“Títo politicko-ekonomickí realisti po plenárnych zasadnutiach v priestoroch FZ usporadúvali prednášky a panelové diskusie s cieľom vysvetliť poslancom, prečo sa musí čo najskôr uskutočniť kupónka. Semináre ignorovali iba komunistickí poslanci. Ale pokiaľ sa dobre pamätám, v parlamentných diskusiách nebolo počuť hlasy vážnejších kritikov,” spomínal Horský. Podľa jeho slov aj slovenskí poslanci FZ, neskoršie piliere HZDS, ktoré po nasledujúcich voľbách na Slovensku kupónku zrušilo, nevystúpili s inou koncepciou.

“Iba v hlbokých kuloároch sa šepkalo, že Pražský hrad, okolie prezidenta Václava Havla, hovorí čosi o morálke, ktorú ale s pohŕdavým úsmevom komentovali mladí poslanci Občianskeho fóra, neskorší zakladatelia Klausovej ODS,” povedal Horský.

Na otázku, či s odstupom času považuje kupónovú privatizáciu za správnu a úspešnú, politológ odvetil, že po bitke môže byť každý vojak generálom. “Presuny a straty obrovských majetkov sa v tom čase neudiali iba v našej republike, ale vo väčšine krajín bývalého sovietskeho bloku. V Rusku, Bielorusku či Uzbekistane, ale napríklad aj v Slovinsku, sa neuskutočnili. Pre ako-tak spravodlivú odpoveď, aké boli v tom čase možnosti, sa treba pozrieť do NDR. Západonemecký kapitál tam takým brutálnym spôsobom sprivatizoval štátne podniky, že takmer všetky najskôr ľahli popolom, aby ich už vo vlastných rukách postupne oživovali,” uviedol Horský s tým, že nie náhodou tam dodnes, podobne ako v Čechách, politicky prežila silná marxistická ľavica. “Pričom obe strany boli a dodnes sú proti privatizácii,” zdôraznil.

V súvislosti s rozhodnutím vlády Vladimíra Mečiara zmeniť na Slovensku druhú vlnu kupónovej privatizácie a dať obyvateľom dlhopisy Fondu národného majetku, Horský poznamenal, že málokto si už dnes spomenie, že klausovská či mečiarovská tzv. veľká privatizácia sa nevedela rozhýbať. “Nový štátny aparát rozpadávajúceho sa štátu nebol spočiatku dostatočne spôsobilý mobilizovať verejný záujem o kupónku či dlhopisy. Až do momentu, keď celú vládnu, málo prezieravú politiku prehliadli dovtedy na malej privatizácii sa priživujúce kriminálne elementy, formujúce sa mafiánske elity v oboch rodiacich sa republikách. Bol to istý pán Viktor Kožený, tzv. bezúhonný podnikateľ, ktorého mediálne povzbudzovali aj otcovia privatizácie. Neskôr však zločinec, ktorého Česká republika a Interpol naháňajú dodnes,” pripomenul.

Miliardy vykradnutých Harvardských fondov sa podľa Horského stali symbolom neúspešnej privatizácie, “čo je však tiež iba jednostranný pohľad”. “Treba tiež dodať, že slovenskí spolupracovníci Koženého Harvardských fondov ostali na Slovensku a požívajú povesť bezúhonných podnikateľov a miliardárov,” uzavrel.

HOŠEK: Najväčším omylom kupónky bolo, že nevznikla dvojstupňová evidencia

Zle nastavená legislatíva umožnila po kupónovej privatizácii špekulantom rozkrádať investičné privatizačné fondy a podniky. Napriek tomu sa samotná privatizácia podarila. Myslí si to člen Ochranného spoločenstva minoritných akcionárov (OSMA) Milan Hošek.

Za najzásadnejšiu chybu kupónky považuje to, že existovala len jednostupňová evidencia akcionárov. “Najväčším omylom bolo, že nevznikla dvojstupňová evidencia hneď na začiatku. Nikto si to vtedy neuvedomil. Keby bola dvojstupňová evidencia, tak by jednoducho tzv. skupovačky akcií nikdy nenastali,” skonštatoval Hošek. Podľa neho ak by niekto došiel vykupovať akcie a hovoril by, že stoja 20 korún, ale v skutočnosti sa na burze obchodovali za desaťnásobok, tak by sa takýto obchod okamžite neuskutočnil. “Člen depozitára, banka či obchodník by mal zmluvu s občanom. Musel by na akcie dávať pozor, minimálne by klienta upozornil, že cena na burze je iná. Člen depozitára chráni akcionára pred zlodejmi, skupovačmi. U nás ochranca nebol,” vysvetlil Hošek.

