Je odstúpenie od zmluvy o odzbrojení pre Rusko výhodou?

Washington 10. februára 2019 (HSP/Foto: TASR/AP-Amir Kholousi, SITA/AP/Sputnik-Alexei Druzhinin)

Americký analytik Jon Wolfsthal publikoval na portáli National Interest zaujímavý materiál o americkom rozhodnutí odstúpiť od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu s názvom “Killing the INF Treaty was a Gift to Russia”. Podľa Wolfsthala toto rozhodnutie  nemá opodstatnenie vo vojenskej bezpečnosti, ale ide skôr o krok politický

Minister zahraničných vecí Spojených štátov amerických Mike Pompeo vyvolal zásadnú diskusiu o budúcnosti kontroly obranných systémov. Stalo sa tak po jeho vyhlásení, že USA pozastavujú dodržiavanie Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (Intermediate Range Nuclear Forces Treaty – INF) z roku 1987 a odstupujú od nej.

Táto dohoda bola výsledkom nového režimu kontroly obranných systémov, vytvoreného administratívou Ronalda Reagana a viedla napokon aj k ukončeniu studenej vojny. Zánik tejto zmluvy by preto mohol viac poškodiť ako posilniť americkú bezpečnosť, rovnako ako i bezpečnosť jej spojencov.

USA od roku 2013 tvrdia – a spojenci NATO (následne ako im boli poskytnuté dôkazy z Washingtonu), sa zhodujú v tom, že Rusko nelegálne testovalo riadené strely s plochou dráhou letu s dosahom 500 kilometrov. Prezident Vladimír Putin, rovnako ako aj najvyšší ruskí predstavitelia, sa zrejme nedomnievajú, že spôsob testovania uvedených striel by bol v rozpore s dohodou. Avšak správy o tom, že Rusko rozmiestnilo najmenej štyri jednotky týchto systémov, nemôže Washington považovať za bezvýznamné.

Je dôležité poznamenať, že americká armáda sa nevyjadrila, že by pokladala ich nasadenie za svoju strategickú nevýhodu voči Rusku, alebo že by táto skutočnosť od Spojených štátov vyžadovala snahu o porovnateľnú schopnosť. Až v roku 2016 spoloční predstavitelia naznačili, že akýkoľvek vojenský prínos, ktorý by Rusko mohlo z takého systému získať, by sa mohol riešiť rôznymi mechanizmami. Washington by teda nemusel systém priamo sledovať alebo rovno odstúpiť od INF, aby sa pripravil na vybudovanie rakiet uvedených v dohode INF. No zatiaľ tak neurobil.

Ak nie je rozhodnutie odstúpiť od INF založené na vojenskej nevyhnutnosti, potom sa vyslovene žiada nastolenie otázky, prečo by bol práve teraz vhodný čas na jej zrušenie, resp. či tak spravili USA správnym spôsobom. Ak je cieľom USA vyvíjať tlak na Rusko kvôli jeho správaniu sa, pričom by bola zachovaná jednota spojencov aj v rámci týchto nových výziev, malo by byť Rusko považované za stranu zodpovednú za zánik INF, a to aj za cenu riskovania nových pretekov v zbrojení. Potom je jasné, že rozhodnutie vlády Donalda Trumpa stiahnuť sa od zmluvy by bolo zásadnou chybou.

Iba pokiaľ ostane zmluva INF v platnosti, môže byť Spojenými štátmi využitá na zintenzívnenie globálnej aktivity a na podporu s cieľom čeliť porušovaniu dohody zo strany Moskvy. Existencia tejto dohody takisto poskytuje základnú oporu Spojeným štátom na uloženie finančných a politických sankcií voči Rusku. Jej prípadné zaniknutie znamená, že by USA o obe tieto páky mohli prísť. V mnohých ohľadoch odstúpenie USA poskytuje Rusku beztrestnosť, pretože zánik zmluvy odstráni akékoľvek podklady pre USA, aby mohli tvrdiť, že si Rusko svoje záväzky neplní.

Tak prečo by bolo dobré nechať tento základný dokument z čias studenej vojny zaniknúť? Objasniť sa nám to snažia zúčastnení aktéri. Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton má výhrady voči INF už celé desaťročia. Ak by Rusko dostalo šancu dohodu znova dodržiavať, takéto pravidlá v kontrole zbrojenia by mali svoje opodstatnenie. Ale porušovanie dohody zo strany Ruska znamená, že Kremeľ môže byť navždy považovaný za nespoľahlivého partnera, čím si podkopáva dôveru pri prípadných budúcich dohodách o kontrole zbraní s ním. Podľa Boltona nielenže INF nemá cenu zachrániť, ale jeho udržanie rúca jeho víziu sveta, v ktorom sa Spojené štáty už nemusia zapájať do toho, čo ho trápi v otázke jadrového odzbrojenia.

