Paríž 1. júla 2017 (HSP/lefigaro/Foto:TASR/AP-Anjum Naveed)

„Nikto nás nepresvedčí, že islam je nekompatibilný s Republikou (Francúzskou)“, vyhlásil prezident Macron pred Francúzskou radou moslimského kultu. (P.p.: táto rada je reprezentatívnym orgánom francúzskych moslimov). Annie Laurent však hovorí, že protirečenia či nezhody medzi islamom a Republikou určite existujú

Annie Laurent je novinárka a doktorka politických vied. Pápež Benedikt XVI ju menoval ako experta pre zvláštnu synodu biskupov pre Blízky východ, ktorá sa konala v Ríme v roku 2010. Založila združenie Clarifier (Osvetliť), ktorého cieľom je objasniť realitu Islamu, jej ostatný článok sa dotýka otázky imámov. Práve vydala knihu l’Islam pour tous ceux qui veulent en parler (mais ne le connaissent pas encore) (Islam pre všetkých, ktorí o ňom chcú hovoriť, ale ho ešte nepoznajú) vydavateľstvo Artège, 2017.

Figarovox: Pri príležitosti spoločnej večere po ukončení denného pôstu počas Ramadánu (Iftar), prezident Emmanuel Macron v utorok (20/06/17) predniesol pred Francúzskou radou moslimského kultu prejav, desať rokov po prezidentovi Sarkozym (ktorý s tým začal ako prvý). V ňom zdôraznil, že „nikto nás nepresvedčí, že islam je nekompatibilný s Republikou (Francúzskou) „. Čo si o tom myslíte?

Annie Laurent: Pre moslimov princípy sociálneho a politického spravovania ich života vychádzajú z božieho nariadenia. Vychádzajú z dvoch hlavných zdrojov: Korán a Sunna (mohamedánska tradícia). Tu je jasne vidno rozkol s demokratickým modelom, keď sa zamyslíme nad našim národným heslom : «Liberté, Égalité, Fraternité» (Sloboda, Rovnosť, Bratstvo). Čo sa týka otázky slobôd: pre nás, Francúzov, je sloboda všeobecná a zároveň zdieľaná. V islame sú iba obmedzené slobody: takto je to aj napríklad so slobodou svedomia, ktorá v islame neexistuje. Z toho plynie, že moslim sa nemôže stať ateistom, alebo sa obrátiť na inú vieru. V tomto ohľade treba podčiarknuť, že Korán zakazuje odpadlíctvo od viery a zároveň nemá žiadny dočasný trest pre toho, kto sa proti tomuto príkazu prehreší. Moslimské právo sa teda opiera o výrok prisudzovaný Mohamedovi: «Toho, ktorý opustí naše náboženstvo, zabite».

Podľa toho je Šaríja pre moslimov Trestným zákonom. V prípade, že nejaká Ústava prehlási Šaríju ako právny zdroj, ktorýkoľvek sudca, rozhodujúci v takomto prípade bude môcť vyniesť trest smrti a nikto mu v tom nezabráni. Aby sme sa vrátili do francúzskeho kontextu, keď sa v rokoch 1990 začali jednania medzi vládou a predstaviteľmi moslimov, ktoré mali za cieľ istú organizáciu moslimského kultu voči štátu, tak vtedajší minister vnútra Jean-Pierre Chevènement moslimom navrhol chartu, v ktorej sa nachádzala istá klauzula, ktorou by sa zaviazali rešpektovať slobodu svedomia, vrátane vzdania sa islamu. Avšak pod tlakom istých hnutí, najmä islamistického Moslimského bratstva, ministrestvo túto klauzulu z charty vyškrtlo. Svoju spiatočku vysvetlilo tým, že vo francúzskej Ústave je už náboženská sloboda garantovaná. Týmto vlastne opomenuli tú skutočnosť, že pre presvedčených moslimov je Šaríja vyššie než akýkoľvek ľudský zákon, teda aj zákon nášho štátu. Tento príklad nám umožňuje uvedomiť si nezhodu medzi našimi pravidlami a ich pravidlami.

