„Rád by som mu pripomenul to, čo sa ironicky spomínalo už za komunizmu: ‚Kiež by sme naše záväzky nielen prekročili, ale aj splnili!‘. Lebo voľakedy sa všetko prekračovalo. Naplánovali sa rekordy, ale stachanovci dokázali ešte viac,“ odkázal premiérovi Figeľ, podľa ktorého vláda jedinej strany, Smeru-SD, bude v priebehu budúceho roka postupne strácať dôveru občanov. Očakáva, že v prezidentských voľbách zvíťazí osobnosť, ktorá dokáže lepšie spájať voličov, a verí, že takýto potenciál má práve kandidát KDH, Mosta-Híd a SDKÚ-DS Pavol Hrušovský.

Rok 2012 bol pre KDH turbulentný, z vládnej strany ste sa stali opozičnou, prišli ste o viacerých poslancov. V tomto roku je už poslanecký klub stabilný a preferencie sa stabilizovali, ale vo väčšine prieskumov pod hranicou desať percent. Je to možné považovať za úspech?

KDH potvrdzuje nielen svoju programovú, ale aj politickú schopnosť byť v centre diania. Napriek limitom preferencií alebo tým problémom, ktoré sme riešili v minulom roku. Dá sa povedať, že odchodom tých, ktorí sa zaoberali skôr sami sebou a svojimi ambíciami, sa situácia zmenila a poslanecký klub sa oveľa viac zameriava na konkrétne témy, úlohy a riešenia pre ľudí. Či už ide o legislatívu, alebo o program KDH. Slovensko potrebuje, aby sa riešili témy, ako sú zamestnanosť, korupcia, ekonomický rast, spravodlivosť, vymožiteľnosť práva, kvalita vzdelania.

Máte pocit, že ste konsolidovanejší?

Som presvedčený, že sme akcieschopnejší. Že sa nemusíme zaoberať, v úvodzovkách, sami sebou, ale naopak tým, čo potrebuje Slovensko, Európa a hlavne ľudia okolo nás. A to je dobré pre politiku, ktorá má byť službou verejnému záujmu, a nie službou moci alebo skupinovým egoistickým záujmom. KDH za 24 rokov rástlo, zrelo alebo sa prezentovalo skôr v zápasoch. My sme neboli pozorovateľmi, ale aktérmi v zápasoch o slobodu, demokraciu, spoločnú Európu. Dnes stále viac v zápase o perspektívu, ktorá sa musí oprieť o tvorivosť, o proces, ktorý bude spájať vedomostný potenciál, zamestnanosť, podnikanie s celkovou perspektívou krajiny. Dnes Slovensko žije na úkor budúcnosti. Zadlžovanie, požičiavanie nie je veľkým umením, je skôr výrazom nezodpovednosti a neschopnosti.

Kde vidíte pre KDH priestor na rast preferencií? Lebo konsolidácia sa dá nazvať aj stagnáciou. KDH si drží svoju podporu, ale nerastie…

Hnutie rastie, aj keď by som si želal lepšie výsledky napríklad v regionálnych voľbách. Lebo tam sa merajú letokruhy alebo výsledky práce z hľadiska dôveryhodnosti a získaných mandátov.

Prieskumy sú skôr len pomôcka pre analytikov, rozhodujúce sú vždy voľby…

Voľby v roku 2012, ktoré boli predčasné, a preto aj neúspešné pre dovtedajšiu vládnu koalíciu, posunuli KDH na druhé miesto medzi politickými stranami. Keby niektorí neboli odhlasovali nedôveru vlastnej vláde Ivety Radičovej, mohli inak dopadnúť aj regionálne voľby, aj dnešné pomery v parlamente, v spoločnosti a ekonomike. Som totiž presvedčený, že obdobie politickej nestability vystriedalo obdobie stability, ale bez väčšej zodpovednosti. Stabilita a zodpovednosť spolu súvisia, v tom zmysle KDH zdôrazňovalo, že potrebujeme oboje. Žiaľ, nestabilita, ktorá doviedla Slovensko k predčasným voľbám, priniesla aj vládu jednej jedinej strany, čo je na Slovensku nóvum.

Pomenujte to rovno. Vyčítate SaS, že ste vďaka jej chybe presvedčili voličov o neschopnosti pravice udržať stabilnú vládu a doteraz za to platíte?

