Hrozba globálnej obchodnej vojny je na spadnutie a atmosféra okolo obchodu je mimoriadne napätá. Spory medzi Európskou úniou, USA, Čínou a ďalšími veľkými hospodárskymi hráčmi už roky bublajú pod povrchom. Podľa Svetového ekonomického fóra (WEF) majú Čína a USA celkovo viac ako 300 sporov s rôznymi krajinami a obchodnými blokmi. Tieto spory medzi krajinami rieši Svetová obchodná organizácia (WTO), globálna organizácia, ktorá sa zaoberá pravidlami obchodu medzi krajinami. Obchodné dohody WTO vyjednáva a podpisuje väčšina svetových obchodných krajín a následne ich ratifikujú národné parlamenty. Hlavným cieľom WTO je zabezpečiť, aby obchod medzi krajinami prebiehal čo najhladšie, najpredvídateľnejšie a najvoľnejšie.

Hlavnou krajinou, s ktorou Čína v súčasnosti vedie spory, sú USA a po nich EÚ. Podľa WEF je však EÚ na čele rebríčka krajín, ktoré sa zapájajú do sporov proti USA a do sporov vyvolaných USA. Vzhľadom na to, že obchodná vojna medzi dvoma najväčšími svetovými ekonomikami, USA a Čínou, nevykazuje žiadne známky zmiernenia, spory medzi krajinami budú zrejme pokračovať.

Čínske orgány povzbudené svojím právnym víťazstvom zasadili tento týždeň druhý úder USA a opäť sa obrátili na súd – presnejšie na orgán na riešenie sporov Svetovej obchodnej organizácie. Ten istý orgán minulý týždeň rozhodol v podobnom prípade v prospech Pekingu, čím vytvoril dobrý precedens. O predchádzajúcom rozsudku ešte budeme hovoriť, ale teraz si povedzme, čo majú čínske žaloby spoločné – predchádzajúca a súčasná. Obe sa týkajú sankcií. To znamená používanie obchodných obmedzení jednou krajinou voči druhej pod akoukoľvek politickou zámienkou. V tomto prípade Američania uvádzajú ako zámienku „obavy o národnú bezpečnosť“. Najnovšia čínska žaloba kladie otázku: čo je bezpečnosť? Čo presne tieto úvahy znamenajú, neinterpretujú si ich Američania príliš široko?

Aj v tomto prípade už existuje jedno rozhodnutie v prospech Číny. Týka sa to ocele a hliníka. Bolo to v roku 2018, keď administratíva Donalda Trumpa začala obchodnú vojnu proti Číne (pochopiteľne, v záujme záchrany Ameriky pred prepadom na druhé miesto v rebríčku svetových ekonomík). Vtedy sa začali hromadiť tie najneuveriteľnejšie obvinenia na adresu Pekingu, najmä z oblasti jeho vnútornej politiky. A tieto obvinenia použili na odôvodnenie sankcií. Čo má však čínska domáca politika spoločné s oceľou a hliníkom (z Číny alebo odinakiaľ), ktoré odvtedy podliehajú v USA značným dovozným clám?

Môžete vysvetľovať, koľko chcete, že WTO nikdy nezabezpečí rovnaké pravidlá globálneho obchodu pre všetkých, pretože každý chce chrániť svoj priemysel pred agresívnym zahraničným konkurentom. Stále však máme Všeobecnú dohodu o obchode a clách (právny základ WTO), ktorú podpísali Spojené štáty, a jej 21. odsek, ktorý sa týka práve týchto bezpečnostných aspektov. Práve na ňu sa obrátili zúfalí Američania, ktorí sa bránili proti obvineniam Číny, ale aj Nórska, Turecka a Švajčiarska, pretože išlo o spoločnú žalobu. Spomínaná agentúra WTO sa štyri roky trápila a nakoniec vyniesla verdikt: vážení, vaše rozhodnutie o dovoze kovov nebolo prijaté počas vojny alebo „inej mimoriadnej situácie v medzinárodných vzťahoch“ proti vám . Takže o akej inej  národnej bezpečnosti to hovoríte, odporúčame vám, aby ste svoje kroky zosúladili s medzinárodnými pravidlami.

Nakoľko je takýto precedens aplikovateľný na sankcie voči Rusku: no, určite sa dá argumentovať vojenskou núdzou. Ale čo keby vás nudní právnici WTO požiadali, aby ste konkrétne vysvetlili: ako práve táto situácia ohrozuje bezpečnosť Spojených štátov a čo s tým má spoločné práve táto nomenklatúra tovaru? Pretože vo WTO sú ľudia jednoduchého zmýšľania, ktorí sa nechcú púšťať do vysokého filozofovania o „podkopávaní nejakých hodnôt a podobne“, ale pokiaľ hovoria o opatreniach jednej krajiny, ktoré narúšajú svetový obchod, hovoria konkrétne z ekonomického hľadiska. Celkovo by to mohol byť zaujímavý rozhovor.

