Aj preto sme sa tu zišli dnes večer aj takto osobne, hoci vďaka modernej technike zdieľame toto liturgické slávenie aj cez naše médiá. Aj to je dobre. Ale byť prítomný fyzicky, osobne – ak je to možné – je ešte lepšie.

Rovnako  tomu bude, verím, aj o mesiac, keď budeme mať možnosť stretnúť sa so Svätým Otcom, ktorý nás osobne navštívi. Príde za nami, aj na Východ, do Prešova i do Košíc. Verím, že kto bude môcť, tak sa rád zúčastní osobne, na tomto výnimočnom stretnutí, ktoré nie je také samozrejmé, nie je každodenné, ale ku ktorému  je príležitosť prakticky možno raz za generáciu, veď od poslednej takejto udalosti už uplynulo 18 rokov.

Výnimočné stretnutia sú tie, pri ktorých sa stretávame s niekým, koho máme radi, koho vnímame ako autoritu, kto je aj symbolom niečoho mimoriadne dôležitého. Istotne  pre prvú generáciu kresťanov medzi takéto stretnutia patrili v prvých rokoch po Ježišovom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení aj všetky tie príležitosti, keď sa apoštoli stretávali s Ježišovou Matkou Máriou. Sväté Písmo nám pripomína len prvé z nich. Čítame o tomto stretnutí v Skutkoch Apoštolov, že učeníci: “jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“(Sk 1, 14) Jánovo evanjelium nám zachováva aj správu o tom, že  milovaný Ježišov učeník Ján splnil posledné Ježišovo prianie na kríži, aby sa postaral o jeho matku, a po Ježišovej smrti na kríži „od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 27).

Môžeme logicky predpokladať, že aj v nasledujúcom období, keď apoštoli prechádzali Jeruzalemom, nezabudli nikdy navštíviť Ježišovu Matku Máriu. Starobylá cirkevná tradícia, ktorá nie je zachytená v kánonických evanjeliách, ale v neskorších spisoch, uvádza, že  Panna Mária zosnula v prítomnosti apoštolov, ktorí sa zišli v Jeruzaleme. Nemáme dôvod spochybňovať túto starobylú tradíciu, aj keď okolnosť prítomnosti apoštolov nepovažujeme priamo za článok viery.  Na druhej strane ale mnohí z nás máme skúsenosť toho, ako osoba, ktorá cíti, predvída svoju blížiacu sa smrť, chce sa rozlúčiť so svojimi najbližšími. Ja si takto napríklad spomínam na smrť mojej starej mamy, ktorá sa chcela rozlúčiť so svojimi deťmi a vnukmi, a v predtuche blížiacej sa smrti zavolala si nás, aj tých, ktorí sme bývali  vzdialení od jej domova a naozaj vydýchla pri našej spoločnej rodinnej modlitbe. Je to milosť, je to znak požehnania a príležitosť k prežívaniu chvíle smrti niekoho blízkeho v zdieľanom smútku, ale pre toho, kto verí v zmŕtvychvstania a večný život súčasne aj v nádeji, že smrťou náš život sa mení ale nekončí.

Tak ako si ja často spomínam na svoj detský zážitok smrti dobrej starej mamy, tak ako si pripomíname výročie smrti našich blízkych, môžeme si teda predstaviť aj to, že v nasledujúcich rokoch  po Máriinom Zosnutí sa apoštoli a učeníci schádzali a pripomínali si odchod Ježišovej Matky do večnosti. Oživovali v sebe spomienku naň, ale aj spomienku na to, ako našli jej hrob prázdny, keď krátko po pohrebe chceli ešte raz ukázať jej zosnulé telo apoštolovi Tomášovi, ktorý prišiel neskôr a nemohol sa zúčastniť na pochovaní. Tu sa zrodilo ich presvedčenie, presvedčenie a viera Cirkvi, že tá, ktorej telo bolo Božím vyvolením stále čisté a neporušené, uchránené od dedičného i osobného hriechu, bolo z osobitnej Božej milosti jej Syna uchránené aj od telesného rozkladu a vzkriesené v jeho oslávenej forme ako predobraz nášho vzkriesenia na konci dní … Toto všetko si apoštoli a ich učeníci, učeníci učeníkov v nepretržitom reťazci viery znovu a znovu pripomínali, rozprávali o tom aj ďalším generáciám veriacich. Toto presvedčenie, ktoré bolo v Cirkvi prítomné od prvých storočí, vyhlásil za neoddeliteľnú a nespochybniteľnú súčasť katolíckej viery pápež Pius XII. v roku 1950, teda pred 71 rokmi, ako poslednú z mariánskych dogiem, popri  článku viery o jej trvalom panenstve i Božskom materstve.