Odmietnutie vyjadriť dôveru vlastnej vláde, v ktorej participovali aj ministri SaS a ostali až do samotných volieb a výmeny garnitúr, bolo hrubou a nezodpovednou chybou voči občanom a aj vzťahom medzi stranami. Skupiny poslancov okolo Richarda Sulíka a Igora Matoviča uprednostnili svoj záujem a zámer pred spoločným. Dnes reprezentujú, či už naozaj, alebo teatrálne, najväčších AntiFicov v parlamentom priestore. Oni mu rozvinuli červený koberec k víťazstvu, k predčasným voľbám, a dnes sú jeho najhlučnejšími oponentmi. Skutky sú dôležitejšie, než slová; a tie potvrdzujú, že povalenie vlastnej vlády bolo vyjadrením nezodpovednej skupinovej pozície.

Obyčajní ľudia majú preferenčne dobré pozície, SaS je zatiaľ vo väčšine prieskumov nad hranicou zvoliteľnosti. Do regionálnych volieb však OĽaNO ani nešlo a SaS uspela slabo. Aký majú podľa vás reálny kredit u občanov?

Nerád by som sa zaoberal inými alebo novými stranami. Aj pre mňa je to skôr otáznik. Byť iba proti je ľahké, ale môže to byť aj nebezpečné. Iba sa vymedzovať negatívne nestačí. Je poctivejšie byť za niečo. A to si vyžaduje obsah aj formu, aj udržateľnosť, aby sme nemali pri každých voľbách inú značku, líniu a orientáciu. Predvídateľnosť politiky a jej principiálnosť a serióznosť spolu súvisia. Strany, ktoré nemajú zastúpenie v regionálnej politike, ju buď podceňujú, alebo sa zameriavajú len na niektoré poschodia verejnej správy. A to nie je dobre.

Tieto strany tu nie sú náhodou. OĽaNO bolo precedensom, ktorý v Európe našiel ohlas. Na Balkáne existuje strana, ktorá sa volá Volebný lístok, jej jediný cieľ je, aby na ňom mohli kandidovať nezávislí kandidáti. V Taliansku podobná protestná strana takmer znemožnila vznik vlády, keďže jej zástupcovia o vstup do nej záujem nemali, zaberali však množstvo kresiel v parlamente… Politológovia tento trend, do ktorého rátajú aj rôzne iné nové strany, nazývajú trendom antipolitiky. Čo môžu štandardné strany postaviť ako alternatívu? A čo sú to vlastne štandardné strany?

Najviac hovorí Robert Fico o tom, čo je štandardné. A pritom v jeho strane všetko závisí od neho. V štandardnej strane to tak nebýva. Vodcovské strany sú typický príklad neštandardu ako obrátená pyramída, ktorá je veľmi vratká. Pritom môže byť mohutná, viditeľná a vplyvná, ale krehká z hľadiska udržateľnosti toho, čo reprezentuje. Alebo, strany, ktoré reprezentujú tzv. antipolitiku, respektíve strany bez straníkov. Spomínané OĽaNO má štyroch straníkov, ktorí sú rozhodujúcimi aktérmi pre subjekt ako taký. Tak, ako potvrdzujete, že to nie je výnimočný jav, skôr širší, európsky, som presvedčený, že to súvisí jednak s každou generáciou, jednak s tým, čím Európa prechádza. Obdobia revolty, odmietania, v úvodzovkách „antipolitiky“, tu boli v roku 1968, samozrejme, iné na Západe a iné na Východe. My sme boli v jednom veľkom sovietskom tábore…

… u nás sa vtedy antipolitika vyriešila veľmi jednoducho tak ako aj všetko ostatné…

… mocensky, inváziou vojsk. Túžba ľudí po slobode, po zmenách, po otvorenosti tu však bola veľmi viditeľná. O dvadsať rokov prišla skutočná zmena. Revolúcia, ktorá sa, samozrejme, dá analyzovať rôzne, ale bola to skutočná historická zmena.

