Budúci rok si pripomenieme dvadsiate výročie vstupu mnohých štátov strednej a východnej Európy do EÚ. Nedávny hospodársky vývoj však ešte viac posunul realizáciu najhmatateľnejšieho prísľubu: vyrovnať sa ich životnej úrovni so životnou úrovňou v “starších” členských štátoch EÚ.

V mnohých stredoeurópskych krajinách liberalizácia a integrácia trhu zvýšili ceny tovarov a služieb každodennej spotreby na západoeurópsku úroveň – a v niektorých dokonca ešte vyššie (je absurdné, že mnohí českí občania prechádzajú do Nemecka, aby si nakúpili potraviny, pretože za hranicami sú ceny lacnejšie). Mzdy a kúpna sila sú však stále príliš nízke. Je to spôsobené najmä tým, ako sa hospodárstvo regiónu transformovalo po páde štátneho socializmu. Chýbal domáci kapitál, a tak ho vo veľkej miere skúpili zahraniční investori, ktorých prilákali daňové úľavy a konkurenčne nízke mzdy. Ukazuje sa, že dostať sa z tejto štrukturálnej pasce je veľmi ťažké.

Prípad Českej republiky

Z tohto dôvodu veľké skupiny obyvateľstva – vrátane vyššej strednej triedy – naďalej žijú v neistote. V roku 2022 sa vplyvom ruskej vojny na Ukrajine zvýšila inflácia v Českej republike na 20 %. Doteraz inflácia ešte neklesla pod 15 % a v prípade niektorých základných potrieb, ako sú potraviny, je ešte vyššia. Popri vojne na Ukrajine a pandémii Covid-19 sú na vine aj veľké medzinárodné koncerny, ktoré ovládajú domáci trh – predaj potravín zostáva v rukách len niekoľkých zahraničných obchodných reťazcov. Nečinnosť vlády tento problém ešte zhoršuje. Jej ideológia spoliehania sa na – nefunkčné – trhové sily v takejto situácii ešte viac prehĺbila dlhodobý štrukturálny problém nízkej kúpnej sily.

Odborná platforma v apríli zverejnila nástroj “minimálna dôstojná mzda”, ktorý sa vyvinul z pojmu “mzda pokrývajúca životné náklady” a ktorý tento problém dobre demonštruje. V Česku si financovanie života vrátane základných potrieb, ako je bývanie a strava, ako aj spoločenská a kultúrna účasť a možnosť sporenia v súčasnosti vyžaduje približne 1 750 EUR mesačne – v prípade obyvateľov hlavného mesta Prahy je to o 100 EUR viac. Takmer dve tretiny českých pracovných miest však túto výšku mzdy nezaručujú a od roku 2022 inflácia zvýšila počet nedostatočne platených pracovných miest o polovicu.

Veľké skupiny českého obyvateľstva sa nachádzajú v pomerne kritickej sociálnej situácii, ktorá si vyžaduje zásah a podporu štátu. V krajine, kde ľudia len zriedka vychádzajú do ulíc, sa demonštrácie – žiaľ, často zvolávané extrémistami, ktorí spájajú oprávnené požiadavky s problematickými – stávajú pomerne populárnymi. Napríklad v septembri 2022 sa v centre Prahy zišlo 80 000 ľudí, aby protestovali proti vysokým cenám energií – a vyzvali svoju vládu, aby prestala pomáhať Ukrajine.

Ešte väčšie uťahovanie opaskov

Súčasná česká vláda – ktorá v roku 2021 zvíťazila nad oligarchom Andrejom Babišom, ktorý sa zmieta v aférach – uplatňuje extrémne neoliberálny prístup, ktorý progresívci v iných krajinách často prehliadajú. Vláda neponúkla takmer žiadne úľavy ani nové formy podpory pre zamestnancov, ktorí boli väčšinou dodatočne zaťažení.

