Môj profil 
Predplatné
Bratislava 17. júla 2015 (TASR/HSP/Foto:TASR-Vladimír Benko)
Pozadie prijímania Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky opisuje Anton Hrnko v rozhovore pre TASR
Pred 23 rokmi, 17. júla 1992, prijala vtedajšia Slovenská národná rada výraznou väčšinou hlasov Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. „Týmto aktom dala politická reprezentácia SR, ktorá vzišla v júni 1992 z druhých slobodných a demokratických volieb po páde predchádzajúceho nedemokratického režimu v novembri – decembri 1989, jasne najavo, že už nie je ochotná za akúkoľvek cenu usilovať o dohodu o spoločnom štáte s Čechmi,“ povedal pre TASR podpredseda SNS, historik Anton Hrnko.
Dodal, že predchádzajúce rokovania o modeli spolužitia Slovákov a Čechov v jednom štáte, ktoré sa začali spoločnou deklaráciou premiérov Českej republiky a Slovenskej republiky z augusta 1990 o zásadách úpravy vzťahov medzi republikami, sa skončili “pre väčšinu Slovákov neakceptovateľnou dohodou z Milov vo februári 1992”. Podľa Hrnka dokázali, že česká politická reprezentácia nebola pripravená na spolužitie so Slovákmi v jednom štáte, pri ktorom by sa dôsledne dodržiaval princíp rovný s rovným.
„Východiskom z patovej situácie bolo hľadanie iných modelov spolužitia, na čo dostali slovenské politické sily od voličov v demokratických voľbách široký mandát. Vyhlásenie zvrchovanosti potvrdilo tento mandát a otvorilo cestu k prijatiu Ústavy a pokojnému rozdeleniu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva samostatné štáty 1. januára 1993,“ zdôraznil Hrnko. SNS je podľa neho hrdá na to, že jej poslanci boli iniciátormi vyhlásenia deklarácie o zvrchovanosti a podieľali sa na jej prijatí. Zároveň upozorňuje, že plná štátna suverenita ani dnes nie je realitou. „Za štátnu suverenitu Slovenskej republiky treba sústavne aktívne bojovať, dnes najmä proti všemocnej bruselskej byrokracii,“ tvrdí Hrnko.
Znamenala deklarácia de facto už koniec československej éry? Spoločný štát po nej existoval ešte pol roka a na jeho zánik bol potrebný súhlas Federálneho zhromaždenia…
Predovšetkým by som chcel povedať, že „československá“ éra, teda existencia spoločného štátu Slovákov a Čechov, v ktorom panoval či už otvorený, alebo skrytý čechoslovakizmus, teda jednoznačná supremácia českej politickej vôle ako vôle dominantného národa, sa skončila už 20. apríla 1990. Vtedy bolo prinútené Federálne zhromaždenie aj pod tlakom masových demonštrácií, známych ako „pomlčková“ vojna, organizovaných vtedajšou tvoriacou sa a ešte neparlamentnou Slovenskou národnou stranou, prijať nový názov federálneho štátu v podobe Česká a Slovenská Federatívna Republika.
Z tohto názvu sa už v žiadnom prípade nedala vytvoriť centralistická podoba skrátenej formy názvu spoločnej republiky v podobe „Československo“, ale len v podobe Česko-Slovensko. Po tomto dátume sa hľadala možnosť nájsť modus vivendi, teda spôsob spolužitia v podmienkach, v ktorých sa predpokladala rovnosť a rovnoprávnosť oboch subjektov federácie, teda nie „československého“, ale česko-slovenského štátu. Rokovania o tomto novom modeli, ktoré boli dobovo označené za „putovania po českých a slovenských zámkoch a kaštieľoch“, sa skončili nepodarenou zmluvou z Milov, ktorá nikomu nevyhovovala a bola odmietnutá. Teda aj česko-slovenská éra sa skončila už vo februári – marci 1992. Vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 bolo bodkou aj za týmto pokusom o hľadanie spomínaného modus vivendi.
Prečo?
Ukázalo sa, že nie je možné dosiahnuť rovnosť a rovnoprávnosť v duálnom štáte, kde existujú dve ekonomicky, kultúrne i nábožensky odlišné spoločenstvá, ktorých vôľa bola nekompatibilná. Prijatie deklarácie bolo jasným oznámením, že Slovensko sa vydá svojou cestou bez ohľadu na to, čo si o tom hocikto myslí. Nie je pravdou, že bol potrebný súhlas Federálneho zhromaždenia. Národné parlamenty v oboch republikách boli už rozhodnuté. Ak by FZ ČSFR neprijalo spomínané zákony o rozdelení, spoločný štát by zanikol inou cestou. Pravdou však je, že dohoda vo federálnom zhromaždení umožnila pokojné rozdelenie, nie, ako sa často nekompetentne hovorí, rozpad spoločného štátu, a bola základom budúcich dobrých a nadštandardných vzťahov SR a ČR.