A mala veľmi silný občiansky rozmer…

Áno. Mala veľmi silný občiansky rozmer. Ale mala aj duchovný rozmer. Veď jedným z jej veľkých protagonistov bol Ján Pavol II. a silný kresťanský disent. A o ďalších dvadsať rokov sme v období, ktoré popisujeme. Čím chcem povedať, že každá generácia, deti svojich rodičov, sú v živote pozvané pred podobné otázky. Aby sa k hodnotám, témam, výzvam, krízam, otázkam postavili sami za seba a nanovo.

Ak by som akceptoval vašu argumentáciu, musím konštatovať, že v roku 1968 to skončilo inváziou, v roku 1989 revolúciou. Čo očakávate dnes?

Očakávam a podporujem nový prístup mladších a zároveň obnovu menej mladých. Potrebujeme viac angažovanosti a zodpovednosti. Sloboda je pozvaním k zodpovednosti. Demokracia môže fungovať len na báze základných hodnôt. Ak sa to vyprázdni, sloboda bude priestorom chaosu alebo voluntarizmu. A demokracia sa stane len vládou väčšiny. Prostou až sprostou nadvládou. Vládou a mocou, ktorá sa stáva totalitou väčšiny. Výzva napĺňať naše demokratické inštitúcie a procesy hodnotovým obsahom vyžaduje osobnú odpoveď. Odpoveďou určite nie je ľahostajnosť či prechod na ulicu a odmietnutie demokracie, lebo nie je dokonalá.

Ako sa tomuto trendu chcete postaviť so svojou stranou, straníckym životom? Už keď hovorím slovo „stranou“, počujem zvuk, ktorý sa mnohým občanom nepáči…

KDH by tu po 24 rokoch nebolo, keby sa neopieralo o to základné, čo nás spájalo a spája: a to je presvedčenie ľudí o tradičných hodnotách. Kresťanská demokracia je politický koncept, ktorý podľa mňa nielenže obstojí, ale je aj najlepší. Kresťanskí demokrati prišli po 2. svetovej vojne s konceptom ľudskej dôstojnosti ako prvej hodnoty, konceptom sociálneho trhového hospodárstva a s európskou integráciou, ktorá bola predtým iba snom a dnes sa už mladým zdá samozrejmosťou. Demokracia a sloboda by sa nemali stať obeťami vlastného úspechu. Naši rodičia a ich rodičia by radi mali naše dilemy, koho voliť, či voliť. Lebo oni si mohli vybrať medzi piatkom a sobotou. Teda, v ktorý deň pôjdu voliť, ale inak bolo všetko vopred rozhodnuté.

Sebavedomo ste vyhlásili, že kresťanskodemokratický koncept je najlepší. V posledných regionálnych voľbách sa, napriek pomerne dobrému výsledku KDH v získaných poslaneckých postoch, asi viac presadil sociálnodemokratický koncept Smeru-SD. Z pravicových kandidátov na predsedov VÚC uspel len spoločný kandidát Pavol Frešo (SDKÚ-DS) v Bratislave, kandidáti z prostredia KDH nepostúpili ani do druhého volebného kola. Hovorím to preto, lebo na rozdiel od prieskumov sú výsledky volieb evidentnými faktami…

Voľby nebývajú meraním pravdy, ale skôr popularity. Nebyť pádu Radičovej vlády, mohli aj VÚC voľby dopadnúť inak. Ľavica vychádzala vo VÚC zo silných pozícií. Je evidentne ľahšie obhajovať pozície v župnej agende, než ich meniť. A po druhé, opierala sa o silnú podporu vlády. Premiér Robert Fico robil neférovú kampaň. Keď išiel napríklad do Trenčianskeho kraja s poslancom Baškom, ktorý sa neskôr stal županom a ktorý ako kandidát bol promovaný na dôležitých momentoch výjazdu vlády. Pri výjazdoch premiér Fico podporoval svojich nominantov v rozpore s etikou. KDH postavilo silných kandidátov, ktorí nezlyhali; získali viac hlasov ako pri posledných voľbách. Verejná správa podporovala v podstate status quo a rómske komunity tam, kde volili, volili do červena. To sú veľké počty hlasov, s ktorými sa, najmä na východe, ťažko súťaží. Stavali sme našich kandidátov s odhodlaním, že postúpia do druhého kola. Ak by sa to stalo, výsledky mohli byť iné. Zo súťaže o predsedov som sklamaný. Víťazstvo v Bratislave bolo, samozrejme, aj vďaka doterajšej spolupráci našej koalície a účasti KDH v nej. Tu najviac poslancov získalo KDH. Je to povzbudenie aj pred budúcoročnými komunálnymi voľbami. Napríklad v Košiciach, kde sa naša kandidátka tesne pred konaním volieb vzdala, sme podporili Rudolfa Bauera a to tiež bolo veľmi nádejné. Smer-SD po štyroch rokoch nerastie, skôr klesá. KDH sa posunulo v rámci politického spektra na druhé miesto s vyše 14 percentami poslaneckých mandátov a posilnilo svoju celoslovenskú pozíciu v regionálnej politike.