Aj my teda teraz slávime každoročný sviatok Zosnutia Bohorodičky, schádzame sa pri tejto spomienke ako novodobí, súčasní nástupcovia apoštolov, zástupcovia učeníkov, reprezentujeme tu veriacich všetkých rodov, povolaní, veku, vzdelania i sociálneho postavenia.

Dnešná oslava sa súčasne koná ako pokračovanie osláv 350. výročia slzenia ikony Matky Božej tu v Klokočove. Iste, všetci vieme, že ikona, ktorú dnes v Klokočove máme je kópiou pôvodnej ikony, ktorá plakala v roku 1670 a ktorej osudy sú od roku 1711 nejasné a sú predmetom historických výskumov a rôznych teórií. Ale zároveň aj tento obraz, ktorý si tu uctievame, je už vzácnym svedkom a súčasťou našej histórie. Táto ikona s nami prežila prvú svetovú vojnu, nasledujúci rozpad rakúsko-uhorského impéria, zrod Československa, jeho rozpad druhú svetovú vojnu, obnovenie Československa, krátko po nástupe komunizmu v roku 1948 bola korunovaná našim blahoslaveným biskupom Vasiľom Hokpom, zaiste s požehnaným blahoslaveného vladyku Petra Pavla Gojdiča, modlil sa pred ňou blahoslavený Metod Dominik Trčka i kandidát blahorečenia otec Mastyliak. Tento obraz prežil likvidáciu našej cirkvi v roku 1950 a bol i svedkom jej obnovenia v roku 1968. Stretali sme sa tu radostne v rokoch obnovovania našej cirkvi i protestne v rokoch normalizačného útlaku, v nádeji a očakávaní v rokoch práchnivejúceho a zahnívajúceho komunistického režimu v agónii i radostne v prvých rokoch znovuzískanej náboženskej slobody, i po roku 1993 už ako občania samostatnej Slovenskej republiky. Od vzniku Košického exarchátu v roku 1997 a neskôr eparchie od roku 2008 sú prvé soboty v mesiaci príležitosťou na naše pravidelné stretania sa tu v Klokočove. Tu sa formuje naša duchovnosť i naša obradová identita, tu sa cítime dobre, pod starostlivým, súcitným a súčasne láskavým pohľadom Božej Matky, tu sme doma.

Táto ikona sa v posledných dvoch rokoch stala akýmsi viditeľným zobrazením našej minulosti, našej prítomnosti i hrdosti na našu cirkev i viery a nádeje v jej budúcnosť. A to nielen tým, že jej reprodukcie sme mohli už viac ako rok vidieť pozdĺž našich ciest, či na stenách našich chrámov. Tento obraz symbolicky i doslovne prekročil naše hranice. Najprv sme túto klokočovskú svätyňu duchovne prepojili s najväčším mariánskym chrámom, s bazilikou Santa Maria Maggiore v Ríme,  s chrámom v ktorom naši slovanskí apoštoli sv. Cyril a Metod dosiahli schválenie našej liturgie, s bazilikou, ktorá uchováva  cennú starobylú ikonu Záchrany rímskeho ľudu, pred ktorou sa naši vierozvestci a ich učeníci nábožne modlili aj za novú slovanskú cirkev, ktorú budovali. Ani nie pred dvomi mesiacmi sa pred ikonou našej  Klokočovskej Bohorodičky modlil pápež František, keď počas sviatočnej liturgie v deň apoštolov sv. Petra a Pavla bola vystavená pri oltári v Bazilike sv. Petra  Ríme, nad hrobom kniežaťa apoštolov. O štyri dni nato oficiálne oznámil svoj úmysel navštíviť Slovensko. O mesiac túto ikonu pápež František slávnostne korunuje počas svojej návštevy našej gréckokatolíckej cirkvi v Prešove, kde bude opäť súčasťou oltárneho priestoru, počas Liturgie, ktorú bude Svätý otec spolu s nami sláviť, ktorej bude predsedať.