Jednostupňová evidencia podľa neho umožnila to, že špekulantom stačilo zohnať zoznam akcionárov. “Existoval zaužívaný model. Sieť ľudí, ktorí na tom zarábali. Dostali zoznam s menami a bolo im povedané: Tu máš sto ľudí od Skalice. Za každú akciu, ktorú donesieš, dostaneš 100 korún. Koľko im dáš, je jedno. Tu máš zmluvy, rob. Prišli k akcionárovi a zaklamali, že napríklad Senická mliekareň krachuje. Sľúbili 20 korún za akciu, stačilo podpísať len zmluvu. Nevedomí akcionári neboli ničím chránení. Veľa ľudí takto podpísalo,” opísal Hošek.

Slabú legislatívu podľa neho pritom nevyužívali len špekulanti na trhu, ale neraz aj majoritní akcionári. “Napríklad riaditeľ mal zoznam malých akcionárov, ktorý dal synovi. Ten skúpil akcie. Oni už vedeli, že o podnik sa zaujíma niekto zo zahraničia. Obratom s obrovským ziskom lacno kúpené akcie predali. Pritom išlo o zneužitie neverejných informácií. Nič sa však nedialo, trestné oznámenia skončili v koši. Vtedy to bolo úplne bežné. V zahraničí by možno práve teraz po 20 rokoch vychádzali z väzení,” priblížil Hošek.

Dôvodom, prečo sa ľudia dali takto oklamať, však bola zlá finančná gramotnosť aj slabá informovanosť. “Nebol problém akcie predať alebo kúpiť. Burza a najmä mimoburzový RM-Systém boli v každom okresnom meste. Ľudia neboli vzdelaní, často sa nevedeli dopátrať, koľko reálne akcia stojí. Aj keď boli v novinách tabuľky, nie všetci ich sledovali. Informácie nemali všetci. Informovanosť nebola ako dnes, že si človek otvorí noviny, internet a dozvie sa všetko,” podotkol Hošek.

Za ďalší veľký problém považuje slabú reguláciu investičných fondov. “Fondy samotné neboli problém, ten vznikol tým, že sa dali ovládnuť. Práve na bývalých investičných fondoch vzniklo veľa investičných skupín. Mali vznikať vo forme podielových fondov bez hlasovacích práv vlastníkov a so silnými kvalitnými správcami. Vtedy si mohol fond založiť ktokoľvek. To bolo eldorádo. A potom stačilo kúpiť pár percent fondu a mali ste ho celý pod kontrolou,” tvrdí Hošek.

Hneď na začiatku kupónovej privatizácie bolo preto podľa neho potrebné nastaviť prísne pravidlá. “Trh napríklad nepoznal povinné ponuky. Minoritných akcionárov ochraňoval viac-menej len Obchodný zákonník a slabé súdy. Štandardne všade vo svete funguje, že keď niekto ovládne firmu, musí dať ostatným, ktorí vo firme ostali, ponuku na odkup akcií. U nás takýto zákon vznikol snáď až 10 rokov po kupónke, keď už boli karty rozdané,” dodal Hošek.

PALKO: Kupónová privatizácia ciele splnila, negatívom nezvládnutá legislatíva

Kupónová privatizácia priniesla v Čechách aj na Slovensku za krátke obdobie zmenu vlastníckej štruktúry zo štátnej na súkromnú, čo bol jeden z jej strategických cieľov. Akákoľvek iná metóda, ktorá by bola použitá, by bola zdĺhavá, reformy by sa oddialili a ekonomika by sa rozvíjala omnoho pomalšie. Myslí si to bývalý štátny tajomník ministerstva financií František Palko, ktorý v 90. rokoch pracoval aj v Centre kupónovej privatizácie SR.

“Negatívum je nezvládnuté legislatívne prostredie a z toho prameniaca neschopnosť štátneho dozoru nad investičnými spoločnosťami. Bývalý majetok štátu sa sústredil v rukách niekoľkých právnických osôb – investičných fondov, na konci ktorých stáli samozrejme konkrétne osoby, ktoré dnes hýbu Slovenskom,” priblížil Palko pre TASR pri príležitosti 25. výročia začiatku kupónovej privatizácie.