Čo sa rovnosti týka, Korán uvádza nadradenosť moslima nad akýmkoľvek iným človekom a muža nad ženou. O týchto pravidlách sa nediskutuje, pretože vychádzajú z božského rozhodnutia. Ináč povedané, tieto pravidlá nemôže nikto zmeniť. Tu jasne vidíme problémy, ktoré to môže vyvolať v živote spoločnosti. Isteže, islam uznáva princíp «bratstva», ale tento je možný iba v rámci Ummy, čiže spoločnosti veriacich moslimov. Preto sa moslim môže cítiť najprv občanom Ummy (moslimského spoločenstva) a až potom občanom svojej vlastnej krajiny, ak sa táto neriadi islamom. Spôsobuje to veľkú nezhodu so základmi demokracie. Treba dodať, že islam nepozná pojem «osoby». Osoba je biblický pojem, ktorý udeľuje každej ľudskej bytosti nescudziteľnú dôstojnosť, pretože, podľa knihy Stvorenie, Boh stvoril človeka na svoj obraz. Tu sa jedná o ontologický (filozofia o bytí) základ, ktorý je jedným zo základných pilierov našej spoločnosti. Avšak Korán túto zmienku zamlčuje a zavádza neprekonateľnú vzdialenosť medzi Bohom a jeho ľudskými stvoreniami. Z toho všetkého potom vychádza, že v islame má jedinec povinnosti; a čo sa týka jeho práv, sú to iba tie, ktoré mu Boh láskavo udelí. V islame je teda na prvom mieste právo, z čoho pre niektorých našich moslimských spoluobčanov vyplýva prevaha práva Šaríja nad francúzskymi zákonmi.

Figarovox: Pán prezident niekoľkokrát zdôraznil, úlohu, ktorá leží na pleciach moslimských organizácií vo Francúzsku v boji proti terorizmu a salafistickým kazateľom, ktorí kážu niečo «čo sa prieči srdcu islamu». Naozaj zrádzajú skutočný islam títo extrémisti, s ktorými sa potýka Francúzsko?

Annie Laurent: Najskôr treba pripomenúť, že existuje tisíc a jeden výkladov posvätných textov islamu. Toto náboženstvo, bez jeho sunitskej vetvy, ktorá je ďaleko prevažujúca, a jediná, ktorej sa týkajú rozhovory tu vo Francúzsku, islam nemá svojho najvyššieho predstaviteľa, ktorý má moc vykladať ho a tento výklad potvrdiť oficiálnou pečaťou. Ináč povedané, islam nemá pápeža, ktorý by mal oprávnenie rozhodnúť a nariadiť význam výkladu textov, čo by umožnilo aj iným vierovyznaniam poznať oficiálny výklad. Okrem toho, francúzski moslimovia nie sú zjednotení, pretože krajiny ich pôvodu a aj islam v nich sú rôzne. Z toho potom islam Turkov nie je islamom Severoafričanov, salafizmus sa odlišuje od Moslimského bratstva, atď. Preto potom neviem, ako môže prezident republiky, alebo iný politický predstaviteľ s istotou povedať, z čoho je vytvorené «srdce islamu». Z akého titulu sa môže Republika vyjadrovať k takejto definícii? A ako sa dajú ich výroky zosúladiť s laicitou, ktorá je základom nášho štátu? V skutočnosti jedinou možnosťou skoncovania s extrémizmom by bolo zrušiť pasáže Koránu a Sunny, ktoré nabádajú k násiliu a potláčaniu slobôd. Lebo, či chceme alebo nie, tieto posvätné texty nabádajú k nenávisti. A pre moslimov je Korán knihou, ktorá nebola vytvorená človekom, ale jej jediným autorom je priamo Boh. Táto dogma prevláda od IX storočia. Žiadna ľudská moc si nemôže dovoliť ho zmeniť. Prípad Biblie je iný, pretože Biblia je Bohom inšpirovaná a nie je ním priamo nadiktovaná. Dokonca ani moderní moslimskí intelektuáli, ktorí presadzujú modernejší islam nespochybňujú túto dogmu. Neexistencia vrcholnej autority ako aj božský pôvod Koránu sú dvoma základnými prekážkami, ktoré zabraňujú akémukoľvek vývoju smerovanému k jeho jednotnému a uznanému výkladu.

Figarovox: Pán prezident tiež spomenul úlohu imámov a krajských islamských organizácií, ako CRCM. Pre neho je nevhodné porovnávať islam s inými náboženstvami keď sa jedná o predstaviteľov tohto náboženstva. V akej miere je islam decentralizovaným náboženstvom a aká je vlastne presná úloha imáma?

