Dnešná societa zväčša netrpí nedostatkom a nemusí riešiť akútne existenčné problémy, čo jej umožňuje zameriavať sa na rôzne nedostatky alebo banálne detaily, pre ktoré predtým nebol priestor. Rôzne formy diskriminácie a útlaku v západnej spoločnosti boli pomaly okresávané, ale ľudí, ktorí sa nimi zaoberali a problematiku nafukovali, naopak pribúdalo. Časom tak došlo k „prešľachteniu,“ ktoré dalo vzniknúť tomuto nešváru dnešnej doby, hoci východisková idea boja proti diskriminácii a útlaku je správna. Pseudohumanizmus stojí na niekoľkých základných pilieroch a každý z nás má možnosť pozorovať jeho prejavy.

1. Univerzitná infekcia

Či to bol Stalin, Hitler, boľševici alebo akýkoľvek iný nositeľ totalitnej ideológie, všetci si boli dobre vedomí toho, že chcú, aby ich ideológia mala dlhú životnosť. Preto je nutné pracovať s mládežou, ideálne s budúcou elitou. Ani pseudohumanisti nie sú výnimkou.

Napríklad George Soros nielenže sa aktívne podieľal na ovplyvňovaní etablovaných univerzít, založil dokonca univerzitu vlastnú. Jedná sa o veľmi efektívny spôsob pretláčania ideológie, lebo mladí ľudia sú pomerne tvárni, viac revoluční a plní vzdoru, navyše je to stávka na budúcnosť, pretože práve oni sú tou budúcnosťou.

Kontaminácia univerzít je prioritou, ale v menšej miere prebieha aj kontaminácia nižších stupňov vzdelávania prostredníctvom rôznym mimovládnych útvarov, aktivistov, takzvaných celebrít či vzdelancov.

Ako hovoril bývalý agent KGB Jurij Bezmenov, demoralizáciu spoločnosti je možné uskutočniť v priebehu jedinej generácie, teda za 15-20 rokov, čo znamená, že aj zmýšľanie či postoje sa dajú zmeniť za približne podobnú etapu.

Z toho možno očakávať, že nasledujúce generácie na tom budú ešte horšie, lebo v našich končinách sa odštartovala implementácia pseudohumanizmu naplno relatívne nedávno a každá nasledujúca generácia už bude vychovávaná ešte viac „zmasírovanou“ generáciou rodičov.

2. Premena termínov a významov slov

„Slovná revolúcia“ slúži k preformulovaniu reality. Pokiaľ má nejaká skupina zahrnutú z pohľadu multikulturalizmu a pseudohumanizmu príliš zlú povesť, prípadne je málo významná a je treba ju povýšiť na vyššiu úroveň, je nutné zaviesť novú formuláciu reality.

Preto sme sa napríklad náhle museli naučiť pojem Rómovia, ktorý si viac ako samotná menšina vynucujú tzv. ochrancovia práv a ľudskoprávni aktivisti, presnejšie povedané, ochrancovia svojho komfortného života z grantov od štátu či Bruselu, ktoré dostávajú za ničnerobenie alebo primitívne projekty, ktoré nezlepšia život ani spomínanej menšine, ani spoločnosti všeobecne.

Z černochov sa stali Afroameričania, z pohlavia sa stáva gender, z nevychovaného výrastka je hyperaktívne dieťa, ktoré je obeťou svojho postihnutia a pod.

Pre skupiny, ktoré sú z istého dôvodu opovrhované, sa vytvoria rôzne eufemizmy, čím sa otupia hrany a máme úplne novú skupinu s čistým štítom. Vrcholom tejto manipulácie je oddeľovanie patologických javov, ktoré sú pre skupinu typické, od jej podstaty.

Terorizmus je oddelený od v súčasnosti „kultúrne a mediálne chráneného“ náboženstva a nehovorí sa už v intenciách prívrženca, ale o nejakom choromyseľnom alebo zlom radikálovi, ktorý v žiadnom prípade nesmie byť s uvedenou príslušnosťou spájaný. Hoci je čin spáchaný v mene jeho bôžika alebo v súlade s jeho „svätou“ knihou, nemá to mať s týmto kultom nič spoločné. „Posvätné“ texty vyzývajúce k násiliu sú označované buď za nesprávny výklad, hoci sú veľmi zreteľné, alebo za zastarané, teda už sa nimi údajne nikto neriadi a je možné ich existenciu ignorovať. Je teda logické, že daná viera nemá byť nikdy považovaná za nejaké zlo, pretože akákoľvek negatívna konotácia je od nej automaticky oddelená. Preto je občas veľmi úsmevné, keď sa iným vieram alebo ideológiám nedostáva rovnakej tolerancie alebo ochrany.

Dvojitý meter je pre pseudohumanizmus typický.

3. Dojímavé príbehy a deštrukcia šablón

Deštrukcia šablón je manipulačná technika, ktorá sa snaží zmeniť postoj cieľovej skupiny navzdory jej osobnej či sprostredkovanej skúsenosti s javom alebo objektom, ktorý je predmetom ochrany pseudohumanistickej ideológie.

K tomuto účelu sa využíva kinematografia „s tým správnym“ námetom a vysvetlením historických udalostí a mediálne šírené príbehy, ktoré mnohokrát vychádzajú z reálnych základov, ale s dostatočne upraveným pokračovaním. Pravda začína byť výnimočná, vysielaná len v čase, keď pri obrazovkách je najmenej ľudí a zo štatistického hľadiska nepodstatná.

Dojímavé príbehy útočia najmä na city a prezentujú predmet chránený ideológiu spravidla ako obeť alebo naopak hrdinu. Búranie stereotypov sa dá použiť prakticky vždy, pretože vždy bude existovať nejaká výnimka, ktorá sa dá zacieliť a neskutočným spôsobom zvýrazniť.