Aj týmto prepojením Klokočova s centrom jednoty kresťanov, s Rímom, so Svätým Otcom, Matka Božia v skutočnosti akoby chcela dať aj po tri a pol storočiach ďalší znak jej osobitného záujmu a lásky k tomuto miestu a k cirkevnému spoločenstvu gréckokatolíkov, ktoré v týchto krajinách žije už po stáročia.

Osobitný historický moment našej gréckokatolíckej cirkvi a osobitosť miesta dnešného slávenia s jeho špecifickým duchom  robia z tohto stretnutia mimoriadnu udalosť, ktorá napĺňa srdce každého pútnika aj v tento dnešný večer pokojom, dôverou, nežnou náklonnosťou a detinskou oddanosťou Matke Božej. Toto je pocit, ktorý kresťania od počiatku cirkvi cítia k Matke Božej, to je charakteristický postoj kresťanov, ktorí sú verní a poslušní Pánovým posledným slovám na tejto zemi “Hľa tvoja matka. ”

V tejto chvíľke dnešného večerného stíšenia chceme nájsť upokojenie zoči-voči mnohým, premnohým dôvodom znepokojenia a neistoty, ktoré sprevádzajú tieto naše posledné časy. Chceme zotrvať pod láskavým pohľadom matky, aby sme si liečili, zacelili rany, ktoré v našom osobnom i kolektívnom vedomí zanechali emócie hnevu, napätia, roztržky, i neistoty posledných mesiacov. Dlhý by bol zoznam skutočných i zdanlivých dôvodov nepokoja, ktorý  neraz doliehal a dolieha na naše srdcia. Obava o zdravie, o život, o prácu, o prosperitu. Nepokoje a rozbroje v rodine, v manželských vzťahoch, v medzigeneračných vzťahoch, napätia medzi manželmi i medzi súrodencami. Opustenosť starých ľudí, nevyhnutná či dobrovoľná migrácia, trhajúca rodinné, manželské, kultúrne zväzky. Politické roztržky, škandály, napätia, chápadlá zločinu skrývajúceho sa pod rôznymi maskami, bezmocnosť radových občanov žijúcich z ruky do úst, každodenné správy o korupčných praktikách znevažujúcich princíp spravodlivosti i o úplatkárskych, či ukradnutých sumách, ktoré bežný pracujúci človek  nedokáže vyrobiť za celý život. Pohľad na slabosť cirkvi, na osobnú slabosť a hriechy jej predstaviteľov, tých od ktorých sa oprávnene očakáva viac koherentnosti i pohľad na slabosť viery a prehrešky jej radových členov, teda všetkých tých, ktorí v sebe nesú nezmazateľnú pečať krstu, i dar Svätého Ducha prijatého v myropomazaní a predsa sa vo svojom  živote ako kresťania nesprávajú. Nepokojom, zármutkom či rozčarovaním nás napĺňa aj konfrontácia s vlastnou slabosťou, sebectvom, strachom, nesplnenými nádejami, túžbami a očakávaniami.

To všetko a ešte mnoho, mnoho viac čo nás znepokojuje, hnevá a oberá o dôveru i entuziazmus tu dnes prinášame, sprítomňujeme a predkladáme. Z tohto všetkého by sme sa chceli oslobodiť, vypovedať to Nebeskej Matke, očakávajúc jej povzbudenie, pochopenie, prijatie.