Annie Laurent: Prezident Macron má pravdu, imám sa s kňazom nedá porovnávať. Islam nepozná princíp sprostredkovania medzi Bohom a človekom, nemá kňažský stav ani sviatosti. Imámova úloha spočíva vo vedení modlitieb a zabezpečení piatkového kázania. Toto kázanie sa neobmedzuje iba na náboženskú oblasť, pretože v islame sa (do)časno a duchovno miešajú, môže teda obsahovať aj politické témy, alebo vzťahy s inovercami, vzťahy muži-ženy, … Úlohou imáma nie je podpora duchovného rastu veriacich a často sa končí pri kontrole dodržiavania rituálov, či zakázanej stravy. A teda imám nemôže byť braný na zodpovednosť za činy svojich veriacich. Obtiažnosť sa ešte zvyšuje ak vieme, že časť imámov pôsobiacich vo Francúzsku nehovorí po francúzsky. Prezident Makron vo svojom príhovore chválil že sa na úrovni štátu vytvorila moslimská katechetická služba (aumônerie). Chcel tým poukázať na to, že Francúzska republika pristupuje rovnako ku všetkým náboženstvám, ktoré sa u nás nachádzajú. Avšak katechéta (aumônier) v islamskej tradícii neexistuje. Myslím si, že toto je chyba, pretože ako som už podčiarkla, islam nepozná princíp sprostredkovania medzi Bohom a človekom. Moslimskí predstavitelia samozrejme môžu prejaviť svoju dobrú vôľu. V marci tohto roka moslimská organizácia CFCM vydala «chartu imáma» ktorá obsahuje vítané opatrenia, ako napríklad oddanosť k laicite, slobode, medzináboženskému dialógu a odvrhnutie akéhokoľvek násilia v mene Boha. Táto organizácia potom oslovila všetky reprezentatívne združenia islamu vo Francúzsku, aby sa pridali k tejto charte … ale väčšina z nich chartu ihneď zavrhla. Zase raz takáto iniciatíva nezašla ďaleko, keďže chýba autorita, ktorá by naozaj zastupovala islam.

Figarovox: Prezident republiky si želá, aby sa štát mohol podieľať na vzdelávaní imámov. Je to podľa vás možné?

Annie Laurent: Táto požiadavka je oprávnená, ale jej uskutočnenie vyvoláva dôležité otázky. Ako si laický štát predstavuje zasahovať v tejto oblasti? Kto vynesie rozhodnutia spojené s výkladom posvätných textov? Ako postupovať pri ideologických nezhodách? Kto vlastne bude kontrolovať obsah výučby v týchto inštitúciách na školenie imámov? Nevidím jasné odpovede na tieto otázky. Predstavte si, že jedného dňa sa náš laický štát začne miešať do programov v seminároch Katolíckej cirkvi, zakáže vyučovanie prirodzeného zákona (mám na mysli najmä manželstvo a priamy príbuzenský vzťah)? Čo sa islamu týka, inštitúcie pre školenie imámov už existujú, niektoré má v správe UOIF a to je združenie, ktoré vo viacerých ohľadoch nehlása hodnoty zhodné s demokraciou. Je však pravdou, že otázka výuky imámov je opodstatnená, ak riešime problematiku spojenú s bezpečnosťou verejnosti. Myslím si, že štát by mal oficiálnych reprezentantov islamu vážne postaviť čelom ku svojej zodpovednosti. V prípade násilností, alebo nenávistných prejavov v mešitách v spojitosti s Koránom a Sunnou, by títo mali byť trestne stíhaní za spoluúčasť s nebezpečnými imámami. Štát tiež musí vynútiť, aby sa na pôde mešít používala počas kázní francúzština a zakázať akékoľvek zahraničné financovanie mešít a združení. Ak sa jedná o bezpečnosť verejnosti treba byť nekompromisný a bez váhania prijať opatrenia idúce až po vyhostenia. A konečne, ak sa zapletie do organizácie islamu vo Francúzsku, obávam sa, že štát, ktorý na jednej strane odsudzuje komunitarizmus, na strane druhej iba posilní toto náboženské uvedomenie moslimov, zatiaľ čo podľa našej Ústavy sú títo najprv občanmi, a až potom kresťanmi, moslimami, židmi či inými. Riskujeme, že takto islamu dáme štatút štátneho náboženstva, ako sa obával kardinál Lustiger.

Eloi Thiboud