Piotr Dziubak: Za akých okolností ste spoznali biskupa Albina Lucianiho?

Kardinál Beniamino Stella: Prvý raz som ho stretol v deň, keď bol vysvätený Jánom XXIII. na biskupa diecézy Vittorio Veneto. Mal vtedy 46 rokov. Pricestoval som do Ríma kvôli tejto udalosti spolu so seminaristami zo spomenutej diecézy. Bola to moja prvá cesta do Ríma a prvé stretnutie s mojím biskupom Albinom Lucianim, ktorým bol 11 rokov, až kým sa nestal benátskym patriarchom (15. decembra 1969). Tam som ho neskôr navštívil. Nemal som však príležitosť stretnúť sa s ním, keď sa stal pápežom, pretože som vtedy pracoval vo vatikánskej diplomacii za hranicami Talianska. Takmer celý svoj život som strávil v službe Svätej stolici medzi Afrikou a Južnou Amerikou.

Čo si pamätáte z Vašich stretnutí a rozhovorov z toho prvého obdobia, keď bol Albino Luciani Vaším biskupom?

Bol som vtedy seminarista. Luciani sa výrazne zúčastňoval života v našom seminári. Ak si dobre spomínam, asi aj niečo prednášal. Mal výborné teologické vzdelanie, ovládal cudzie jazyky, jeho vášňou bola moderná literatúra. Často som ho stretával na chodbách nášho seminára. Vedel veľmi dobre komunikovať s ľuďmi. Vždy hovoril jednoduchým jazykom, používal príklady z každodenného života. Niekedy hovoril v nárečí, aby zapôsobil na srdce ľudí. Dával si pozor na to, aby mu dobre rozumeli. Za kňaza som bol vysvätený v roku 1966. Hoci mi neudelil kňazskú vysviacku, vždy ma sprevádzal, bol blízko mňa aj v neskorších rokoch. Biskup Luciani ma poslal na štúdiá do Ríma. Keď som tam už bol, v lateránskom seminári, súhlasil, aby som vstúpil do diplomatickej akadémie. To veľmi ovplyvnilo môj život. Pamätám si náš rozhovor:

„Počuj, Svätá stolica ťa chce vziať do diplomatickej služby. Ja som s tým súhlasil, ale čo si o tom myslíš ty?“.

Každý rozhovor s ním bol veľmi srdečný, bratský. Bol dobrý v presviedčaní. Povedal by som, že nepotreboval veľa slov. Dokázal pôsobiť na srdcia ľudí. Biskup Luciani zanechal trvalé stopy v kňazoch z mojej diecézy. Navštevoval chorých kňazov, tých, ktorí prežívali ťažkosti. Myslím, že to bola jeho charizma v tom období: pastorácia kňazov. Vedel im načúvať.

Viedol s Vami biskup Luciani dialóg? Počúval Vás? Alebo Vám povedal: zbaľ si kufre, o mesiac budeš v diplomatickej akadémii v Ríme?

(Smiech) Nikdy nezabudnem na ten náš rozhovor. Dokonca aj teraz, keď idem na jeho hrob, si naň opäť spomínam. On mi povedal presne toto: „Pýtali sa na teba. Ja som s tým súhlasil, ale čo si o tom myslíš ty?“ Odpovedal som mu: „Ak ste už súhlasili, čo môžem povedať ja?“ On mi to oznámil veľmi pokojne, akoby mi chcel povedať, že o tom dlho premýšľal a že nadobudol presvedčenie, že práca v diplomacii by mohla byť tou mojou cestou.

Pontifikát pápeža Lucianiho je jeden z najkratších v dejinách cirkvi. Z akých dôvodov by sme mali spomínať na Jána Pavla I.?

Jeho 34-dňový pontifikát poznamenal dejiny cirkvi. Ľudí veľmi pozitívne prekvapil pokorou, jednoduchosťou a úsmevom. Ten úsmev nebol strojený, ale pokorný, jemne naznačený v tvári. To bol úsmev, ktorým si získal ľudí, takýmto spôsobom komunikoval s Božím ľudom. Myslím si, že na všetkých urobil veľký dojem výraz jeho tváre, zvyčajne zdržanlivej, ktorá snáď vyjadrovala nesmelosť, a tento výraz tváre dokázal zasiahnuť srdcia ľudí takým veľkým vnútorným posolstvom. Som presvedčený, že na tom bola založená komunikácia tohto pápeža.

