Tretia (zástupná a obmedzená) svetová vojna, ktorá v plnom prúde prebieha na Ukrajine, odsúva na vedľajšiu koľaj aj na Slovensku všetky ostatné témy, teda okrem niekoľkých bezprostredne sa dotýkajúcich života ľudí: prvoplánového boja o ovládnutie štátu a ešte tém súvisiacich so sebazáchovou, ako je enormné zdražovanie a nedostatok energií.

Do úzadia sa tak dostala aj migračná hrozba a s ňou súvisiace plány Bruselu na prerozdelenie exotických migrantov aj krajinám, ktoré doposiaľ nemali to šťastie užiť si multikultúrne obohatenie, ktoré vyplýva zo zaplavenia krajiny nekompatibilnými etnikami a kultúrami a vzniku get a enkláv s paralelným neeurópskym systémom práva, nad ktorými už polícia a vo všeobecnosti štátna moc nemá kontrolu, tak ako sa to deje v mnohých mestách v západnej Európe.

To však nič nemení na tom, že pre vlastencov, ktorí chcú kultúrnu, etnickú, náboženskú podstatu svojho národného štátu zachovať aj pre budúce generácie – čím sa stávajú v očiach liberalistických progresívnych fanatikov v podstate zločincami – je táto téma stále dôležitá.

Jedna z kľúčových bitiek histórie

A preto je namieste si pripomenúť, že 12. septembra 1683, teda pred 339 rokmi, sa vo Viedni odohrala bitka, ktorá ukončila tureckú expanziu v Európe a tým na stáročia zachovala kresťanský a európsky charakter prinajmenšom strednej Európy. Bola to jedna z najdôležitejších bitiek 17. storočia, pretože keby dopadla inakšie a Viedeň by padla do rúk moslimských dobyvateľov, tak by mali otvorenú cestu na Rím. Bola vtedy ohrozená celá kresťanská Európa, nechýbalo veľa a európske dejiny sa mohli odvíjať úplne iným smerom.

Obrovská turecká presila, spolu so zradcovskými veľmožmi, vrátane uhorského šľachtica Imricha Tökölyho (chcel sa nechať sultánom korunovať ako kráľ Horného Uhorska, teda dnešného Slovenska, pochovaný je v Kežmarku) v počte vyše 120 tisíc mužov obliehala Viedeň od 14. júla a asi štyrom tisíckam zúfalých obrancov mesta s polozrúcanými hradbami ostávali už iba hodiny do úplnej porážky, keď v poslednej chvíli prišla pomoc.

Poľskému kráľovi Janovi Sobieskemu síce trvalo dlho, kým sa mu podarilo zhromaždiť armádu, ale tá spolu s nemeckými a rakúskymi oddielmi, spolu v počte približne 70 tisíc vojakov, na poslednú chvíľu dorazila k Viedni a 12. septembra nadránom zaútočila na obliehateľov.

Turci, hoci v takmer dvojnásobnej početnej presile, boli unavení z dlhého obliehania a neboli na útok pripravení: plne sa zamestnávali dokončením definitívneho prielomu hradieb, ktorý už bol takmer hotový. Kresťanské sily zaútočili na Viedeň od severozápadu: naľavo Rakúšania, v strede Nemci, napravo Poliaci. Po jedenásťhodinovej delostreleckej príprave a menších bojoch napokon v podvečer kresťanské sily, najmä poľská jazda, vrátane ich vojenskej pýchy, „lietajúcich husárov“, prudkým útokom tatársku jazdu a po nej aj tureckú pechotu janičiarov rozprášili a zahnali k rieke.

Z tejto porážky sa Turci už nespamätali a po sérii ďalších menších porážok sa postupne stiahli z Uhorska aj celého Balkánu, až do hraníc dnešnej Tureckej republiky. Na pamiatku slávneho víťazstva kresťanských armád pri Viedni pápež ustanovil 12. september za prikázaný cirkevný sviatok Mena Panny Márie.

Nebyť Slováka, Viedeň by padla

Je treba si pripomínať, že kľúčový podiel na záchrane Viedne a Európy má náš rodák Juraj Pohronec – Slepčiansky (György Szelepcsényi), ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska. Bol jedným z najdôležitejších cirkevných hodnostárov, štátnikov a diplomatov svojej doby a práve on dostatočne zavčasu predvítal, že Turci zaútočia na Viedeň a presvedčil o tom aj vtedajších mocných.

Práve arcibiskup Pohronec – Slepčiansky svojím diplomatickým úsilím (a tiež nemalým použitím vlastných finančných prostriedkov) dosiahol, že vznikla široká protiturecká koalícia, ktorej sa na poslednú chvíľu predsa len podarilo dať dohromady vojsko, ktoré kresťanskú Európu napokon zachránilo.

Čestný titul „Záchranca Viedne“ si však vyslúžil za čosi iné. Obrancom Viedne poskytol z vlastných prostriedkov obrovskú finančnú a potravinovú pomoc: daroval im 493 tisíc zlatých, všetko svoje striebro i potraviny zo svojich českých a moravských majetkov v hodnote 170 tisíc zlatých. Nezanedbateľná však bola aj jeho duchovná podpora a pomoc, keď ľuďom vlieval do sŕdc dôveru v Boha a víťazstvo kresťanstva nad pohanským nepriateľom.

V roku 2022 je vo Viedni dvakrát viac moslimov, než vtedy pred jej hradbami

V roku 2022 Viedeň nie je obliehaná Turkami, lenže vo Viedni žije už viac Turkov, ako ich (spolu s inými národnosťami) prišlo pred 338 rokmi vo vojskách veľkovezíra Kara Mustafu Pašu. Moslimov dnes žije vo Viedni takmer štvrť milióna, to je dvakrát toľko, ako ich stálo vtedy pred jej hradbami. Viedenské kostoly pustnú, zato sú tu desiatky islamských modlitební. Dá sa očakávať, že moslimov bude vo Viedni len pribúdať: v priemere majú oveľa vyššiu pôrodnosť ako domáce obyvateľstvo a naviac, stále pribúdajú aj moslimskí imigranti.

V roku 1983, pri príležitosti 300. výročia slávneho víťazstva, bola podpísaná medzištátna zmluva medzi Rakúskom a Vatikánom o vybudovaní pamätníka kráľovi Janovi Sobieskemu, záchrancovi Viedne. Odvtedy prešli takmer štyri desaťročia, ale pomník stále nestojí.

A ani nebude stáť. Viedenčania na svoje otázky, prečo pamätník ako pripomienka najdramatickejšej chvíle v histórii mesta a jednej z kľúčových udalostí európskych dejín nebol doposiaľ postavený, dostali odpoveď v duchu, že by nebolo dobré provokovať. Rakúsky slniečkový mainstream, taký podobný tomu, ktorý máme u nás, a vlastne vo všetkých tzv. demokratických krajinách, označil iniciátorov snáh o postavenie pomníka za fašistov. A tak, ak trend nezmení, o sto rokov bude Viedeň moslimským mestom. Aj bez dobýjania hradieb.

A nielen Viedeň.

Ivan Lehotský