Môj profil 
Predplatné
Reza Arjmand, sociológ na univerzite vo švédskom Lunde, pre noviny The Guardian tvrdí, že nedostatok vitamínu D (ktorý dodáva aj slnko) je v iránskych mestách pre ženy problémom, pretože sú nútené zahaľovať sa a často bývajú v bytoch s malými oknami. Štúdia z ministerstva zdravotníctva z roku 2001 odhalila alarmujúci nárast počtu žien s osteoporózou, preto aj Arjmand podnecoval úrady, aby začali budovať parky.
“Tradične nebolo považované za slušné pre perzské ženy chodiť v parkoch. Po islamskej revolúcii v roku 1979 vláda považovala parky pre ženy za zbytočné. Ale keď sa ukázalo, že ďalšia generácia preukazuje zdravotné riziká, pretože ich matky sú nezdravé, úrady sa začali o to zaujímať,” vraví Arjmand.
Na druhej strane sú však podľa neho parky aj “veľkou možnosťou na segregáciu žien a mužov”, a preto sú kritizované. Istá nemenovaná feministická spisovateľka k tomu podotýka: “Ak dáte ženy do samostatných parkov, muži a ženy sa nikdy nebudú učiť, ako normálne komunikovať. To môže viesť k nebezpečným situáciám.”
Kritika tiež vychádza aj od konzervatívnych Iráncov. Provládny sociológ Ali Entezahi uviedol, že takéto parky môžu “spôsobiť zmätok” medzi ženami, pretože môžu začať pochybovať o potrebe nezahaľovať sa na verejnosti po celú dobu.
Jedným z parkov je aj Materský raj existujúci od roku 2008, kde ženy chodia bez šatky či dlhého odevu. Okrem neho sú v Teheráne ešte tri takéto parky a známe turistické mesto Isfahán ich má až päť. Vyskytujú sa aj v iných islamských krajinách, vrátane Pakistanu, Afganistanu a Saudskej Arábie. V Iráne sú však zriadené okrem iného práve aj zo zdravotných dôvodov.
Park Materský raj však obopína veľký kovový plot. Ženské stráže v modrých uniformách s bielymi rukavicami a píšťalkou sa na všetko dianie v ňom vážne pozerajú. Je prísne zakázané fotografovať. Chlapci starší ako päť rokov tu už nemôžu vstúpiť. Arjmand vytýka aj to, že pôvodne sa aj ženy mali podieľať na navrhovaní vzhľadu priestorov parkov, ale nakoniec len výlučne muži: “V Iráne máme veľa skvelých ženských architektiek a mestských plánovačiek, ale ani ony neboli požiadané o vyjadrenie názoru.”
Nájdenie vhodných miest pre parky bolo tiež problematické, pretože muži mohli dovnútra hľadieť z okna alebo z balkóna okolitej budovy. Tak sa tieto mnohé zelené plochy umiestnili až v prímestských oblastiach, ktoré znemožňujú mnohým ženám prísť až sem. Niektoré sa tiež musia už skôr zavrieť, aby sa ženy nestretli so záhradníkmi, ktorými sú muži a nie ženy.
Napriek tomu Arjmand berie parky ako pozitívnu stránku: “Bez ohľadu na to, ako sa na to pozeráte: pre ženy sú tieto parky výhodné. Pre ženy z náboženských rodín je to často jediná možnosť stráviť čas vonku bez šiat. Pravdou je, že tieto parky izolujú ženy, ale tiež im ponúkajú slobodu, ktorú predtým nemali.”
.JPG)
.jpg)