Ak by ste v Banskobystrickom kraji zvolili opačný postup, teda v prvom kole podporili kandidáta pravice Kaníka a ak by nepostúpil do druhého kola, tak až v druhom kole Vladimíra Maňku, dopadlo by to podľa vás rovnako?

Tam, kde bola stredopravá koalícia v jadre s Ľudovou platformou, sa ukázali dobré výsledky. Banskú Bystricu som hodnotil ako neprirodzenú výnimku a ako chybu. Kritizoval som to aj verejne, ale zároveň som rešpektoval vnútorné delenie kompetencií, keďže je to vec kraja. Potvrdilo sa, že som mal pravdu; celkový výsledok nebol dobrý. Je to hypotéza čo by – keby. Ale problém tej nominácie bol, že kandidát SDKÚ-DS Ľudovít Kaník v rámci krajskej štruktúry KDH nemal podporu. Nezískal ani jeden jediný hlas vo vtedy aktuálnom rozhodovacom procese; to bola tvrdá skutočnosť. Naši apelovali na zmenu kandidáta, ale k tomu nedošlo. Potvrdzuje to dôležitosť prirodzených, dôveryhodných politických vzťahov. Aj pre voliča, aj budúcu spoluprácu tých zvolených.

A čo teraz? Bol zvolený radikálny politik Marian Kotleba. Budete sa s ním snažiť konštruktívne spolupracovať alebo Banskú Bystricu jednoducho na štyri roky vypustíte zo svojej politiky?

Župan Kotleba sa nestal samovládcom. Bol zvolený za predsedu kraja, pričom jeho partnerom a rozhodovacou protiváhou je zastupiteľstvo, v ktorom on nevykonáva mandát, lebo bol zvolený za predsedu. Bol do zastupiteľstva za ĽS-NS zvolený sám. Nie je to teda široká podpora strany, ale skôr situácia, ktorá sa viaže na osobu, jej rétoriku a odmietnutie doterajšieho župana SMERu. Kotlebove postoje najlepšie preverí realita, skutočný život a zodpovednosť. V politike býva tvrdou skúškou naplnenie toho, čo sa ľahko sľubuje, píše na plagáty alebo cez internet.

Premiér Robert Fico charakterizoval prvé dva roky vlády ako roky, keď vláda bojovala s dôsledkami krízy, konsolidovala financie, ale zároveň sa snažila zachovať sociálny status ľudí. V ďalších dvoch rokoch už vidí priestor aj na rozvoj, zvyšovanie miezd a znižovanie nezamestnanosti… Súhlasíte?

Nie. A ani voliči. Otázka o Banskej Bystrici je jednou z odpovedí. Veď tam vo finále stáli proti sebe podpredseda Smeru-SD, človek blízky Robertovi Ficovi, a nový politik, ktorý má rýchle a radikálne reči alebo prísľuby riešenia. Ľudia, či už na základe nedôvery k stavu, ktorý tam je, a osemročnému pôsobeniu Smeru-SD, alebo z hľadiska očakávaní, či protest – postoja, sa rozhodli výrazne podporiť zmenu. Niečo podobné sa dá vnímať aj na celoštátnej úrovni, aj keď možno pomalšie a zložitejšie. Robert Fico ťažkosti a problémy váľa na krízu, opozíciu alebo na médiá; a úspechy sú jeho.

Teda očakávate na celoštátnej úrovni rast extrémizmu?