Vláda 11. mája predložila rozsiahly a veľmi podrobný balík opatrení na konsolidáciu verejných financií a dôchodkovú reformu. Hoci je verejný dlh krajiny relatívne nízky, rastie najrýchlejšie v Európe, čo viedlo k rozšíreným varovaniam, že Česko skončí ako Grécko. Okrem malého zvýšenia daní z príjmu právnických osôb a nehnuteľností sa zvýši daň z pridanej hodnoty na mnohé doteraz lacnejšie tovary, zrušia sa mnohé odpočty z dane z príjmu vrátane odpočtov za členské príspevky v odboroch, zamestnanci budú musieť prispievať na zdravotné poistenie, čím sa zníži ich čistý príjem, a zvýši sa vek odchodu do dôchodku – a to je len niekoľko projektov. Príznačný je aj naratív, pod ktorým bola reforma prezentovaná – na odvrátenie štátneho bankrotu, ako aj úplného kolapsu štátu niet k týmto krokom alternatívy. V súčasnosti sa robí všetko pre to, aby sa verejnosti vysvetlilo, že k týmto nepríjemným škrtom neexistuje alternatíva.

Aj keď si budeme musieť počkať, ako sa opatrenia nakoniec zrealizujú, výsledok sa zdá byť zrejmý: zamestnanci budú musieť znášať väčšinu revízie štátneho rozpočtu, pričom vláda nepovažuje žiadne úspory alebo zásahy za príliš bezvýznamné alebo príliš dramatické vzhľadom na to, ako sa dotknú občanov. V skutočnosti sa balík považuje za inflačný, pretože znižuje príjmy a ďalej zvyšuje ceny.

Je tiež zarážajúce, ako sa české korporácie, firmy, majetní ľudia, veľkí vlastníci nehnuteľností a dedičia – na rozdiel od postihnutých zamestnancov – takmer vôbec nezúčastňujú na znižovaní rozpočtového deficitu – hoci by to bolo veľmi jednoduché, pretože príslušné dane sú buď veľmi nízke, alebo vôbec neexistujú. Napríklad zdvojnásobenie dane z nehnuteľností by stále predstavovalo len dvojciferné ročné príspevky – dokonca aj za byty v najlepších štvrtiach. Keďže však v Česku neexistuje progresívne zdanenie, bývanie sa ešte viac predraží a bohatí ľudia, ktorí vlastnia množstvo bytov, nebudú riadne zdanení.

Zhoršovanie už aj tak výbušnej situácie

Proti reforme sa teraz postavili aj odbory. Všetky členské odborové zväzy konfederácie ČMKOS vyhlásili 15. mája pripravenosť na štrajk, po ktorom by mohol nasledovať generálny štrajk. To by sa však mohlo ukázať ako strategická chyba, keďže ich jesenná demonštrácia proti vysokým cenám prilákala len niekoľko tisíc účastníkov – čo je v porovnaní s pravicovo-populistickou akciou spred niekoľkých týždňov zlovestná, ale výpovedná nerovnováha. Uvidíme, aký tlak dokážu súčasné kroky vyvolať a či nepoškodia pozíciu odborov.

Zhoršilo by to už aj tak výbušnú sociálnu a politickú situáciu, čo vzhľadom na slabú pozíciu sociálnych demokratov pravdepodobne len prospeje populistom rôzneho zamerania. Parlamentnú opozíciu v súčasnosti tvorí len Babišova strana ANO (“Akcia nespokojných občanov”) a krajne pravicová strana Sloboda a priama demokracia (SPD). V súčasnosti prieskumy ukazujú, že tieto dve strany by mohli spoločne vytvoriť vládnu väčšinu, zatiaľ čo strany, ktoré sú v súčasnosti pri moci, už o ňu prišli.

Ani táto nebezpečná konštelácia však vládu neodrádza od jej asociálneho kurzu, a to napriek tomu, že po voľbách prisahala na opak, keď tvrdila, že vie, že populizmus živia sociálne problémy, a chcela získať späť sklamaných a nahnevaných Čechov. Teraz tomu nič nenasvedčuje: vládne strany sú príliš v zajatí logiky úsporných opatrení, ktorá je v iných krajinách už dávno pasé. Nebezpečenstvo straty moci v prospech extrémnych síl v nasledujúcich parlamentných voľbách v roku 2025 sa tak stáva čoraz reálnejším.

Toto riziko by si mali uvedomiť aj progresívne sily v Európe, kde sú mnohé vlády stále nadšené z výsledkov zahraničnej politiky premiéra Petra Fialu a jeho proeurópskeho a prozápadného postoja. Na domácej scéne však česká vláda napodobňuje Veľkú Britániu Margaret Thatcherovej z 80. rokov. Vzhľadom na súčasnú krehkú sociálnu situáciu v Českej republike to bude mať určite vážne politické dôsledky.