Matka tu nie je ale osamotená – je vždy spojená so svojim Synom. Aj keď na ikone je pán Ježiš zobrazený ako dieťa, jej Syn je stále Pán, je ten istý včera i dnes i naveky, Otcov Syn od počiatku, náš Spasiteľ, Učiteľ, brat a priateľ, ale i budúci Sudca a zavŕšiteľ všetkého.

Bohorodička Mária a jej božský  Syn, Ježiš.  Matka a dieťa. V tejto dvojici je tajomným spôsobom zahrnutý univerzálny archetyp, ktorý v sebe spája materskú náklonnosť a synovskú oddanosť, to znamená súbor pocitov, ktoré existujú medzi Pannou Máriou a každým spoločenstvom kresťanov, či každým jednotlivým kresťanom, ktorý v tejto dcére Siona uznáva svoju Nebeskú Matku. Ako spoločenstvo i ako jednotlivec dnes počúvame a prežívame slová: „Hľa tvoje matka“. Matka a jej dieťa sa poznajú, pozerajú sa na seba, objímajú sa. Dieťa sa od prvých okamihov svojho života pozerá matke do očí, pozná tlkot jej srdca tým, že sa jej privinie na hruď, v jej náručí nájde útočisko, keď sa cíti ohrozené alebo keď potrebuje pohladenie, aby si bolo isté že je milované, keď musí plakať od bolesti alebo sa smeje od radosti.

Ak chcete človeka spoznať, musíte sa mu pozrieť do očí, musíte mu počuť tlkot jeho srdca, ba dokonca, ľudia, ktorí sa milujú, dokonca v istom obraznom zmysle slova harmonizujú tlkot svojich sŕdc, ktoré bijú jedným tlkotom – jednohlasne – unisono.

Srdce našej gréckokatolíckej cirkvi silno bije a tu v Klokočove sa jeho tlkot spája s materinským tepom Srdca Panny Márie. Toto materinské srdce bolo pod krížom prebodnuté mečom bolesti pohľadom na utrpenie jej Syna a tiež ho vždy zvierala bolesť pri pohľade na bolesti a utrpenie jej detí.  Veď tieto aj dnes napádajú a sužujú utrpenia a starosti – tie, ktoré sú spojené s ťažkosťami sociálneho života, s neistotou do budúcnosti, tie v medziľudských a rodinných vzťahoch. Radosti i strasti, nádeje a starosti sa týkajú života jednotlivcov i celých spoločenstiev. Aj gréckokatolícka komunita  si v priebehu storočí prešla dlhou cestou, nie vždy lineárnou, často kľukatou a plnou ťažkostí. Nikdy v histórii však nepochybovala o osobitnej ochrane, ktorú Matka Božia vyhradila tomuto spoločenstvu, ktoré si ju ctí s mnohými titulmi našej byzantskej liturgie, ako napríklad: svätá, nepoškvrnená, požehnaná a slávna Panna Mária, Matka Božia a vždy Panna Mária.

Dieťa v náručí svojej matky – tento spoločný obraz ľudstva by mohol byť aj metaforou oslavy, ktorú dnes tu v Klokočove žijeme. Dieťa v matkinom náručí, privinuté na hrudi, cíti tlkot jej srdca. Tiež môžeme povedať, že dnes, tu v Klokočove, môžeme cítiť tep mariánskej nábožnosti našej cirkvi. Ak chcete poznať človeka, nielen musíte načúvať jeho slovám, ale počúvajte jeho srdce, priložte si ucho k jeho hrudi, pozerajte sa mu do očí.