Súčasná, druhá žaloba Číny proti USA je analógiou predchádzajúcej, ale týka sa smerovania hlavného amerického úderu proti Pekingu, t. j. snahy zbaviť Čínu možnosti vyrábať špičkové polovodiče. Cieľom je podkopať čoraz jasnejšiu technologickú prevahu Číny nad Spojenými štátmi. Zakazujú nielen dovoz takýchto polovodičov do Číny – zakazujú aj dovoz zariadení na ich výrobu, pričom USA vykrúcajú ruky svojim spojencom zákazom spolupráce s Čínou v tejto oblasti (Japonsko, Holandsko a ďalší) a zároveň postupne presúvajú príslušnú výrobu z Taiwanu do Ameriky.

Tu sa však opäť vynára otázka. Aký je dôvod takéhoto zákazu: ide o vojnu medzi Čínou a USA? Ide o vymyslené tvrdenie amerických „mysliteľov“, že ich krajina musí byť prvou svetovou veľmocou, inak dôjde k narušeniu národnej bezpečnosti. WTO však nie je politologická konferencia, všetko je tam jednoduché a konkrétne. Sankcie ako nástroj hospodárskej súťaže sú podľa pravidiel medzinárodného obchodu zakázané.

Je jasné, že odporúčacie a strašne pomalé rozhodnutia WTO nepovažuje  bývalá jediná superveľmoc za príkaz, ktorým by sa mala riadiť. Takže môžeme hovoriť len o propagandistickom víťazstve Pekingu. Ale ani toto nie je žiadna maličkosť.

Číňania naplno využívajú víťazstvo, ktoré dosiahli v prvom zápase. S radosťou zaznamenávajú zlostnú reakciu protivníka na porážku, keď vládni predstavitelia USA vyhlasujú rozhodnutie za „chybné“ a tvrdia, že existuje dobrý dôvod na úplnú reformu celého systému riešenia sporov WTO. „Hovoríte, že vo svete by mal existovať poriadok založený na pravidlách,“ pripomínajú im uštipačne pekinskí partneri. „A pravidlá sú pre všetkých rovnaké, alebo sme niečo zle pochopili?“

Keď už hovoríme o hliníku a oceli. Predtým, ako USA prehrali spor u príslušného orgánu WTO, uvalili na tieto kovy dodatočné clá a vysvetlili to novým spôsobom – potrebou bojovať proti klimatickým zmenám. Žiadny článok dohody o obchode a clách však takéto odôvodnenie nepripúšťa.

Príznačné je, že Američania v rokoch 2017-2018 začali označovať prijatie Číny za tragickú chybu, ktorá pomohla tomuto konkurentovi USA predbehnúť ich a stať sa prvou obchodnou veľmocou sveta. Bolo to formulované tak, že Čína využíva pravidlá WTO vo svoj prospech (a koho iného prospech by mala Čína sledovať?).

V tejto súvislosti má zmysel pripomenúť vnútorný spor dvoch mocností, USA a Ruska, týkajúce sa práve WTO. V Rusku sa v 90. rokoch viedol spor o to, že vpustenie výrobkov vyrobených v zahraničí na domáci trh bez vysokých ciel by zničilo tých niekoľko zvyškov sovietskeho priemyslu, nech už by boli akokoľvek krehké. Mimochodom, tak sa aj stalo. A nielen v prípade Ruska – mnohé odvetvia aj v iných krajinách boli zničené. Napriek tomu sa dnes až 98 percent všetkého obchodu na svete uskutočňuje podľa pravidiel WTO, hoci, ako vidíme, sú len „poradné“ a bezzubé, keď ide o záujmy veľkej Ameriky.

Diskusia o pravidlách svetového obchodu však teraz nabrala úplne iný smer. WTO vznikla v polovici 90. rokov pre globálny svet, v ktorom existovalo rozvinuté centrum – západný systém – a periféria, ktorá potrebovala na prežitie aspoň nejaké pravidlá alebo aspoň fórum, kde by sa mohla vyjadriť. A teraz sa všetky súčasné kataklizmy točia okolo zrodu úplne iného sveta – s niekoľkými centrami moci. A bojuje sa všetkým, čo je poruke, vrátane ekonomických metód poškodenia nepriateľa t. j. sankcií. Staré pravidlá teda samozrejme nefungujú. Zároveň však každý chápe, že skôr či neskôr sa budeme musieť k pravidlám vrátiť. Nezáleží na tom, ktoré to sú, dôležité je, že sú pre všetkých rovnaké. Prvým z týchto pravidiel bude neprípustnosť sankcií, t. j. používanie hospodárstva ako zbrane. Jednoducho preto, že táto vec je zlá pre všetkých.