Nečakám rast extrémizmu, ale postupné odmietanie politiky tejto vlády jednej strany, ktorá si dala pyšný titul: „Vláda istôt“. Nie hrdý, ale pyšný. A bola to pýcha, ktorá povalila nominanta Smeru-SD v Banskobystrickom kraji. Lebo vyjadrenie o tom, že by nad súperom zvíťazilo „vrece zemiakov“, to je výraz pýchy. Posledný výročný snem Smeru-SD bol výrazom pompéznosti, ale aj nedostatku pokory a odhodlania skutočne riešiť problémy ľudí. Smer-SD je evidentne v polčase svojho sólového vládnutia, keď obsadil všetko, nielen parlament a vládu…

… nie všetko. Opozícia má v parlamente dva posty podpredsedov, jeden patrí vám a druhý OĽaNO…

Áno, moderujeme rokovania schôdzí… (smiech). Ale ukazuje sa, že mašinéria moci funguje. Neprijmú ani jeden vážnejší návrh opozície. Len to, čo si sami navrhnú. Problém je, že Robert Fico nevie riešiť nezamestnanosť a nechce riešiť korupciu.

… na sneme Smeru-SD ohlásil záväzok znížiť do roku 2016 nezamestnanosť o dve percentá, na úroveň priemeru eurozóny, zintenzívnenie boja proti daňovým únikom, čo zasa súvisí s bojom proti korupcii…

Rád by som mu pripomenul to, čo sa ironicky spomínalo už za komunizmu: „Kiež by sme naše záväzky nielen prekročili, ale aj splnili!“. Lebo voľakedy sa všetko prekračovalo. Naplánovali sa rekordy, ale stachanovci dokázali ešte viac.

Podľa vás sú premiérove záväzky nereálne?

Podľa mňa Slovensko ide opačným smerom. Pretože to, čo vláda prijíma, oslabuje podnikanie, tým pádom aj zamestnanosť a dlhodobú zamestnateľnosť ľudí. Všetky doterajšie opatrenia, ak sa vrátim k tým podstatným, poškodzovali skôr slabých, nie silných. Veď, keď boli prijaté napríklad stimuly, o ktorých sa dobre píše, lebo je to vyjadrenie miliónov, ktoré majú niečo vyriešiť, tak v prvom roku riešili stimuly až do úrovne 50.000 eur na jedno pracovné miesto, vytváranie miest v niektorých firmách, dokonca aj neexistujúcich. Napríklad Grandwood vo Vranove. Keď videli, že je to neprijateľné, škodlivé pre kasu aj pre ekonomiku, tak sa rozhodli riešiť finančnými dotáciami aspoň udržateľnosť pracovných miest. Aj to je nezdravý jav. Lebo štát má vytvárať podmienky preto, aby sa naozaj vytvárali pracovné miesta, ale nie závislé od toho, či štát zadotuje a bude dotovať aj naďalej, ale naopak, udržateľné preto, že to je konkurencieschopné a podnikateľská sféra to vníma ako ziskové a rozumné. Keď sa toto nedeje, vytvárajú sa len očakávania, možno až propaganda. A na druhej strane strácame nielen hospodársky rast, ale aj financie, lebo sa to deje na báze zadlžovania. Keď sa berie od tých, ktorí produkujú, a rozdeľuje tak, že to zaťažuje ekonomickú sféru, v skutočnosti štát stráca. Spomínam to preto, lebo Robert Fico síce hovoril, že jeho opatrenia sa nedotknú 88 percent obyvateľstva, len najbohatších, ale realita je presne opačná. Preto hovoriť, že v druhom polčase sa vyrieši zamestnanosť a zvýšia mzdy, je skôr ilúziou alebo kontradikciou.