Pripomína, že strategickým cieľom tejto metódy bolo zmeniť vlastnícku štruktúru ekonomiky tak, aby sa firmy dostali zo štátnej do privátnej sféry a vytvorili sa predpoklady pre konkurenciu, ktorá prináša efekt spotrebiteľovi. Zámerom tiež bolo uskutočniť to čo najrýchlejšie a aby sa na tom mohol podieľať každý dospelý občan, ktorý má záujem. Ciele z hľadiska zmeny štruktúry vlastníctva aj rýchlosti jej dosiahnutia sa naplnili, zaostávajúce legislatívne prostredie a slabá vymáhateľnosť práva však boli negatívnym sprievodným znakom tohto procesu, upozornil Palko.

“Investičné kupóny sa sústredili v rukách investičných fondov, ktoré spravovali investičné spoločnosti a tie aby sa vymanili spod kontroly štátneho dozoru, transformovali sa na obyčajné obchodné spoločnosti s obrovským majetkom získaným z kupónovej privatizácie. Ľudia potom dostali prakticky omrvinky a slovenská ekonomika získala zrazu pár miliardárov,” vysvetlil.

Títo podľa neho mali šťastie práve v tom, že štát zaostával s prijatím adekvátnej legislatívy a štátny dozor bol bezzubý. Okrem slabej legislatíve aj preto, že s takouto činnosťou dovtedy neboli skúsenosti. “Títo zbohatlíci iba využili situáciu, najväčšiu vinu za negatívne dôsledky kupónky nesie samozrejme štát,” myslí si Palko.

Čo sa týka neskoršej zmeny druhej vlny privatizácie na Slovensku, teda výmeny kupónov za štátne dlhopisy, výhodou tejto metódy podľa neho bolo, že sa nedala negatívne využiť takým spôsobom ako v prvom prípade. “Avšak tú metódu vnímam iba ako doplnok, sama o sebe by nesplnila cieľ, ktorý splnila prvá vlna kupónovej privatizácie, teda výmena investičných kupónov za akcie či podielové listy investičných spoločností,” dodal Palko.

MIKLOŠ: Kupónová privatizácia zabránila rozkradnutiu podnikov

Kupónová privatizácia bola kontroverzný projekt, ktorý mal svoje pozitívne aj svoje negatívne stránky. Pozitívom bolo, že zabránila spontánnej privatizácii, teda rozkradnutiu podnikov rôznymi skupinami. Pre TASR to pri príležitosti 25. výročia spustenia tohto projektu povedal niekoľkonásobný bývalý minister financií Ivan Mikloš, ktorý v rokoch 1991 – 1992 pôsobil ako minister privatizácie.

“Pozitívnou bolo rýchle a transparentné rozdelenie akcií ľuďom a fondom a zabránenie spontánnej privatizácii. Negatívom bola nedostatočná ochrana práv minoritných akcionárov, to, že sa štátnym bankám dala možnosť vytvárať investičné fondy a tolerovanie predátorského správania investičných fondov. Problémom bolo aj to, že kupónka nepriniesla (najmä veľkým a významným podnikom) silných strategických investorov so skúsenosťami z riadenia takýchto podnikov, s prístupom na trh a s novými investíciami,” zhodnotil pre TASR Mikloš.

V súvislosti s rizikom korupcie počas kupónovej privatizácie Mikloš uviedol, že v priebehu samotného rozdelenia akcií cez aukcie, čo boli privatizačné kolá, korupcia neexistovala. “Pretože nikto nevedel dopredu, aký bude záujem o jednotlivé podniky (ich akcie) a cena akcií sa určovala na základe dopytu a ponuky cez viacero privatizačných kôl,” vysvetlil. Poukázal, že investičné skupiny nevznikli kvôli nedostatočnej legislatíve. “Legislatíva umožňovala vznik a fungovanie investičných fondov,” poznamenal.

Problémom bola “nedostatočná ochrana práv minoritných akcionárov, (aj kvôli neexistujúcej legislatíve v tejto oblasti), ako aj všeobecne nízka vymožiteľnosť práva, absencia bankrotovej legislatívy, legislatívy a pravidiel riadenia podnikov (corporate governance) a podobne”. Absencia týchto pravidiel by však podľa Mikloša spôsobila korupciu aj pri iných spôsoboch privatizácie.