Aj my sa pozeráme do očí Márie, našej Matky. Čo dnes môžeme v týchto očiach vidieť? Pred 351 rokmi sa Máriine oči na ikone zaplnili slzami. Slzy sú znakom súcitu, bolesti, smútku. Čo chcela vyjadriť naša Nebeská matka týmto nadprirodzeným znamením našim predkom? Snáď to isté, čo vždy hovorí svojim adoptovaným deťom – Neurážajte moje srdce, majte súcit s bolesťami môjho srdca ktoré trpí kvôli urážkam ktoré sa dostávajú môjmu  božskému Synovi, – áno aj od vás. Neurážajte ho hriechom, pýchou, egoizmom, zatvrdlivosťou, ale práve naopak, počúvajte jeho slová, uvádzajte ich do praxe. Aj dnes nám opakuje to isté povzbudenie, aké dala účastníkom svadby v Káne: „Urobte všetko, čo vám môj syn povie“.

Keď poslúchneme túto jej výzvu, zmeníme tak význam jej sĺz. Lebo veď vieme, že matka môže tiež plakať aj od dojatia a radosti. Matke sa tlačia do očí slzy aj keď vidí, že dieťa rastie, keď pozoruje jeho prvé kroky, keď počúva jeho láskyplné slová, keď sa teší z jeho úspechov. Toto sú požehnané slzy, znak lásky, sú to kvapky, ktoré zavlažujú zem, aby bola plodná, a ktoré zavlažujú vyprahnutosť našej duše, aby sa stala úrodným poľom plným plodov dobrých skutkov.

S takýmito slzami radosti matka víta aj svoje dieťa, ktoré po dlhých životných cestách, ktoré ho zaviedli ďaleko od nej, rozhodne sa vrátiť domov. A čo sa odohráva v srdci dieťaťa vracajúceho sa domov, prichádzajúceho do domu svojej matky? Tu nestačí  len vonkajší opis, tu nestačí možno len akési skúmanie ľudskej psychológie. Takéto pocity dokáže vyjadriť umelec, možno aj cez báseň.  Možno cez takú, akú napísal najväčší maďarský básnik, syn slovenských rodičov, Alexander Petrovič, známy ako Šándor Petőfi a ktorú nazval  Plán čo sa rozplynul, aby v ňom vyspieval svoju predstavu stretnutia sa s milujúcou matkou:

Celou cestou domov sa mi

plány hlavou ženú,

jak oslovím matku svoju

dávno nevidenú.

Čo jej poviem na začiatok,

čo len milé, šumné,

keď ona, čo hojdala ma,

náruč vystrie ku mne.

A myšlienok najkrajších mi

mnoho v hlave leží,

kým čas, ako sa zdá, zastal,

hoci vozík beží.

A tak vhupnem v malú chyžku…

Letí mať… Sa skloním …

Na perách jej visím… nemo…

jak plod na jabloni.

Básnikove slová o dlho očakávanom a vytúženom stretnutí sa s matkou, môžeme chápať ako metaforu, ako obraz aj nášho stretnutia s Pannou Máriou, našou Nebeskou Matkou. Aj nášho stretnutia dnes tu, v Klokočove.  Veď ona nám aj dnes vychádza v ústrety. Na jej perách vidíme milý úsmev. Visíme na jej perách v očakávaní povzbudenia. Toto dnešné stretnutie je ale prípravou na väčšie a dôležitejšie, vlastne … na najväčšie a najdôležitejšie stretnutie … to stretnutie, ktoré nastane na konci našich dní, pri našom skutočnom a definitívnom príchode do nášho večného domova.

… jak oslovím matku svoju dávno nevidenú.

Čo jej poviem na začiatok, čo len milé, šumné…

Ak bude naše každodenné, celoživotné putovanie poznačené túžbou napĺňať Máriin príkaz, ktorým nás pobáda, aby sme robili všetko čo, čo nám jej Syn prikazuje, môžeme  žiť v nádeji, že na konci nášho životného putovania nebudeme musieť rozpačito hľadať tie správne slová, ktorými by sme sa pripravili na stretnutie s tou, ktorá nás predišla do večnosti v jej už vzkriesenom tele. Ona bude prvá, ktorá nás privíta materinským bozkom, aby sme aj my mohli visieť na jej perách… Nemo …, jak plod na jabloni.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.