtB. Hlavnou náplňou jeho činnosti bolo spravodajské rozpracovávanie slovenskej (prevažne ľudáckej) emigrácie v Rakúsku a Spolkovej republike Nemecko. Pri tejto príležitosti si dôkladne naštudoval spisy z 50. rokov, v ktorých boli dopodrobna zachytené únosy emigrantov z Viedne do ČSSR. Tento študijný materiál neskôr využil pri plánovaní a realizácii zavlečenia Michala Kováča mladšieho.

Po Pražskej jari bol Svěchota vylúčený zo strany a tým sa skončila aj jeho kariéra v ŠtB. Zamestnal sa ako podnikový právnik a keď sa neskôr zaplietol do krádeže plynových kotlov, dostal na výber: buď trestný postih, alebo spolupráca s normalizačnou ŠtB ako tajný spolupracovník v kategórii agent. Jaroslav Svěchota si vybral druhú možnosť.

V roku 1990 boli rozpustené orgány ŠtB. Jej nástupníckymi entitami sa stali Úrad na ochranu ústavy a demokracie (ÚOÚD, neskôr premenovaný na Federálnu bezpečnostnú a informačnú službu – FBIS) a Úrad pre zahraničné styky a informácie (ÚZSI). ÚOÚD plnil úlohy na úseku vnútorného spravodajstva (kontrašpionáž, boj proti organizovanému zločinu a terorizmu, ochrana ekonomických záujmov a podobne). ÚZSI plnil funkciu rozviedky.

Jaroslav Svěchota sa v roku 1990 stal šéfom slovenskej časti ÚOÚD so sídlom v Bratislave. V tom čase sa stal slovenským ministrom vnútra Vladimír Mečiar vo svojom novom úrade sa zoznámil s istým Deziderom Kóňom, šéfom kádrového útvaru a bývalým bossom základnej organizácie Komunistickej strany Slovenska na ministerstve vnútra. Pán Kóňa odporučil do pozornosti ministra Mečiara funkcionára ÚOÚD Jaroslava Svěchotu. A tak sa čoskoro zo Svěchotu stal námestník ministra vnútra pre bezpečnostný úsek. Teda druhý človek bezpečnostného aparátu na Slovensku.

Mečiar, Svěchota, Kóňa a Fegyveres

Vladimír Mečiar sa s plukovníkom Jaroslavom Svěchotom natoľko zblížil, že po konsolidácii svojej osobnej moci v roku 1995 z neho opäť urobil jednu z najsilnejších postáv v krajine. Po uvedení Ivana Lexu do funkcie riaditeľa SIS premiér Mečiar ultimatívne požadoval, aby bol Svěchota vymenovaný za šéfa sekcie vnútorného spravodajstva, ľudovo nazývaného aj kontrarozviedka. Druhou požiadavkou bolo reaktivovanie bývalého komunistického personalistu Dezidera Kóňu. Obe požiadavky boli splnené. Svěchota sa ujal kontrarozviedky a Kóňa bol vymenovaný za riaditeľa personálneho útvaru rozviedky SIS.

Niekoľko mesiacov pred týmito rošádami, keď na čele SIS stál generál Vladimír Mitro, požiadali o prijatie do služobného pomeru Oskar Fegyveres a Róbert Remiáš. Absolvovali pohovory a psychologické testy. Na základe odborného posúdenia bolo rozhodnuté, že ani jeden, ani druhý nie je spôsobilý vykonávať prácu spravodajského dôstojníka. Písal sa vtedy január alebo február 1995.

V máji 1995 už bolo všetko inak. Oskar Fegyveres mal v SIS silného patróna. Otca svojej partnerky Adriany plukovníka Dezidera Kóňu, ktorý presvedčil vedenie spravodajskej služby, že jeho potenciálny zať bude spoľahlivým a predovšetkým lojálnym pracovníkom. Oskar Fegyveres bol prijatý do služobného pomeru a zaradený na útvar sledovania a spravodajskej techniky, ktorému velil plukovník Gejza Valjent.