“A určite najväčšie problémy by narobila, ak by k žiadnej privatizácii nedošlo. To ukázali skúsenosti z krajín, ktoré privatizáciu odďaľovali – namiesto riadenej privatizácie došlo potom k tzv. spontánnej privatizácii, teda k rozkradnutiu podnikov rôznymi skupinami, najčastejšie v úzkej spolupráci s manažmentom týchto štátnych podnikov,” zdôraznil Mikloš.

Podľa exministra je ilúziou myslieť si, že sa dalo úplne vyhnúť spomínaným negatívnym javom. “Napríklad, ak by sme aj mali schválený zákon o ochrane minoritných akcionárov, situácia by asi nebola zásadne odlišná, pretože jedna vec je existencia zákona, druhá jeho implementácia a efektívne vynucovanie. Tu je problém dodnes a v čase tesne po páde komunizmu to bol problém ešte rádovo väčší,” vysvetlil.

Ak by sa vrátil čas a opäť by sa rozhodovalo, či kupónku uskutočniť, bol by za, ale podľa estónskeho modelu. Pri veľkých podnikoch by najskôr hľadal prostredníctvom medzinárodných tendrov strategických investorov. “Myslím si, že najrozumnejšie urobilo privatizáciu Estónsko. Pri veľkých podnikoch najskôr našli cez medzinárodné tendre čo najrýchlejšie strategických investorov (najmä zahraničných), ktorým predali majoritné balíky akcií, a potom rozdelili v kupónke medzi ľudí minoritné podiely akcií,” opísal Mikloš.

KOPÁL: Väčšiu šancu zarobiť mali tí, ktorí investovali priamo do firiem

Hoci občania nespomínajú na kupónovú privatizáciu v dobrom, našli sa akcie, ktoré sa oplatilo vlastniť. “Keď sa robili štatistiky úspešnosti, tak paradoxne nevyšlo, že najlepší výnos z kupónovej privatizácie dosiahol ten, kto investoval v prvom kole. Paradoxne vyšlo, že najlepšia investícia bola do SES Tlmače, ktoré sa dali kúpiť až v treťom kole,” priblížil riaditeľ Asociácie obchodníkov s cennými papiermi Róbert Kopál, ktorá má aj osobnú skúsenosť s investovaním počas kupónovej privatizácie.

“Spravili sme v rodine diverzifikáciu, teda jeden člen rodiny investoval do fondov, druhý čisto do domácich akcií a jeden do českých spoločností, a nakoniec sa ukázalo, že investícia do fondov bola stratová, lebo to bol PSIPS v Banskej Bystrici, ktorý bol vytunelovaný. A naopak, investícia do akcií priniesla zhodnotenie, najlepšie to bolo do českých akcií,” opísal Kopál.

Podľa neho mali väčšiu šancu niečo zarobiť tí, ktorí investovali do spoločností priamo, a nie prostredníctvom fondov, ktoré vznikali. “Množstvo fondov sa nesústredilo na zhodnocovanie, ale na tunelovanie. Drobní investori, ktorí investovali cez fondy, boli výrazne poškodení neprofesionálnou správou, ktorá bola sčasti neprofesionálna a sčasti bola možno vedome vedená do úpadku,” myslí si Kopál.

Aj v súčasnosti sa pritom ešte nájdu akcie z čias kupónovej privatizácie, ktoré občanom môžu priniesť dividendy. Patria medzi ne napríklad akcie VÚB, Slovnaftu či Železiarní Podbrezová. “Je ich veľmi málo, ale napriek tomu sa zopár nájde. Do dnešných dní zostalo možno tri až päť titulov, ktoré sa obchodujú a prinášajú dividendové výnosy,” priblížil Kopál.

Podľa neho v časoch kupónovej privatizácie medzi zaujímavé patrili napríklad bankové tituly. “Hoci bolo privatizovaných málo bánk, ale tie, ktoré boli a prežili do dnešných dní, sa aj dnes radia k zaujímavým investičným príležitostiam. Ide o VÚB napríklad. Ak hovoríme o ďalších tituloch, tak Slovakofarma, Slovnaft či Železiarne Podbrezová pravidelne vyplácali dividendu akcionárom,” dodal Kopál.