Tento ročník Národného týždňa v manželstve sa koná pod heslom Bezpečne v manželstve. Cítili ste sa v manželstve bezpečne?

“V manželstve som sa cítila bezpečne. Byť manželkou je hlboko vryté v mojej identite. Preto aj keď to nebolo vždy ľahké, vedela som, že je to miesto, kam patrím, kde sa môžem rozvíjať a slúžiť. Bolo to niečo, čo som veľmi túžila odovzdať ako posolstvo našim piatim deťom.”

Bolo pre vás manželstvo bezpečným a pokojným prístavom?

“Povedzme si úprimne, že každý sme si v manželstve prešli aj obdobiami, ktoré veľmi pokojné neboli. Ale po tom, čo sme obaja s manželom prežili obrátenie v manželstve, vedeli sme porovnať vyrovnávanie sa s ťažkosťami bez Boha a na druhej strane s Ním. Všetko bolo iné. Ľudsky sme zlyhávali, ale Božia milosť medzi nami mimoriadne pôsobila. Teda áno, manželstvo bolo pre nás bezpečným a pokojným prístavom, oázou, kde sme radi trávili čas a nechali sa občerstviť.”

Už keď si pri sobáši sľubujeme “neopustím ťa ani v šťastí ani v nešťastí, ale budem ťa milovať, starať sa o teba a vážiť si ťa“, vyjadrujeme túžbu a tiež odhodlanie prispieť k tomu, aby to naše manželstvo bolo bezpečným miestom. No sobášom to len začína a my často drobnými rozhodnutiami tvoríme v našej rodine viac či menej bezpečné prostredie. Ako sa vám darilo vytvoriť v manželstve bezpečné prostredie?

“Zo začiatku naše manželstvo prechádzalo búrkami, nedorozumeniami a vyrovnávaním sa s novými skutočnosťami, ktorým sme museli čeliť. Obaja sme vyšli z úplne odlišného prostredia a bolo ťažké to zladiť. S odstupom času však hodnotím aj toto ako veľmi dobré, hoci v tej dobe sa mi to zdalo nezvládnuteľné.

Každé obrátenie si vyžaduje obetu, a preto veľmi vnímam, že Božie veci nemajú vždy ľahký a hladký priebeh. Teda, čímkoľkovek ťažkým sme si prešli, Pán Boh to svojou milosťou a naším “áno” premenil na krásnu vec. A takým bolo aj naše manželstvo. Boh prebýval v jeho strede a bol aj na prvom mieste. Následne všetko ostatné dostávalo postupne svoje miesto. To bola naša skúsenosť.”

Čo ohrozovalo váš vzťah?

“Náš vzťah ohrozovalo veľa vplyvov. V prvom rade to bola naša pýcha a neschopnosť dať druhému to, čo mu patrí. Mne ako žene chýbali zo začiatku úprimné prejavy lásky a priazne a manželovi zase moje ocenenie a úcta. Keď sme prešli kurzom Manželské večery, prežili sme závratnú zmenu, ktorá natrvalo zmenila naše manželstvo. Pamätám si, ako manžel veľakrát svedčil mužom o tom, ako si celý čas myslel, že je dobrým manželom, lebo ako tvrdil “nepil, nefajčil, nebil ma, nemal frajerky”. Až na kurze objavil spôsob, ktorým som sa cítila milovaná a prijatá a ten sa mi snažil prejavovať.

Ja som sa zase viac otvorila a začala som namiesto jednorázových väčších konfliktov riešiť veci priebežne. Veľa som sa modlila za to, aby som neohrozila pokoj medzi nami a tiež, aby som rozpoznala vhodný čas na riešenie nedorozumení. No magro nášho manželstva bolo odpúšťanie. Praktizovali sme to nielen my, ale učili sme to aj naše deti. Dodnes fungujeme na princípe:

“Odpusť mi, že som spravil/a toto a toto a druhá strana povie: Odpúšťam Ti.” Odpustenie prinieslo medzi nás veľa pokoja a milosti. ”

Ak ste cítili ohrozenie, čo bolo pre vás v manželstve záchranným kolesom?

“Nenazvala by som to ohrozenie, ale často sme bojovali o čas pre naše manželstvo. Manžel pracoval z domu, takže sme boli spolu v podstate 24 hodín denne a k tomu sme spolu aj slúžili. Ale vo veľkej rodine, akou bola tá naša, sme si museli vytvárať priestor na čas strávený osamote. Chodievali sme spolu na večeru, na prechádzky alebo sme šli spolu niekam na víkend, čo však nebolo až tak časté. No a doma sme deti viedli k tomu, aby nám nechali priestor byť nerušene spolu a mať príležitosť pestovať náš vzťah.

Chceli sme, aby videli a vnímali, že zo vzťahu s rodičmi pramenia ďalšie vzťahy v rodine.”

Bolo ťažké pochopiť, že v manželstve nemusíme byť dokonalí, ale napriek tomu, môže byť bezpečným miestom?

“Je to proces. Ako všetko iné. Človek celý život pracuje na tom, aby sa dokázal prijať aj s obmedzeniami a nedokonalosťami, ktoré má. Súčasťou tohto procesu je aj prijatie ľudí, s ktorými zdieľame svoj život. Niekedy to ide ľahšie, niekedy nie. Dôležité je pochopiť, že sám z vlastných síl nedokážem nič alebo len veľmi málo. Božia milosť, ktorá pôsobí skrze sviatosť manželstva mi v tom môže pomôcť.”

Je rodina pre vás bezpečným miestom aj počas súčasnej situácie koronakrízy? Čo robíte v tomto čase, aby takou bola?

“My sme už prvú vlnu prežívali ako veľké požehnanie, hoci sme čelili vážnej diagnóze a obmedzeniam i strachu s tým spojeným. Posledné roky som veľmi túžila po domácich obradoch počas Veľkej Noci. Dobrý Boh mi dal tú milosť, hoci bola posledná. Počas prvej vlny sme sa zastavili, ustúpil tlak, upevnili sa vzťahy. Veľa času sme trávili bytím spolu, rozhovormi, modlitbou, či už osobnou, manželskou alebo tou v rodine. Na všetko bol zrazu priestor. Nehovorím, že sme ho úplne využili, ale snažili sme sa, koľko sme boli v tom čase schopní.

Tento čas vnímam ako ťažký pre všetkých, pretože trvá už dlho. Zároveň však vnímam, že bolo priam nutné vrátiť sa z vonku dnu… do svojich farností, do svojich rodín, dnu do svojho srdca. Opäť sa stretnúť s Bohom, ktorý prebýva vo mne. O to sa usilujem v tejto dobe. Aby bol upevnený môj vnútorný človek. Aby som posilnená bola schopná čeliť tomu, čo táto doba ďalej prinesie. Z tohto základného vzťahu sa odvíja všetko ostatné v mojom živote. A o túto milosť prosím. Byť zjednotená s mojím Bohom.”

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.