Oskar Fegyveres bol nasadený na sledovanie Michala Kováča mladšieho. Potom prišiel 31. august 1995, teda deň, keď bol unesený prezidentov syn. Uplynulo niekoľko týždňov a Oskar Fegyveres sa rozhodol vypovedať. Potom nasledoval jeho útek za hranice a od tohto momentu je to širokej verejnosti dobre známy príbeh.

Od toho istého momentu mal Dezider Kóňa, ktorý sa za Oskara Fegyveresa zaručil, povesť najväčšieho lúzra SIS a jeho tútora Vladimíra Mečiara mohlo od jedu roztrhnúť.

Verzia Sýkora: Odvážny plán, ktorý nevyšiel?

SIS čoskoro zistila, že prostredníkom medzi Fegyveresom ukrývajúcim sa v Maďarsku a jeho rodinou a priateľmi na Slovensku je Róbert Remiáš. Nadriadeným to kajúcne oznámil sám Dezider Kóňa. Dozvedel sa to od svojej dcéry Adriany, ktorá sa však čoskoro s otcom rozkmotrila a utiekla za snúbencom Oskarom do Maďarska. Jedinou cestou, ako vypátrať Fegyveresa, bolo sledovanie Róberta Remiáša, a to prebiehalo prakticky nepretržite.

Plukovník Svěchota, ďalší protežant Vladimíra Mečiara, však skúšal šťastie aj iným spôsobom. Mal požiadať bossa podsvetia Miroslava Sýkoru, aby mu priviedol Róberta Remiáša s vysvetlením, že všetko ostatné už vyrieši on sám vo vlastnej réžii.

V podsvetí sa v tejto súvislosti traduje pozoruhodná historka, ktorá vysvetľuje okolnosti pôsobenia Sýkoru v kauze Remiáš, aj keď je potrebné povedať, že zároveň vyvoláva viaceré otázniky.

Podľa tohto príbehu bol Miroslav Sýkora frustrovaný z toho, že vzhľadom na Remiášovu opatrnosť sa mu nedarilo zmocniť sa ho, pričom plukovník Svěchota stále urgoval, kedy si bude môcť s Fegyveresovou spojkou pohovoriť. Vtedy sa mal Sýkora obrátiť na Jozefa Fojtíka, známeho pod prezývkou Degoňa, s požiadavkou, aby zabezpečil nástražný výbušný systém s malým obsahom trhaviny a uložil ho pod zadnú nápravu (v žiadnom prípade nie pod prednú) Remiášovho BMW. Kým Degoňa zháňal nástražný výbušný systém, Róbert Lališ alias Kýbel z úctivej vzdialenosti nenápadne sledoval Remiáša.

Plán bol nasledovný: Malá nálož nemala Róberta Remiáša usmrtiť, iba paralyzovať a znemožniť autu ďalší pohyb, preto aj bola uložená pod zadnú nápravu. Po odpálení bomby mali Sýkora s Degoňom, predstierajúc rýchlu pomoc, naložiť Remiáša do svojho auta a eskortovať ho do garáže, kde si ho mali vyzdvihnúť Svěchotovi ľudia a odviezť ho na pohovor s pánom plukovníkom. (Mimochodom, keď Róbert Lališ alias Kýbel zo Sýkorovej partie odpálil nástražný výbušný systém, ktorý zlikvidoval mafiána Tutiho, bomba bola umiestnená na prednej náprave, priamo pod sedadlom šoféra.)

Plán sa nevydaril. Po odpálení výbušniny auto pokračovalo v priamom pohybe, vyletelo zo zákruty a zastavilo sa na múriku oplotenia. Stĺpiky drôteného plotu bránili Remiášovi i jeho únoscom otvoriť dvere auta, a preto v ňom zahynul strašnou smrťou. Nemal však byť jedinou obeťou tohto prípadu.