Stihol sa ľuďom tuším štyrikrát prihovoriť v rámci stredajších katechéz. Jedna bola venovaná pokore, zvyšné viere, nádeji a milosrdenstvu. Veľa ľudí si určite spomína na malého chlapčeka, ktorého si pápež Luciani privolal k sebe a začal s ním viesť dialóg. Hovoril s ním o vážnych teologických otázkach jednoduchým a bezprostredným spôsobom, a práve tým si získal srdcia ľudí. Dokázal svojou tvárou vyjadriť ľudskú citlivosť. Pri príhovoroch smerom k veriacim používal veľa príkladov. Počas svojho krátkeho pontifikátu si získal srdcia ľudí.

Skúsme popustiť uzdu fantázii v oblasti histórie. Kam by mohol priviesť cirkev pápež Ján Pavol I.? Šiel by cestou Pavla VI.? Alebo by sa vybral takým smerom, ako jeho nástupca?

Nesmieme zabúdať na to, že benátsky patriarcha Albino Luciani bol veľmi blízky pápežovi Pavlovi VI. Boli dobrými priateľmi. Podobne nazerali na mnohé veci. To, čo by ich mohlo na prvý pohľad odlišovať, je na jednej strane zamyslená tvár Pavla VI. a druhej zas pohľad Jána Pavla I., plný dialógu, akoby pozývajúci k dôvernému otvoreniu sa. Jeho tvár vyjadrovala úplné spoľahnutie sa na Boha.

Pápež Luciani by naisto viedol cirkev smerom k pokoju. Po Druhom vatikánskom koncile, po roku 1968, mal Pavol VI. veľké problémy s riadením cirkvi, hoci mal kormidlo Petrovej loďky pevne v rukách. Ján Pavol I. by určite vtlačil svojmu pontifikátu formu ľudského charakteru. Sám pochádzal z chudobnej rodiny, ktorá musela čeliť ekonomickým ťažkostiam dvoch svetových vojen a medzivojnového obdobia. Bol to pápež, ktorý poznal biedu. Jeho otec bol robotník. Sociálne témy, stretnutia a debaty s odborovými zväzmi, to mu bolo blízke. Ešte ako môj biskup v diecéze Vittorio Veneto sa zúčastňoval takých stretnutí s robotníkmi, niekedy išlo o veľmi náročné debaty. Bol by to určite pápež výrazne prítomný vo svete, so sociálnou náukou prispôsobenou aktuálnej dobe.

Snažil by sa odovzdať zmysel evanjelia, že je potrebné dôverovať Bohu. Výraz „materstvo Boha“ bol vtedy celkom nový a na prvý pohľad aj veľmi zvláštny: Boh, ktorý je aj matkou. Tie pojmy, to chápanie a tá citlivosť sa dostávajú do sŕdc ľudí. Bol by to nepochybne pontifikát zasvätený prítomnosti medzi ľuďmi.

Albino Luciani bol veľmi moderným človekom. Vyplývalo to aj z jeho formácie, štúdií, ale aj zo stretnutí vo farnostiach, z rozhovorov s ľuďmi. Otázky medzinárodnej politiky mu neboli cudzie. Mal akoby radar nasmerovaný na svet, čo by určite prinieslo dobré ovocie. Bol by to dialóg s ľudstvom, aký sme videli u Jána Pavla II. Dokázal by odpovedať na otázky ľudstva. Bol totiž mimoriadne citlivý voči dramatickým udalostiam a tragédiám v živote ľudí.

Aký bol vzťah pápeža Lucianiho s rodinou?

Dodnes stojí jeho rodný dom v Canale d´Agordo, kde navštevoval blízkych. Ako osoba z regiónu Veneto mal veľmi dobré vzťahy s bratom a sestrami. Stretával sa s nimi aj ako pápež. Rodina ho veľmi podporovala. Ja tiež pochádzam odtiaľ. Dá sa povedať, že rodiny nás nosili na rukách. Vyrastali sme, hovorím teraz o našom pokolení, medzi rodinou a farnosťou. Luciani cítil veľkú nostalgiu k svojim horám, dolinám, k svojmu vidieckemu, horskému svetu. Chýbal mu a nikdy naň nezabúdal. To bol kňaz a biskup silno zakorenený vo svojej kultúre. Pomáhalo mu to, v príhovoroch siahal po príklady odtiaľ. Bol to pápež, ktorý vedel dať najavo, kde sú jeho rodinné, sociálne a farské korene. Mohli sme mať na tom všetci účasť, keď sa stal biskupom Ríma.

