Istý bloger napísal pred pár mesiacmi článok, kde na vás nakydal úplne absurdné obvinenia. Ako znášate ako verejne známa osoba takéto útoky?

Z tehál, ktoré po mne hádžu, si staviam dom. Odkedy som bol v politike, som už na takéto veci samozrejme zvyknutý. To je taká ošúchaná téma, že Banáš a ŠTB. Ja som sa k tomu vyjadril a už som si povedal, že sa nebudem vyjadrovať – mám vyjadrenie od vyšetrovateľa, že v spise nie je môj podpis. Ja som sa nikdy netajil tým, že som za starého režimu bol predvolávaný na ŠTB – podotýkam, že predvolávaný na výsluchy, keďže som bol v styku s ľuďmi zo Západu. Ale vždy ma zabolí, keď na mňa, komu eštebáci pokazili sedem rokov života, bez jediného dôkazu – ten môj spis je verejne známy a nie je v ňom ani jediný dôkaz o nejakej spolupráci – napokon ešte obviňujú, že som s nimi spolupracoval. Ústav pamäti národa (ÚPN) proste prebral tvrdenie zločineckej organizácie ako pravdu, nikto od nich ma neoslovil, aby sa dozvedel, ako to naozaj bolo, čo je pre mňa dôkazom, že ÚPN je kladivo na čarodejnice.

Najväčšie svinstvo na Zákone 553 o ÚPN je, že je postavený na prezumpcii viny, čiže dokazovacie bremeno nie je na strane žalujúcej, ale žalovanej, čo je v demokracii neslýchané. Preto sa nedokážem brániť, lebo dokázať sa dá len vina a nie nevina. Ak teda niekto tvrdí, že som spolupracoval s ŠTB, vyzývam ho, aby predložil dôkazy. Tento zákon je hanbou nášho právneho systému. Politici to dobre vedia, v parlamente som to neustále opakoval, ale nič s tým nerobia, pretože im takéto kladivo na čarodejnice vyhovuje – ľahko sa zbavia súperov.

Vždy som na ŠTB chodil so scvrknutým žalúdkom, podrobne to popisujem v románe Zóna nadšenia. A keď potom o mne niekto dokonca napíše, že som bol strojcom majetkového prevratu v osemdesiatomdeviatom, tak ten človek je asi chorý.

Niekedy ide o ľudí, ktorí si tým riešia nejaký svoj vlastný problém…

Napríklad teraz nedávno v Aktualitách moje členstvo v KSČ komentovala osoba, ktorá sama bola funkcionárkou KSČ. Alebo inokedy o mne písala zase iná „novinárka“ , ktorej meno sa viackrát spomína v spise Gorila. Tieto veci je aj škoda komentovať. Vždy si potom poviem to voltairovské: nemá zmysel nikomu nič vysvetľovať – tí, ktorí človeka poznajú, tí to nepotrebujú, a tí, ktorí ho nepoznajú, tým človek môže vysvetľovať koľko chce, oni si aj tak budú myslieť svoje.

Willy Brandt mi kedysi povedal: „Minulosť každého poznáte podľa toho, ako sa správa dnes“. Takže vás ubezpečujem, že mnohí tí dnešní „novinári“ – bojovníci za pravdu demokratickú, by v totalitných časoch bojovali s rovnakým nasadením za pravdu komunistickú. Režim povahu človeka nemení! Pozoruhodné je, že odkedy padol socializmus, sa na verejnosti neobjavilo meno ani jedného z dôstojníkov ŠTB, ktorí mne pokazili sedem rokov života, ktorí ma predvolávali na výsluchy a podobne. Dokonca som o jednom počul, že je z neho v Bratislave veľmi úspešný advokát. Tí sú v pohode. Ale na ľudí, ktorí s tou špinou nič nemali, budú ukazovať. Asi preto, aby zatienili svoje viny.