Pokiaľ ide o prezidenta Trumpa, odstúpenie od INF je jeho dvojnásobným víťazstvom. Na jednej strane mu dáva pocit, že má možnosť vyvíjať tlak na Rusko a súčasne v skutočnosti vychádza prezidentovi Putinovi a Moskve v ústrety. Moskva bola v zásade oslobodená od 8-ročného porušovania tejto dohody. Jednak si svoje rakety môže ponechať a zároveň má na dosah zvýšenie ich produkcie, pokiaľ by sa pre tento krok rozhodla. Navyše môže ukázať prstom na Washington ako na vinníka, ktorý túto dohodu hodil cez palubu. A to nie je pre Moskvu zlá východisková situácia.

Treba dodať, že Trumpov tím si zaslúži uznanie za získanie podpory NATO pri posudzovaní porušenia dohody zo strany Ruska. V rámci Obamovej administratívy bolo presvedčovanie NATO ako celku o ruských opatreniach obmedzené rozhodnutím nezverejňovať informácie o porušení dohody. Trumpova administratíva, naopak, našla spôsob, ako to urobiť (čiastočne pretože sa menej obáva názoru spravodajských agentúr). NATO preto vydalo niekoľko jasných vyhlásení na podporu aktivít USA vrátane hrozby odstúpenia od zmluvy.

Je však jasné, že niektorí spojenci NATO tak urobili s cieľom, aby Washington využil jednotu NATO na vyriešenie otázky dodržiavania zmluvy zo strany Ruska. Málokto verí, že americký tlak na Rusko okamžite pripustiť svoje porušenie a prípadné následné zničenie všetkých útočných systémov, by priniesol želaný efekt. Pravdepodobne preto vyjadril Trump svoje požiadavky tak rezolútne.

Rusko na druhej strane priznalo existenciu raketových systémov 9M729 a ponúklo ich na preskúmanie americkým inšpektorom. Hoci tento krok ako riešenie pravdepodobne nestačí, poskytuje tak rozumnú možnosť kontroly. Taktiež zároveň vytvára dojem, že Rusko je ochotné na záchrane zmluvy pracovať, a to na rozdiel od Washingtonu, ktorý to isté urobiť odmieta. Je nepravdepodobné, že táto ponuka bude skutočným krokom Ruska smerujúcim k zbaveniu sa uvedeného systému. Prinajmenšom je to aspoň obdobná ponuka, ako keď sa Severná Kórea chystá zbaviť svojich jadrových zbraní. Zmietnutie tohto návrhu zo stola stavia Rusko do pozície morálneho víťaza.

Výsledkom bude pravdepodobne nejednotnosť v rámci NATO v rozhodnutí odstúpenia a skepticizmus ohľadne ďalšej budúcnosti. Prezidenta, ktorý sa rozhodol k podkopávaniu NATO takmer na každom kroku, by to prekvapiť nemalo. No táto otázka zostáva aj naďalej nebezpečným problémom. Existuje široká zhoda, že Amerika musí prijať efektívnejšie a konzistentnejšie kroky na odradenie ruskej agresie – fyzickej a politickej – a jednota NATO, trvajúca takmer dve generácie, zostáva najlepším spôsobom, ako to urobiť. Čokoľvek, čo by túto súdržnosť mohlo narušiť, bolo by len ďalším darom pre Rusko a škodou pre americkú bezpečnosť.

Čo bude nasledovať ďalej? Je nepravdepodobné, že USA budú vyrábať a rozmiestňovať nové riadené strely s plochou dráhou letu alebo balistické rakety aj po zániku INF. Žiadny americký spojenec v Európe alebo východnej Ázii sa reálne neponúkol, že by takýto systém na svojom území plánoval rozmiestniť. Navyše, predseda Výboru kongresu pre ozbrojené zložky Adam Smith vyjadril hlboko skeptický postoj k rozhodnutiu opustiť zmluvu INF ako aj svoje pochyby, či by bolo možné nájsť nový vojensky odôvodniteľný systém. Rusko si tak pravdepodobne ponechá svoj systém a Amerika stratí schopnosť vyvíjať naň tlak kvôli porušeniam dohody. Napokon nebudú USA a ich spojenci schopní nájsť žiadny porovnateľný systém kontroly zbraní.

Jediné, čo tým Amerika dosiahne, je obmedzená schopnosť riadiť rastúcu vojenskú súťaž s Ruskom a stratí jeden z najlepších prostriedkov, ktoré má k dispozícii na zmiernenie nebezpečenstva narastajúcej krízy s Moskvou.

Pôvodným podnetom pri vyjednávaniach o Zmluve o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu bolo, že ani Moskva, ani spojenci NATO nepokladali za žiaduce, aby krajiny disponovali arzenálom, schopným zasiahnuť národné hlavné mestá za dobu kratšiu ako desať minút. A mali pravdu. Ruské raketové systémy a možné reakcie Američanov vrátane rakiet vypustených letecky alebo prostredníctvom ponoriek prinesú čoraz viac tlaku na lídrov krajín, čo môže mať za následok eskaláciu napätia. Nebezpečenstvo jadrovej konfrontácie, či už chceme alebo nie, môže tým pádom narastať.

Jon Wolfsthal je riaditeľom Skupiny pre jadrovú bezpečnosť a vedúcim poradcom Global Zero. Je bývalým riaditeľom v Národnej bezpečnostnej rade a osobitným poradcom prezidenta Baracka Obamu.