Štát ale reálne prijíma rôzne opatrenia na zvýšenie zamestnanosti…

Opatrenia na Slovensku v posledných rokoch poškodzujú zamestnanosť, poškodzujú podnikateľskú sféru. Štát mení čísla skôr tak, že vytláča z evidencie niektoré skupiny nezamestnaných alebo umelo mení metodiku tak, aby sa čísla predsa len ukazovali v lepšom svetle. Alebo z eurofondov či národných peňazí podporuje vytváranie pracovných miest, ktoré sú však v skutočnosti dlhodobo neudržateľné, respektíve v celkovom pohľade neznamenajú zvýšenie zamestnanosti. My sme na príklade zamestnávania mladých z oficiálnych vládnych štatistík dokumentovali, že vláda pre novú generáciu nevytvorila nové pracovné miesta, ale stratila. A to preto, že sa síce niekde vytvoria, možno aj s podporou konkrétneho programu a projektu Európskej únie. Ale inde sa či už jednorazovo alebo plazivo, postupne strácajú pracovné miesta. Vysoká nezamestnanosť a rekordná zadlženosť Slovenska sú dnes najťažšie javy, s ktorými treba výrazne a efektívne zápasiť. Preto vítam prioritu, ktorú Robert Fico na sneme Smeru-SD oznámil, a to boj s daňovými únikmi. Keď sme mu v lete 2012 za KDH ponúkli päť konkrétnych opatrení, na prvom mieste boj s daňovými únikmi na významnej objemovej úrovni, tak nás vysmieval, že toto mu nikto v komisii v Bruseli nezoberie. Že je to dlhodobá vec a niektoré problémy sa tu dvadsať rokov neriešili. Na jednej strane súhlasím, že sú tu veci aj dlhodobo problémové, ale na druhej, boj s daňovými únikmi je východiskom a základom pre serióznu finančnú a hospodársku politiku. A som rád, že v druhom roku vládnutia už to Robert Fico nespochybňuje, ale naopak, dáva na prvé miesto. Naše presvedčenie bolo, že pri účinnom boji s daňovými únikmi, ktorý by Slovensko dostal z partie s Gréckom a ďalšími štátmi – lebo Slovensko bolo v minulých rokoch druhé najhoršie po Grécku – bolo možné riešiť finančnú konsolidáciu bez zvyšovania daní a odvodov.

Budúci rok bude podľa lídra Smeru-SD rokom volieb a symbolov. Príde viacero výročí, od štvrťstoročia po Nežnej revolúcii, desať rokov v eurozóne a NATO, 70. výročie SNP… Strany sa pravdepodobne budú snažiť využiť symboly týchto výročí na vlastnú propagáciu. Ktoré z týchto symbolov sú kľúčové pre KDH?

Ľudia nepotrebujú symboly, ale skôr reálne odpovede a podporu v núdzi respektíve pomoc k svojpomoci. Štát by tu mal byť partnerom, ktorý garantuje napríklad spravodlivosť a bezpečnosť. Robert Fico sa snaží garantovať čosi iné a opomína to, čo je jeho prvotná a primárna zodpovednosť. Napríklad v oblasti spravodlivosti je dnes skôr jej karikatúra než povzbudivá situácia.

Myslíte jeho osobne, alebo stav v justícii?

Myslím situáciu ako takú, ale on k nej výrazne prispieva. On bol ten, ktorý bol v partnerom s Vladimírom Mečiarom, v trojkoalícii s Jánom Slotom, ktorí presadili do čela justície Štefana Harabina. Vtedy mu to neprekážalo, dnes je situácia vo vymožiteľnosti práva na Slovensku žalostná.

V tejto situácii teda symboly pre vás nehrajú dôležitú úlohu…

Symboly sú v živote veľmi dôležité. Napríklad symbol manželstva, symbol nádeje, vlasti, symbol lásky, vzťahu, ktorý inšpiruje a identifikuje… Symboly sú v politike dôležité, ale nemôžu nahrádzať to, čo je podstatné. Aby sme sa neupli na symboly, lebo ak neprinesieme reálne odpovede a zlepšenia, ľudia pôjdu za radikálmi a tými, ktorí sľubujú, že to vedia raz-dva vyriešiť. Viac ako symboly, a tie boli aj v priebehu tohto roka, napríklad cyrilo-metodské jubileum, je dôležité, aby sme k nim ponúkali seriózny program a vzťah. Pre KDH takými napríklad boli vážne návrhy potrebných zlepšení na Slovensku. Zaviesť podporu rodinnému podnikaniu, zaviesť ochranu oznamovateľov korupcie, to znamená tých odvážnych a statočných, ktorí chcú bojovať s korupciou a dnes bývajú prvými likvidovanými. Zlepšiť pomery vo vzdelávaní, vytvoriť podmienky pre zamestnávanie mladých, bojovať s úžerou obmedzením dnes neúmerných úrokov pri spotrebiteľských úveroch, chrániť malé firmy ako subdodávateľov pri verejnom obstarávaní. Ľudia istoty, ako sú pravda a práca, potrebujú, spravodlivosť a každodenný chlieb pre deti, pre rodiny.

