Jozef Banáš: Jediný, kto dnes robí politiku pre ideály, sú britskí lordi, ale ani to nie je isté

Bratislava 20. augusta 2018 (HSP/Foto:JB)

Bývalý diplomat, politik, topmanažér, viceprezident Parlamentného zhromaždenia NATO, dnes najprekladanejší slovenský spisovateľ. Hovorí o tom, že človek vo verejnej funkcii by mal slúžiť občanom a nie ich ovládať, i o tom, kedy sa ukáže charakter človeka. V poslednej časti rozhovoru s Jozefom Banášom sme sa rozprávali o politike a o tom, čo urobí s ľuďmi, keď sa k nej dostanú príliš blízko.

Boli ste v politike, boli ste dokonca vo vysokej medzinárodnej funkcii najsilnejšieho vojenského zoskupenia na tejto planéte. Akí sú tí ľudia, ktorí sú tam úplne hore?

George W. Bush, keď preberal čestný doktorát univerzity v Yale, povedal v ďakovnej reči študentom: „Tým najlepším z vás chcem zablahoželať a tým najhorším chcem odkázať, že každý z vás raz môže byť prezidentom.“

To je povzbudzujúci odkaz aj pre našich prezidentských kandidátov, zvlášť ak to povedal George Bush. Môže naozaj ísť do vysokej politiky takmer ktokoľvek?

Môže. Všimnite si, že do politiky idú zvyčajne ľudia, ktorí inde nič nedokázali. Základným princípom politiky by malo byť, že politici, aspoň tí ušľachtilí politici, chápu politiku ako službu občanom. Lenže dnes politika – možno až na nejaké výnimky, ale v tejto chvíli si na žiadnu neviem spomenúť – je chápaná ako ovládanie občana, ako mocenský nástroj. V starých gréckych polisoch išli do politiky starší ľudia, ktorí v živote už niečo dosiahli a dokázali, a do politiky išli, aby na základe svojich skúseností a všeobecnej úcty, ktorej sa im dostávalo na základe dovtedajších skutkov, urobili spoločnosti ešte nejakú službu. Z dnešných politikov mám skôr pocit, že ich úlohou nie je slúžiť občanom, ale zabávať ich.

Robí aj dnes ešte niekto politiku pre ideály?

Z mojich politických skúseností môžem povedať, že tieto kritériá tak trochu napĺňajú britskí lordi. Hoci snemovňa lordov nemá príliš veľký dosah na reálnu politiku, ale má uznanie a rešpekt. To sú zámožní páni, ktorí nemusia uvažovať tak, že ktovie ako dlho tu budem, či nebudú predčasné voľby, tak si musím rýchlo nahrabať. S niekoľkými som mal kedysi výborné kontakty a pomohli mi aj pri voľbe viceprezidenta PZ NATO. To sú páni, ktorí robia pre vec, pre nich väčšou hodnotou než peniaze je ich česť. A preto sú aj rešpektovaní. Neviem o inej podobnej inštitúcii, napriek tomu, že aj v iných štátoch majú hornú snemovňu. On je lord – on nebude klamať a podvádzať, to je čosi nedôstojné. Takže britská horná snemovňa by mohla byť akým-takým vzorom pre robenie politiky v zmysle, že politik má slúžiť.

V našom politickom systéme nie je priestor pre lordov, zato sedí ako uliaty oportunistom, pätolízačom a korupčníkom. Neopatrný človek by skoro povedal, že je zámer, že je to takto vymyslené. Čo si myslíte, že by sa dalo urobiť, aby sa to zlepšilo? Zvýšiť politikom status do konca života? Zvoliť kráľa a radu starších?

