Kardinál Michael Czerny predstavuje exhortáciu Milovaná Amazónia

Vatikán 13. februára 2020 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TK KBS-SpC-Vatikan)

Zvláštny sekretár Synody o Amazónii, kardinál Michael Czerny, predstavuje exhortáciu, ktorú pápež dokončil na konci decembra minulého roka a ktorá bola zverejnená v stredu. Predstavuje štyri veľké Františkove “sny” pre tento región, vrátane sna o misijnej cirkvi s amazonskou tvárou

Najskôr by sme sa chceli spýtať na načasovanie publikácie tohto pápežovho textu, ktorý bol pôvodne ohlasovaný na koniec minulého roka. Došlo k oneskoreniu oproti plánovanému termínu?

“Svätý Otec v záverečnom príhovore synody uviedol: “Pápežovo slovo k tomu, čo prežil na synode, môže byť prospešné. Chcel by som ho sformulovať pred koncom roka, ale neuplynulo veľa času”. A tak tomu skutočne bolo, pretože František svoj sľub dodržal a odovzdal dokončený text svojej postsynodálnej apoštolskej exhortácie 27. decembra, teda pred skončením roka 2019. Potom nasledovala nevyhnutná príprava dokumentu, ktorý bol opäť prečítaný, preložený do ďalších jazykov a teraz bol konečne zverejnený.”

V čom podľa vás spočíva jadro posolstva tejto exhortácie?

“Jadrom exhortácie je pápežova láska k Amazónii a to, čo táto láska so sebou nesie, teda zmena zvyčajného spôsobu myslenia o vzťahu medzi bohatstvom a chudobou, medzi rozvojom a ochranou, medzi obranou kultúrnych koreňov a otvorenosti inému. Pápež nám predkladá “rezonancie”, ktoré v ňom synodálne práce vyvolali. A robí tak formou štyroch “veľkých snov”. František sníva o nasadení všetkých ľudí na obranu práv najchudobnejších, pôvodných a najposlednejších obyvateľov Amazónie. Sníva o Amazónii, ktorá si zachová svoje kultúrne bohatstvo. Jeho ekologický sen hovorí o Amazónii, ktorá si zachová svoj prekypujúci život. A nakoniec sníva o kresťanských komunitách, ktoré sa dokážu vteliť do Amazónie a budovať cirkev s amazonskou tvárou. Osobne ma zaujalo množstvo poetických citácií a odkazov na predchodcov na Petrovom stolci.”

Nehrozí, že by sa “sen” mohol javiť ako neurčitá perspektíva premietaná do neohraničenej budúcnosti?

“Pre pápeža Františka nie. Chcel by som pripomenúť slová, ktorá povedal v dialógu s mladými v rímskom Circuse Maxime 11. augusta 2018: “Sny sú dôležité. Starajú sa o šírku nášho pohľadu, pomáhajú nám objať horizont a starať sa o nádej vo všetkých každodenných veciach. Sny ťa prebúdzajú, unášajú ťa ďalej, sú najžiarivejšími hviezdami, ktoré ukazujú inú cestu pre ľudstvo. Biblia hovorí, že veľké sny sú také, ktoré majú schopnosť priniesť plody”. Aby som teda odpovedal na vašu otázku, myslím, že tento pohľad a táto perspektíva sú v príkrom protiklade k neučitému či utopistickému pohľadu. Sen je v tomto prípade ukazateľom cesty, ktorou má následne celá cirkev kráčať. Jeho krása spočíva práve vo videní horizontu a nie v diktovaní radu predpisov. Žiadne vyznanie lásky nemá podobu zmluvy alebo receptára. V prvej kapitole, ktorá je venovaná sociálnemu snu, František pri pohľade na ničenie životného prostredia v Amazónii a na ohrozenie ľudskej dôstojnosti jej obyvateľov, ako na to už kedysi poukazoval Benedikt XVI., vyzýva k rozhorčeniu. Hovorí, že “je potrebné sa rozhorčiť”, pretože nie je dobré zvykať si na zlo”. Vyzýva k budovaniu siete solidarity a rozvoja, ktorý prekonali rôzne prejavy koloniálnej mentality. Nabáda k hľadaniu alternatív udržateľného chovu a poľnohospodárstva, energií, ktoré neznečisťujú, pracovných zdrojov, ktoré neprinášajú ničenie životného prostredia a kultúr. Skrátka “veľké sny” sú potrebné, aby sme neotupeli, avšak živené sú konkrétnym a každodenným úsilím.”

Čo teda konkrétne znamená “podporovať” Amazóniu, ako čítame v texte exhortácie?