Ľudia budú potrebovať aj novú hlavu štátu. Okrem toho, že prezident je symbolom Slovenska, má aj množstvo praktických a reálnych funkcií… Rozhodli ste sa nominovať Pavla Hrušovského. Je to seriózny a akceptovaný politik, ale z prostredia vašej strany už tretí aktuálny kandidát na prezidenta. Okrem toho sa do volieb hlási ešte niekoľko pravicových kandidátov a zo strany ľavice iba jeden, Robert Fico. Myslíte si, že sa v Smere-SD množstvu kandidátov pravice skôr tešia alebo sa obávajú vašej širokej ponuky do prvého kola volieb?

Čo sa týka budúceho roku a prezidentských volieb, je to aj symbolika, ale aj obsah, ktorý je rozhodujúci. Prezident, to nie je len nejaký honor…

… teda pravica má symbolicky také veľké množstvo kandidátov a ľavica len Roberta Fica?

Neviem, či je to sila alebo slabosť ľavice. Som presvedčený, že je to skôr slabosť. Zdanlivá sila, ale zároveň aj nervozita, neistota, odkazy o tom, že aj keby Smer-SD v prezidentských voľbách nevyhral, ide ďalej do parlamentných volieb v roku 2016. Na Slovensku máme prezidenta, ktorý bol pravou rukou Vladimíra Mečiara. Súvisí to aj s tým, že v roku 2004 stáli v druhom kole volieb proti sebe práve oni dvaja. Som presvedčený, že Slovensko si zaslúži lepšieho prezidenta.

Pavla Hrušovského?

Pavol Hrušovský je kandidát na dobrého prezidenta. Prezidenta, ktorý ctí ústavu, aby garantoval stabilitu a funkčnosť ústavných orgánov. To je jeho prvá a primárna zodpovednosť. Mali sme prezidenta, ktorý dva roky nedbal o to, či Slovensko bude mať ústavne platne zvoleného generálneho prokurátora. Ktorý zablokoval Ústavný súd, aby vôbec nemohol rozhodovať o tom, či mal alebo nemal byť vymenovaný doktor Čentéš. Toto nie je výraz primárnej zodpovednosti za chod štátu, ale vlastného záujmu a presvedčenia. Pavol Hrušovský je skúsený. Je to človek, ktorého stopu a výkon môže verejnosť vnímať ako prínos pre stabilitu, politickú kultúru a riešenie kríz. Či už to bolo v období, keď bol na čele parlamentu Jozef Migaš, alebo po Richardovi Sulíkovi, keď bolo treba stabilizovať pomery a doviesť Slovensko k pokojným a demokratickým predčasným voľbám 2012.

Na to, aby sa postavil Robertovi Ficovi, musí Pavol Hrušovský najskôr premôcť všetkých ostatných pravicových kandidátov…

Pravicových kandidátov je pluralita, to nemusí byť slabosť sama osebe. Ale prvé kolo volieb bude z tohto pohľadu primárkami. Jediný spomedzi známych kandidátov, ktorý spája, má podporu troch parlamentných klubov, je Pavol Hrušovský. Podľa mňa vyhrá ten, kto spojí viac voličov. Pavol Hrušovský tento potenciál, túto schopnosť a už aj viditeľný predpoklad reprezentuje. Je spoločným kandidátom stredopravých strán. Ja mu, samozrejme, prajem úspech a budem robiť všetko preto, aby na Slovensku takýto dobrý prezident bol. Lebo od neho závisí veľa v ďalších rokoch. Už len to, že máme vládu jednej strany, parlamentnú väčšinu jednej strany, to, že Smer-SD dominuje v oblastiach verejného obstarávania, kontroly hospodárenia cez Najvyšší kontrolný úrad, že tak zvolil generálneho prokurátora, ako sa sám rozhodol, že sú regióny zafarbené do červena si vyžaduje isté vyvažovanie. A prezident môže byť veľmi účinným reprezentantom vyváženého, konštruktívneho a zodpovedného postoja. Slovensko potrebuje takého prezidenta.

mž