Francúzsko a Veľká Británia boli víťazné mocnosti I. svetovej vojny, boli tvorcami a oporami Versailleského mierového systému. Československo s Francúzskom uzavrelo spojeneckú zmluvu v roku 1935 keď Versailleský systém ešte fungoval. Francúzsko malo spojeneckú zmluvu s Anglickom čiže obe zmluvy boli prepojené. Samotný vznik Československa v roku 1918 zapadol do systému ako východné predmostie proti Nemecku a nezanedbateľný význam mal aj skvelý výkon Československých légií v Rusku práve počas priebehu Versailleskej konferencie. Pri uzatváraní zmluvy s Francúzskom Hitler už bol nemeckým kancelárom a stačil na jej uzatvorenie, nie neskôr aj na jej plnenie. Naše zmluva s Francúzskom upevňovala platný mierový systém. Niečo, ako keby dnes, za existencie Európskej únie Nemecko uzavrelo spojeneckú zmluvu s Rakúskom alebo my s Poľskom. Reálne plnenie zmlúv sa ani veľmi nepredpokladalo, mal stačiť ich odstrašujúci účinok. Ale potom sa plnenie zmlúv stalo žiaducim, a to za situácie, keď Nemecko bolo silnejšie než Francúzsko, Anglicko a Československo spolu. Odrazu plnenie zmlúv prestalo byť len právnym záväzkom a stalo sa otázkou riskovania životov svojej mládeže a zničenia svojich miest. Mimochodom, pozrite si na dedinských cintorínoch v Nemecku a v Rakúsku pamätníky padlých v oboch svetových vojnách. O koľko je tam viac mien než na našich pamätníkoch padlých. Štát riskuje život svojej mládeže a existenciu svojich miest len ak samotnému štátu, presnejšie národu, ide o existenciu. Záchrana Československa nebola otázkou existencie Francúzov ani Angličanov. Dokonca, ani keď neskôr Nemecko porazilo Francúzsko, Francúzom nešlo o existenciu. Ak by francúzsky a anglický veľvyslanec pred Mníchovom neboli vyzvali prezidenta Beneša, aby Československo pristúpilo na Hitlerove požiadavky a neboli mu pohrozili, že v prípade vojny odstúpia od spojeneckých zmlúv, v prípade skutočnej vojny im naozaj hrozila strata mládeže – druhýkrát v 20. storočí – a vtedy už aj zničenie miest. Veď pri západnom ťažení Hitlera v júni 1940 sa ukázalo, že na vojnu vôbec neboli pripravení. Také straty mali podstúpiť  „za krajinu, o ktorej nič nevedia“, ako povedal Chamberlain v britskom parlamente. Ak postoj Anglicka a Francúzska označíme za zradu, potom politiku Beneša, ktorý sa spoliehal na bezpečnosť republiky opretú o spojenecké zmluvy so vzdialeným Anglickom a Francúzskom, môžeme označiť za naivitu, rovnakou mierou vinnú za mníchovskú katastrofu.

Je tu ešte iný problém. V ruskej historickej literatúre a publicistike sa píše a dokladá citátmi z anglických a francúzskych zdrojov, že obe krajiny chceli vojnu medzi Hitlerom a Stalinom a potrebovali odstrániť medzi nimi prekážky, Československo a Poľsko. Československo vyriešili Mníchovskou dohodou,  Poľsko „smiešnou vojnou“ v septembri 1939. Nemecko a Rusko (Sovietsky zväz) sa mali maximálne oslabiť vzájomnou vojnou. Západným mocnostiam by potom svet padol do lona bez konkurencie. Na noblesnú námietku, že veď by išlo o vojnu dvoch totalitných ideológií možno odpovedať, ako americkí bankári finančne pomáhali Hitlerovi dostať sa k moci a ako západná inteligencia od Paríža až po Hollywood bola nakazená komunizmom.

Dnes je Európa od Pobaltia až po Atlantik spojená v Európskej únii a zdanlivo nám nič nehrozí. Zdanlivo. Európska únia len pätnásť rokov po svojom najväčšom rozšírení akoby nastúpila opačný proces. Veľká Británia z Únie vystúpila, proti Maďarsku Únia spustila proces pozbavenia hlasovacích práv v orgánoch Únie pretože Maďarsko trvalo na svojich historických hodnotách (ktoré sú aj našimi hodnotami), podobný proces hrozí Poľsku a neskôr azda aj nám. Stále viac sa ukazuje, že Európska únia je len právnym zväzkom na dobu, kým sa nezmenia podmienky, nie historickým spojením národov, ktoré sú ochotné navzájom za seba bojovať. Za seba bojovať. Pomaly státisíce našich občanov strávili alebo trávia kratší alebo dlhší čas v niektorej krajine Európskej únie. Poznajú tamojších ľudí. Na základe svojich skúseností povedali by, že ľudia jednej krajiny sú ochotní bojovať, dokonca až zomierať za špecifické záujmy inej krajiny Únie? Za naše špecifické záujmy? Nevidím takú ochotu. Opäť sa hovorí o vybudovaní armády Európskej únie. V takej súvislosti sa hovorí len o množstve peňazí, ktoré by to Európu stálo. Peniaze sú až na druhom mieste. Bojujúca európska armáda znamená riziko zničenia európskych miest. Ktorá krajina je ochotná prijať na seba také riziko? Ale bez prijatia rizika zničenia miest sú reči o európskej armáde smiešne. Európska únia nie je schopná sa ani vymaniť z vazalstva voči Spojeným štátom, tak načo hovorí o svojej armáde?  Armáda Európskej únie aj armády jej jednotlivých krajín by boli dobré pre Spojené štáty na vojnu proti Rusku. Na vojnu proti Rusku, aby ho olúpili o jeho prírodné bohatstvo. Rusko má 20 % prírodných zdrojov zemegule, ale len 2 % obyvateľstva. Nie je to lákavý nepomer? Na iné nás nepotrebujú. Pomáhajú Európe Spojené štáty v migrantskom probléme? Na vojenský rozpočet pôvodne žiadali 2 % HDP, teraz to prezident Trump zvýšil na 4 %, kedy budú žiadať 6 %, samozrejme prednostne na nákup amerických zbraní?

Pre niektorých to bude znieť príliš tvrdo, ale najpevnejšie zväzky máme s Ruskom. Máme príbuznú kultúru a mentalitu, pretože sme Slovania. Máme najväčšiu zhodu geopolitických záujmov, pretože my nechceme nič od Ruska a Rusko od nás chce len, aby sme neboli vojenským nástupiskom proti nemu. Pre Rusko by bolo výhodné, keby sme my svojim územím vytvárali koridor proti útoku proti nemu, ale neposkytovali územie na základe proti Rusku.  Svoje špecifické záujmy si Rusko je schopné ubrániť samo. Počas vojny v Afganistane (1980-1989) Rusko (Sovietsky zväz) nežiadalo vojakov od „spriatelených“ armád. Američania teraz žiadajú.

Čím skôr si uvedomíme tieto jednoduché pravdy, tým lepšie pre nás aj pre Európu.

Ján Čarnogurský