Talleyrand vravel: „Politika je boj o moc, najprv s cudzími a potom s vlastnými, a s tými ešte viac, lebo si viac nárokujú“. Obávam sa, že toto sa nevyrieši nikdy. Politik si totiž vnútornú rovnováhu udržiava tým, že robí presný opak toho, čo hovorí. Mohlo by sa to zmeniť len vtedy, keby sa zmenili naše mocensko-materialistické hodnoty. A presne pre toto ja už mám čoraz menšiu chuť vstupovať do politiky alebo do politických debát: lebo vidím, že písanie kníh má oveľa väčší zmysel. Každý jeden človek, ktorého som čo len trošku zušľachtil mojou knihou (a je ich už chvalabohu bezmála milión), potom prinesie spoločnosti viac dobra, než by som dosiahol komentovaním politiky. Samozrejme, je tu riziko, že tí, ktorí vás chcú zatiahnuť do toho diskurzu a vy sa im nedáte, že vás potom napádajú a dehonestujú. A to platí, či sú to čierni alebo bieli. Lebo čierny chce, aby ste povedali, že ste čierny a biely chce, aby ste povedali, že ste biely. A vy keď poviete, že mňa zaujímajú iné hodnoty než čierne alebo biele, tak ste vlastne zlý pre obidvoch.

Poznáte v našej politike nejakých ľudí, o ktorých sa dá povedať, že sú čistí altruisti a idealisti?

Neviem si to teraz tak rýchlo vyhodnotiť. Samozrejme, prinajmenšom pri nástupe do politiky musíte mať aj nejaký ideál, nemôžete tam ísť výlučne len so záujmami. Ale postupom času sa to vykryštalizuje na tých, ktorí majú ideály, a na tých, ktorí majú záujmy – a tých je samozrejme drvivá väčšina, bohužiaľ. Ja som tam išiel tiež s ideálmi – bola to taká kombinácia zvedavosti a ideálov. Ale keď sa tam dostanete, časom zistíte, že máte dve možnosti: alebo sa tomu víru prispôsobíte a ten vás vtiahne, alebo sa neprispôsobíte a on vás vymrští. Veľmi rýchlo zistíte, že platí to, čo hovorí predseda členovi strany v mojom trvalom bestselleri „Idioti v politike“: „Ak budem chcieť vedieť tvoj názor, poviem ti ho!“

Nevšimol som si, že by ľudia z politiky zvykli byť nejako húfne vymrštievaní. Takže asi tých, ktorí sa nechajú tým vírom vtiahnuť, je oveľa viac…

Na mojich besedách, kde mám povedzme sto ľudí, keď príde téma politika, zvyknem hovoriť: priatelia, je vás tu sto. Keby ste sa teraz dostali k moci, je jedno či na úrovni obecnej, regionálnej či celoštátnej, tak 99 z vás sa bude správať rovnako ako politici, ktorých kritizujete. Prevážia vo vás záujmy. Pretože to, aký je človek naozaj, aké má hodnoty, sa ukáže až keď sa dostane k moci. To je základná axióma. Keď máte moc, a najhoršie, keď máte nekontrolovanú moc, tak vtedy sa ukáže, čo vo vás naozaj je. Pretože demokracia a sloboda, a to je môj odkaz tým, ktorí sú stále nespokojní a ukazujú prstom na niekoho iného, je vtedy, keď dodržujete pravidlá aj vtedy, keď vás nikto nevidí. My stále ukazujeme prstom na niekoho – aj tí, čo sú na námestiach, aj tí, čo nadávajú pri televízore, všetci kritizujú iných. Lenže jedine tak, a to už je klišé, ale jedine tak dokážeme urobiť svet a Slovensko lepším a krajším, keď začneme pracovať na povznesení seba samého. Naša Adelka má takú peknú prípoviedku, že keď na niekoho ukazuješ prstom, tak pritom zároveň tromi ukazuješ na seba. Je to presné. Lenže keď to ukazovanie na druhých je také príjemné a ľahké, kým práca na zušľachťovaní seba samého taká ťažká… Som však optimista. V Indii som sa naučil, že všetko sa nakoniec na dobré obráti. A ak sa neobráti, ešte nie je koniec.

Ivan Lehotský