Keď smrť Róberta Remiáša vyvolala pre vládu pána Mečiara zničujúci politický škandál, Jaroslav Svěchota sa celé mesiace Miroslavovi Sýkorovi vyhýbal. Ten veľmi rýchlo pochopil, aký problém spôsobil. Rovnako si uvedomil, že Degoňa je preňho extrémne nebezpečný, a preto ho Sýkora zlikvidoval. Potom prikázal svojmu podriadenému Ladislavovi Bališovi, aby mŕtvolu zakopal kdesi na Záhorí.

Slabina verzie Sýkora: Krkolomná, ale nie vylúčená

Nech znie vyššie popísaná verzia akokoľvek zaujímavo, má viacero slabín. Prvá spočíva v tom, že Sýkorov údajný plán bol prinajmenšom príliš komplikovaný, ak nie šialený. Zastaviť auto pomocou výbušniny je riskantné, navyše, ak by to aj vyšlo, páchatelia nemohli mať istotu, že sa im podarí zmocniť sa Róberta Remiáša bez svedkov. Na druhej strane je pravda, že Miroslav Sýkora bol priveľký dobrodruh na to, aby sme predloženú verziu označili za úplne vylúčenú.

Inou slabinou verzie nevydareného plánu je okolnosť, že telo Degoňu sa nikdy nepodarilo nájsť, aj keď sa o to polícia viackrát pokúšala. Jeho telo leží v zemi približne 20 rokov. Prostredie nad jeho hrobom sa za ten čas výrazne zmenilo – stromy a kríky značne podrástli, prípadne mohlo dôjsť k iným terénnym zmenám, znemožňujúcim identifikáciu.

Preukázanie alternatívy o nevydarenom pláne naráža na ďalší podstatný problém, na ktorom napokon stojí významná časť obhajobnej argumentácie. Polícii sa dodnes nepodarilo preukázať, že výbuch auta Róberta Remiáša spôsobil nástražný výbušný systém. Nebol ustálený druh výbušniny ani iniciačného systému.

Napokon je potrebné dodať, že ak by sa ukázalo, že Miroslav Sýkora naozaj konal popísaným spôsobom, smrť Róberta Remiáša by nebola politická vražda, ale hlúpe riskovanie bez úcty k ľudskému životu. Tiež by to ešte viac zvýraznilo fakt, že Jaroslav Svěchota, protežant Vladimíra Mečiara v postavení druhého muža tajnej služby, buď nedomýšľal dôsledky svojich rozhodnutí, alebo na dôsledky jednoducho nebral ohľad. Jedna možnosť horšia ako druhá.

Verzia Kóňa: Vplývanie na vzdorovitú dcéru

Úplné iné vysvetlenie, prečo sa SIS zaujímala o Róberta Remiáša, poskytuje postava Dezidera Kóňu. Na domácom fronte sa pán plukovník Kóňa usiloval zistiť čo najviac o budúcom zaťovi od dcéry Adriany. Lenže tento informačný zdroj veľmi rýchlo vyschol, pretože nahnevaná slečna Kóňová prestala s otcom komunikovať a keď ušla za Oskarom Fegyveresom, bola v sporadickom styku s matkou, ktorej zakazovala, aby o mieste svojho pobytu informovala otca.

Jaroslav Svěchota nebol naivný, nemyslel si, že Remiáš privedie SIS priamo k Fegyveresovmu úkrytu. Jednak za ním cestoval do Maďarska cez Rakúsko a nepretržite sa kontroloval, a jednak pre sledovačku nie je vôbec jednoduché a bezpečné operovať na území cudzieho štátu. Od sledovania a odpočúvania Remiáša si v SIS sľubovali, že urobí chybu a tým nechtiac vyzradí presné miesto Fegyveresovnho pobytu. Druhou alternatívou bola nádej, že zmapovaním Remiášovej stykovej bázy sa spravodajská služba dostane k osobe, ktorá bude o hľadanom tajomstve informovaná, bude menej opatrná alebo viac prístupná dialógu.