Nedávno Hlavné správy uverejnili rozhovor s bývalým policajným prezidentom, pánom Gašparom. Hneď na druhý deň mu volal novinár z istého periodika a neuveriteľným spôsobom ho hrešil, že ako je možné, že dal interview „dezinformačnému“ médiu. Podobných prípadov pripomínajúcich tie eštebácke časy sa nazbieralo v uplynulých týždňoch a mesiacoch viacero. Aký je váš pohľad na tieto veci?

Toto je jasný dôkaz o tom, kam sa táto spoločnosť dostala, keď tu nejakých pár novinárov bude diktovať hodnotové kritériá. Akým právom tu určuje napríklad nejaký Denník N alebo podobné menšinové periodikum, čo je dobré a čo zlé, s kým je vhodné sa rozprávať a s kým nie? Veď to je totalita: ak neprijmeš naše pravidlá, tak si náš nepriateľ. Alternatívne, alebo podľa nich „dezinformačné“ médiá, vznikli ako dôsledok toho, že ľudia tým „hlavnoprúdovým“ prestávajú veriť.

Ale čo s tým?

Už by bolo treba, aby sa aj iní začali pýtať týchto médií ako je možné, že šíria takéto reči, ktoré sa nezakladajú na žiadnych relevantných dôkazoch. Napíšu napríklad, že Rusko sa blíži k hraniciam NATO a ešte chcú, aby sme im takúto volovinu verili. Je správne, že médiá hlavného prúdu odsudzujú akékoľvek prejavy rasovej či náboženskej nenávisti, či už ide o Židov, Arabov, alebo kohokoľvek iného. Tie isté médiá však takmer denne štvú proti Rusom a to je, podľa nich, v poriadku. Kto sú títo ľudia, že majú tú drzosť stanovovať tu nejaké kritériá jedinej správnej pravdy?

Takže mali by sme im to oplácať rovnakou mincou?

Myslím, že by už bolo načase, aby sa aj väčšinová spoločnosť začala aktívnejšie pýtať: a vy ste kto, že si toto dovoľujete? My totiž na nich stále iba reagujeme. Všimol som si napríklad, ako išli po pánovi Ťapákovi. On reaguje a vysvetľuje prečo bol v Slobodnom vysielači. Ja sa mu čudujem: na jeho mieste by som sa na nich zvysoka vykašľal. Čo ich je do toho, kto čo komu a kde chce alebo nechce povedať?

Sú to extrémisti, ako sa dnes zvykne hovoriť, hejteri. A predsa oni nás, demokraticky mysliacich a cítiacich občanov, dostali do určitej defenzívy.

Ale to je len v médiách. Ja som najviac diskutujúci slovenský spisovateľ, mám ročne sto besied, a akonáhle vyjdem z Bratislavy, je mi jasné, že Slovensko si myslí niečo úplne iné ako bratislavská kaviareň na čele s Denníkom N. Ja sa naozaj čudujem, že tieto médiá ešte niekto vôbec číta. Veď to je čistá goebbelsovčina, čistá propaganda. Poviem vám, keby som bol údenáčom, tak sa do niektorých našich novín ani zabaliť nenechám.

Dodnes sa nevie, kto zabil Jána Kuciaka a jeho snúbenicu. Tí slušní ľudia na námestiach vždy začnú svoje stretnutie tým, že sa nevyšetrila vražda a potom ju usilovne spájajú so svojou politickou agendou. Je to podľa vás slušné?

Je strašné, čo sa stalo, je to odsúdeniahodné. A tiež mi je ľúto, že za štyri mesiace nevyšetrili, kto je vrah. Dovoľujem si však pripomenúť, že za 60 rokov nevyšetrila slávna FBI, kto zabil amerického prezidenta Johna Kennedyho. Alebo dodnes nevyšetrili, kto zabil švédskeho premiéra Olofa Palmeho. Ja neviem posúdiť, či vyšetrovatelia robia v tejto veci veľa či málo, ale pokiaľ nie sú dôkazy, tak kategoricky odmietam akékoľvek obviňovanie. A to isté by som povedal, aj keby to bolo v opačnom garde, teda keby pri moci boli priatelia Denníka N.

Ivan Lehotský