Ako ste toto obdobie jej príprav a schválenia prežívali vy osobne?
No, predovšetkým som bol v neuveriteľnej permanencii. Nie tak pred oným vyhlásením – vtedy sme práve skončili volebnú kampaň –, ale najmä po ňom. Budúci samostatný štát potreboval medzinárodné zakotvenie a na mne ako členovi zahraničného výboru z tzv. pronárodného tábora, ktorý jediný bol schopný komunikovať v západných jazykoch, pripadla úloha budovať parlamentné vzťahy s cudzími parlamentmi a medzinárodnými organizáciami. Robil som nielen konkrétnu prácu, ale často som aj tlmočil predsedovi výboru v kuloárnych rozhovoroch. Prakticky až do leta 1993 som sa doma ukázal len na výmenu bielizne.
Čo znamenala táto deklarácia pre SNS, v roku 1992 ste boli jej podpredsedom…
Bolo to neuveriteľné víťazstvo jedného z kľúčových bodov volebného programu SNS, ktorý sa v našom programe objavil už pred voľbami roku 1990. Na ustanovujúcom zhromaždení Slovenskej národnej rady – myslím, že to bolo 6. júla 1990 – som tento bod programu SNS predniesol ako návrh, aby sa vytvoril po jeho prijatí priestor na skutočné rovnoprávne rokovania s českým partnerom o budúcich formách spolužitia. Vtedy bol náš návrh unisono zmietnutý zo stola. Ale postupne, ako sa ukazovalo, že o rovnoprávne vzťahy v jednom štáte česká strana nemá záujem, si začali tento náš program osvojovať aj ostatné strany.
Prvou bola Strana zelených na Slovensku, s výnimkou poslanca Hubu, potom si to osvojilo HZDS, vzápätí Strana demokratickej ľavice a odštiepenci od KDH. Už pred voľbami v roku 1992 bola viac ako polovica poslancov vtedajšej SNR za vyhlásenie zvrchovanosti. Voľby len posilnili stúpencov zvrchovanosti, takže deklarácia bola prijatá takmer štvorpätinovou väčšinou.
Prečo bol prijatý práve tento konkrétny text, úvahy o deklarácii prebiehali už dlhšie…
Prvýkrát sa myšlienka deklarácie zvrchovanosti SR objavila v Šurianskom memorande Slovákov z juhu, ktoré bolo prijaté 3. marca 1990. Memorandum vzniklo v prostredí Matice slovenskej a ja osobne som sa podieľal na jeho formulovaní. Potom vzniklo viacero návrhov, dva z nich boli prečítané i v pléne SNR pred voľbami roku 1992. Myslím si, že za novou formuláciou, teda tou, ktorá bola nakoniec prijatá, bola osobná ambícia Vladimíra Mečiara a Hnutia za demokratické Slovensko, ktoré sa už vtedy predstavovalo slovenskej verejnosti ako budúci hegemón Slovenska, ktorý všetko premyslel, všetko vymyslel a ktorý je tým „odsúdený“ vládnuť v budúcej samostatnej republike. Ale to je len môj názor. Nechcel by som niekomu ublížiť. Mnohí ľudia to robili vtedy z nadšenia. O budúcich problémoch v rámci HZDS sa im ani nesnívalo.
Aké miesto podľa vás tento dokument zastáva v slovenskej histórii?
Jednoznačne ho musíme zaradiť medzi štátoprávne akty, akými boli Žiadosti slovenského národa z roku 1848, Memorandum národa slovenského z roku 1861, Deklarácia slovenského národa z roku 1918, Žilinská dohoda z roku 1938, Deklarácia Slovenskej národnej rady z roku 1944 a uznesenie SNR z roku 1968, ktorým požadovala federalizáciu vtedajšej ČSSR. Bol to dokument, ktorý prejavoval jednoznačnú vôľu slovenského národa zaradiť sa do rodiny slobodných a demokratických národov v podobe samostatného a suverénneho štátu. Tak si ho treba pripomínať a treba z neho aj vychádzať pri formulovaní zásad postavenia Slovenska v rámcoch európskej integrácie. Suverenita nemôže byť niečo, čoho by sa európske národy mali vzdať.
.JPG)
.jpg)