Keby sa tuto cestou podarilo zistiť, kde sa Oskar Fegyveres nachádza, Dezider Kóňa by za ním, a predovšetkým za svojou dcérou Adrianou, okamžite vycestoval. Apeloval by na svedomie potenciálneho zaťa, za ktorého za prihovoril a zaručil pred vedením spravodajskej služby. Rozumom i citmi by vplýval na dcéru, aby sa spamätala a primäla svojho snúbenca, nech sa vráti na Slovensko a zmení výpoveď o účasti SIS na zavlečení prezidentovho syna.

Táto verzia prakticky vylučuje, že SIS by mala záujem na Remiášovej smrti. Naopak, Dezider Kóňa dúfal, že by mohol mierovými prostriedkami v spolupráci s dcérou Adrianou presvedčiť Oskara Fegyveresa, aby výpoveď nielen zmenil, ale aj povedal, že za ňu dostal aj zaplatené.

Slabina verzie Kóňa: Bolo už príliš neskoro?

Hlavným nedostatkom plánu na presvedčenie Fegyveresa bol taký, že sa nikdy neuskutočnil. Nielen preto, že kým Remiáš ešte žil, SIS sa o presnej adrese úkrytu jeho kamaráta nikdy nedozvedela.

Tajná služba po jeho smrti nové miesto pobytu páru Fegyveres – Kóňová vo Švajčiarsku, kde získali politický azyl, napokon predsa len vypátrala. Podarilo sa to najmä vďaka neopatrnosti osôb, ktoré v tom čase dvojicu navštevovali. Viacerí spravodajskí dôstojníci vycestovali do Švajčiarska a zrejme aj ustálili presné miesto jeho pobytu, ale plukovník Kóňa za ním nikdy neprišiel. Nie je vylúčené, že v čase, keď SIS Fegyveresa našla, na Slovensku sa schyľovalo k voľbám a na uskutočnenie zložitej operácie bolo príliš neskoro.

Netreba však zabúdať aj na to, že v spomínanom období bola Adriana Kóňová do svojho snúbenca veľmi zamilovaná a zdieľanie osudu utečenca ich puto umocňovalo. Aj preto je otázne, či by bola misia otca Kóňu úspešná.

Dôkazy nad vox populi

Prípad Róberta Remiáša je neuzavretý, preto treba ostať otvorený viacerým verziám a netlačiť orgány činné v trestnom konaní, aby sa prispôsobili vôli politikov a aktivistov. O výsledku trestného konania nemôže a nesmie rozhodovať hlas davu, ale dôkazy.

Ako sme už diskutovali v predchádzajúcom článku, kým polícia neodstráni rozpory v otázke, čo zapríčinilo výbuch v aute Róberta Remiáša, nie je možné vylúčiť, že explózia nastala v dôsledku technickej poruchy. Prinajmenšom do chvíle, kým sa nevysvetlí, aká výbušnina alebo výbušná zmes mala spôsobiť udalosti vedúce k explózii, požiaru a následnej smrti obete.

Tiež nebolo dostatočne objasnené, prečo sa Róbert Remiáš v noci, keď zahynul, vybral tesne po návrte domov znova do mesta za členom albánskej drogovej mafie s prezývkou Jimmy. Uvedená okolnosť nemusí mať s prípadom žiadnu súvislosť, ale rovnako môže byť kľúčová. Jimmyho úlohou mohlo byť vylákanie Remiáša z domu. Prečo? Presne na túto otázku musí hľadať polícia odpovede.

Pri spomienke na 21. výročie smrti Róberta Remiáša odznie veľa slov. A nepochybne sa nevyhneme ani zneužívaniu emócií a vášní na politické ciele. Avšak ani ohlušujúci šum bezobsažných fráz a bezduchej propagandy by nám nemal brániť vnímať skutočný signál a racionálneho ho spracovať.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na portáli Ďateľ.sk.