“Podporovať Amazóniu, ako vysvetľuje pápež, znamená postupovať tak, aby zo seba vydala to najlepšie. Znamená to nekolonizovať, neožobračovať ju masívnymi ťažiarskými projektami, ktoré ničia životné prostredia a ohrozujú domorodé obyvateľstvo. Avšak nepodliehať pritom riziku mýtizácie autochtónnych kultúr, nevylučovať apriori riešenia ani neupadať do konzervacionizmu, ktorý “sa stará o biómy, avšak ignoruje amazonské národy”. Identita a dialóg sú dve kľúčové slová a František vysvetľuje, že úplne nestoja v protiklade. Starostlivosť o kultúrne hodnoty domorodých národov sa týka všetkých: musíme sa cítiť spoluzodpovední vzhľadom k inakosti ich kultúr. Zo stránok exhortácie vystupuje s veľkou jasnosťou kresťanská perspektíva, ktorá je vzdialená uzatvorenému indigenizmu, rovnako ako enviromentalizmu, ktorý považuje ľudské bytosti za skazu našej planéty. A prichádza s misionárskou horlivosťou vyzývajúcou, aby sme hovorili o Ježišovi a prinášali ostatným jeho ponuku nového života. Život pre človeka, každého jednotlivca a pre všekých, pre človeka, ktorý je ochrancom stvorenia, vo vzťahu k Bohu Stvoriteľovi a bratom.”

Prečo nám má takto ležať na srdci osud práve tejto oblasti?

“Osud Amazónie zaujíma nás všetkých, pretože všetko je navzájom prepojené a starostlivosť o tento vzácny “bióm” fungujúci ako filter, ktorý nám pomáha predchádzať prehrievaniu zeme, je zásadná. Amazónia sa nás teda všetkých blízko dotýka. Zvláštnym spôsobom sa v tejto oblasti prejavuje významnosť integrálnej ekológie, ktorá zahŕňa úctu k prírode a starostlivosť o ľudskú dôstojnosť. Budúcnoť Amazónie a budúcnosť ich národov sú teda rozhodujúce pre rovnováhu našej planéty. V tejto perspektíve je dôležité, aby domorodé národy mohli zotrvať na svojich územiach a starať sa o ne. Významný je tiež výchovný aspekt, totiž šírenie nových vzorcov správania a nových zvyklostí. Veľa obyvateľov tejto oblasti prevzalo zvyklosti typické pre veľké mestá, v ktorých vládne konzumizmus a skartačná kultúra.”

Dochádzame k štvrtej kapitole a ku snu, ktorý sa týka cirkevného spoločenstva. Čo vás zaujalo v tejto finálnej časti exhortácie?

“Predstavuje celú polovicu exhortácie, a teda keď pápež František hovorí, že pastoračná dimenzia je zásadná, že zahŕňa všetko, tak sa tomu zreteľne dostáva. Zaujala ma predovšetkým misionárska perspektíva: bez “zanieteného hlásania” evanjelia hrozí cirkevným projektom, že sa zmenia na neziskovú organizáciu. Pápež vysvetľuje, že nasadenie na obranu chudobných, tých najposlednejších, domorodcov zahŕňa svedectvá a ponuku priateľstva s Ježišom. Sociálne posolstvo zahŕňa hlásanie evanjelia a jeho ústredne jadro, kerygma, zahŕňa ľudský život, ľudskú dôstojnosť, spravodlivosť a starostlivosť o spoločný dom. Hlásanie Boha, ktorý nekonečne miluje každú ľudskú bytosť a pre našu spásu obetoval svojho Syna, ukrižovaného Krista.”

Slovom, ktoré sa v tejto kapitole často opakuje, je “inkulturácia” …

“Keď hlásame a dosvedčujeme evanjelium, všetko to, čo dobré a krásne vytvorila každá jednotlivá kultúra sa zhodnocuje a vnášame to do plnosti svetla kresťanskej viery. Evanjelium je hlásané na určitom mieste a takto dochádza k zasievaniu. Zároveń sa cirkev učí a obohacuje, keď vstupuje do kontaktu s tým, čo Duch už rozosial v tej ktorej kultúre. Pápež vyzýva k načúvaniu hlasu starých ľudí a k rozpoznávaniu hodnôt prítomných v domorodých komunitách. Autochtónne národy nás totiž učia byť triezvi, šťastní z mála, cítiť sa vnorení do spoločného prežívania existencie. Inkulturácia znamená tiež dokázať prijať niektoré už existujúce domorodé symboly, bez toho aby sme ich hneď označovali ako pohanský omyl. Symboly, zvyky a kultúry potrebujú určitý proces očisťovania sa a zrenia. Ten, komu však skutočne leží na srdci ohlasovanie evanjelia Ježiša Krista, sa usiluje o odpoveď na ašpiráciu národov v duchu inkulturovenej spirituality.”

Témou diskutovanou na synode je tiež otázka nedostatku kňazov na tak rozľahlom území ako je Amazónia a obtiažna dostupnosť Eucharistie, s ktorou sa stretáva veľa komunít. Aké cesty ukazuje exhortácia?