Ako by sme mali čítať svätosť Jána Pavla I. v dnešných časoch?

Použijem výraz: ako odvekú svätosť cirkvi, pretože aj dnes môžeme nájsť svätosť v životopisoch aktuálnych kandidátov na blahorečenie či svätorečenie. V životopisoch svätých môžeme nájsť schopnosť modliť sa, vernosť evanjeliu, skromný život, citlivosť na potreby druhých. Samozrejme, každý svätec má svoj samostatný príbeh. Povedal by som, že jeho život sa vyznačoval skromnosťou. Veľa času venoval modlitbe. Bol citlivý a pozorný voči problémom a utrpeniu ľudí. Veľmi dôveroval Bohu. A to mu snáď pomohlo pri prijatí voľby za pápeža. Vložil dôveru v Boha. Myslím, že je to taká odveká svätosť. Keď bol zvolený za pápeža, videl som, že bol pokojný, usmiaty, bol to znak prítomnosti Boha v jeho živote, čo sa neskôr odrazilo v modlitbách ľudí na jeho príhovor.

Pred jedenástimi rokmi došlo k zázračnému uzdraveniu dievčatka v Argentíne na príhovor Jána Pavla I. Ona sama ho nepoznala. Jej mama poprosila o pomoc svojho známeho, kňaza v Buenos Aires, a on navrhol, aby prosili o príhovor pápeža Lucianiho, že on musí pomôcť.

Bolo to takto. Písal sa rok 2011. Dievčatko malo ťažkú chorobu mozgu a jej stav bol už kritický. Lekári jej nevedeli pomôcť. Mama chorej požiadala o pomoc kňaza Josého Dabustiho, ktorý navrhol spoločnú modlitbu na príhovor Jána Pavla I. Obaja prišli do nemocnice a tam sa spolu modlili pri lôžku dievčatka. Ako sa to často robí v Južnej Amerike, kňaz na ňu položil ruky. Je to staré gesto z cirkevnej liturgie. V priebehu niekoľkých dní maličká prekonala ťažobu svojej choroby a vyzdravela. Kongregácia pre kauzy svätých nás pri skúmaní tohto zázračného vyzdravenia požiadala o videonahrávku, aby bolo vidno, ako dievčatko chodí teraz, ako rozpráva, ako sa učí. Jej vyliečenie z takej ťažkej choroby nás naplnilo úžasom. Dnes má Candela 22 rokov. Je zdravá a žije normálnym životom. Bolo treba preskúmať jej chorobu, jej rýchle a trvalé vyzdravenie zásahom Boha na príhovor Božieho služobníka Jána Pavla I. Sú naplnené všetky prvky toho, čo v teologickej terminológii nazývame zázrak.

V posledných rokoch svojho života nemal pápež Luciani pevné zdravie…

Netrpel predtým na žiadne vážnejšie ochorenia. Možno mal krehké zdravie, ale neviem nič o žiadnych vážnych chorobách. Ak si dobre pamätám, pri voľbe za pápeža nemal ani 66 rokov. Problémy so srdcom sa môžu vždy objaviť náhle.

Po smrti Jána Pavla I. vzniklo veľa publikácií o jeho možnej otrave. Kvôli čomu bola jeho smrť komentovaná takýmto spôsobom?

Každá nečakaná smrť známej osoby, zvlášť pápeža po 34 dňoch pontifikátu, sa prirodzene stáva príležitosťou na fantazírovanie. Pravdepodobne bolo nevhodné nakladané s informáciami o jeho smrti. Bolo treba konať transparentne. Takto došlo k vzniku komentárov o smrti Jána Pavla I., ktoré sa zakladali na výmysloch. Nikdy mi neprišlo na um, že mohol byť otrávený. Napokon, Barbara Falasca zanalyzovala minútu po minúte všetko to, čo sa dialo v deň pred smrťou pápeža, v deň jeho smrti aj v deň po nej. Nebola vykonaná pitva. Dnes by bola účinnou metódou na to, aby sa zamedzilo takým komentárom. Vtedy došlo k zlyhaniu. Dramatická a nečakaná smrť pápeža všetkých zaskočila. Nedokázali konať tak, ako si to žiadala daná situácia.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.