“Je potrebné vstúpiť do služby, aby bolo možné zaistiť väčšiu frekventovanosť bohoslužieb aj v najodľahlejších oblastiach. Pápež pripomína, že spôsob vykonávania kňazskej služby nie je monolitický. Jedine kňaz môže sláviť Eucharistiu a udeľovať sviatosť zmierenia. V tejto naliehavej potrebe má pôvod apel, s ktorým sa František obracia k všetkým biskupom, totiž aby popri modlitbách za povolania boli veľkorysejší vo vysielaní tých, u ktorých sa prejavuje misionárske povolanie, aby si zvolili Amazóniu. Je potrebné poskytovať takú formáciu, ktorá vie viesť dialóg s autochntónnými kultúrami. Trvalých diakonov by malo byť ďaleko viac a je potrebné, aby ďalej rástla rola rehoľníčok a laikov.”

Exhortácia však neobsahuje otvorenie možnosti svätiť ženatých mužov …

František ostal verný tomu, čo povedal pred synodou. Možnosť svätenia žených mužov môže byť v cirkvi diskutovaná. A už existuje, napríklad vo východných cirkvách. Táto debata pokračuje veľa storočí a synoda sa ňou slobodne zaoberala, nie však izolovane, ale skôr v celom kontexte eucharistického a služobného života cirkvi. Pápež v exhortácii konštatuje, že kľúčovou témou nie je počet a že zaistenie väčšej prítomnosti kňaozv nie je dostatočným riešením. Situácia si žiada nový život v komunitách, nové misionárske úsilie, nové laické služby, trvalú formáciu, smelosť a kreativitu. Je potrebné všeobecné rozšírenie laikov oživovaných misionárskym duchom, ktorí by boli výrazom autentickej tváre amazonskej cirkvi. Týmto spôsobom, ako sa zdá, naznačuje, že jedine takto sa znovu objavia povolania. Amazónia nás vyzýva, píše František, k prekonaniu obmedzeniu perspektív a spokojnosti s riešeniami, ktoré zostávajú uzatvorené iba v čiastočných aspektoch. Inými slovami, veľkou otázkou je nová skúsenosť viery a hlásania.

A pokiaľ ide o rolu žien?

“Pápež v texte pripomína, že v Amazónii sú komunity, v ktorých bola desaťročia odovzdávaná viera bez kňazov, vďaka silným a veľkorysým ženám, ktoré vedené Duchom Svätým krstili, vyučovali katechetizmus a učili sa modliť. Je potrebné rozšíriť pohľad a nenechať sa zaviesť rizikom funkcionalizmu, podľa ktorého môže pripadnúť ženám významnejšia rola jedine v spojení s prístupom ku kňazskému sväteniu. Toto je perspektíva, ktorá by viedla ku klerikalizácii žien, ochudobňujúcu v dôsledku ich zásadný prínos. Musíme túto vec čítať v celej šírke magistéria pápeža Františka, ktorý zdôrazňuje nutnosť oddeliť moc od služobného kňazstva, pretože práve v tejto kombinácii má pôvod klerikalizmus. Vzťah medzi službou a mocou je tým, že nenecháva ženy bez hlasu, bez práv a – v mnohých prípadoch – bez možnosti rozhodovať. Nejde teda o to sprístupniť ženám sviatostnú službu kvôli tomu, aby mali hlas a mohli voliť, ale skôr o oddelenie moci a služby. Na druhej strane sa musíme inšpirovať ich príkladom, ktorý nám pripomína, že moc v cirkvi znamená službu, veľkorysosť a slobodu. Je potrebné podporovať povstávanie nových ženských služieb a chariziem. Ženy by mali mať prístup – konštatuje pápež – k cirkevným funkciám a službám, ktoré nevyžadujú sviatosť vysviacky a ktoré by mali byť trvalé a verejné uznané s biskupským mandátom. Možno prišiel časť revidovať laické služby, ktoré v cirkvi už existujú, vrátiť sa k ich základom a obnoviť ich, čítať ich vo svetle dnešnej situácie a inšpirácie Ducha, a zároveň vytvoriť ďalšie nové trvalé služby “verejne uznané s biskupským mandátom”.

Posledná otázka: Aký je vzťah exhortácie a záverečného dokumentu synody?

“Pápež v úvode postsynodálnej exhortácie vysvetľuje, že tento dokument nechce nahrádzať ani opakovať. Oficiálne ho predstavuje. Vyzýva nás k jeho čítaniu ako celku. Prosí, aby sa celá cirkev nechala obohatiť a osloviť touto prácou. A žiada, aby sa všetci pastieri, zasvätené osoby a veriaci laici v Amazónii zasadili o jeho aplikáciu. A konečne, aby sa všetci ľudia dobrej vôle nechali inšpirovať záverečným dokumentom a samozrejme krásnou exhortáciou “Querida Amazonia”.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.