Je to nástroj veľmi vďačný a ľudia, ktorí tieto šablóny správania ničia, bývajú v komunite pseudohumanistov, liberálov, resp. neomarxistov vysoko cenení, keď dochádza ku vzájomnému odovzdávaniu rôznych filmových či iných cien, rádov, trofejí atď.

4. Cenzorský dohľad

Cenzúra je nevyhnutnou súčasťou každej totalitnej ideológie. Pomáha deštruovať akúkoľvek opozíciu či „vzburu,“ znižuje informovanosť a bráni zmene. Prejavuje sa rôznymi spôsobmi.

V prípade, že hrozí odhalenie neželanej pravdy a nemožno to riešiť inak, dá sa napríklad zakázať vedenie štatistík, ktoré by ukázali na problémovú povahu skupiny.

Jedná sa o zúfalý pokus, kedy verejnosť má približný prehľad na základe osobnej skúsenosti, avšak nemôže na svojich tvrdeniach nijako stavať, pretože štatistiky chýbajú a skúsenosť sa tak dá ľahko odsúdiť ako subjektívny dojem, istý názor alebo uhol pohľadu, ktorý nie je ničím podporený.

Niekedy je zakázané o niečom informovať buď priamo (väčšinou je informácia považovaná za neetickú a kontroverznú), pod istou zámienkou, či dokonca zákonom.

Ak náhodou sa niečo „pustí von,“ začnú padať hlavy, súdne vyhrážky a výpovede s podivuhodným zdôvodnením, čo ďalším vezme odvahu sa o niečo podobné znovu pokúšať.

Pri cenzúre existuje do budúcna pomerne veľký a využiteľný potenciál a je možné, že situácia ohľadne cenzúry a autocenzúry sa bude v najbližších rokoch ešte stupňovať.

5. Nálepkovanie nepohodlných

Pseudohumanisti sa ako stúpenci totalitnej ideológie snažia o vytvorenie obrazu verejného nepriateľa. Verejný nepriateľ je subjekt, ktorý je vždy a za každých okolností zlý.

Keďže je morálne nesprávny a zlý, je akákoľvek metóda použitá v boji proti nemu legitímna a správna, kým akákoľvek obrana vopred považovaná za nekorektnú, hanebnú a odsúdeniahodnú.

Podpora verejného nepriateľa, čo i len uznanie, že by mohol mať čiastočnú pravdu, je najhorší hriech. Aj keby mal v nejakej konkrétnej veci pravdu, ten človek je proste odpísaný! Proti nemu sa využívajú akékoľvek fauly a účel svätí prostriedky. Niektorí sa dokonca uchyľujú k slovným konštrukciám ako „kultúrny rasizmus,“ čo je síce nezmysel, ale keďže slovo rasizmus je dnes také strašidlo, bola by škoda nevyužiť jeho potenciál.

Človeka, ktorý má nejaké výhrady voči inej kultúre a je úplne jedno či opodstatnené, je treba označiť a vylúčiť zo „slušnej spoločnosti.“ Keď o ňom prehlásite, že je rasista, získa tú správnu a odpudivú nálepku. Rasizmus je vo svojej podstate zlo, ale dotyčný rasista nie je, no keď tam dáte ten ideálny prívlastok, tak už to získa iný význam pri zachovaní odstrašujúceho výrazu, takže rasista nakoniec z neho aj tak je. Máte skoro zločinca – verejného nepriateľa. Už nie je vnímaný ako komplexná osoba, ale len skrze svoj rasistický, xenofóbny či iný negatívny odev. Už to teda primárne nie je mysliteľ, filozof, vedec, podnikateľ, politik, lekár, muž, otec, zodpovedný pracovník či platca daní. Je to rasista, xenofób, nacista atď.

6. Mimikry

Bez pretvárky by nebolo pseudohumanizmu, neomarxizmu, ani liberalizmu a je dosť možné, že pretvárka je ich úplne najdôležitejšou súčasťou. Pseudohumanista nikdy nestojí na strane, z ktorej nemôže „vytrieskať prospech,“ teda svojich alebo väčšiny. Je presne definované, kto je utláčateľ a kto je utlačovaný. To, čo je jednej strane tolerované, druhej strane byť tolerované nemôže a nesmie.

Aktívny „súdruh“ pseudohumanista primárne nerieši, či niečo je alebo nie je pravda. Rieši len to, či je prípadná pravda politicky korektná alebo nekorektná. Politicky nekorektná pravda nikdy nemôže byť za pravdu uznaná. Ideálne ju znemožniť asociáciami s akousi konšpiráciou, minimálnou pravdepodobnosťou, ktorá je šikovne odsunutá niekam na perifériu, mimo pozornosť, prípadne ju prekryť inou, pútavejšou témou.

Toto pravidlo sa nikdy nesmie porušiť a dodržiava ho celá mediálna a politická sféra pod taktovkou mimovládneho sektoru, ktorý stvorili bohatí „filantropi“ a kozmopoliti pre zmenu ovzdušia v spoločnosti a jej ovládanie. Porušenie je neprípustné.

Vďaka pretvárke však dochádza k mnohým absurdným situáciám, napr. keď gay či feministka podporujú islam, v boji proti diskriminácii dochádza k diskriminácii a pod.

7. Príčiny a následky

Vedomosť spoločnosti o patologickom správaní chránených skupín nemožno cenzúrou úplne eliminovať a treba veci verejnosti „správne vysvetliť.“

Často sa zneužíva nejaké historické zdôvodnenie, keď chránená skupina bola prenasledovaná, diskriminovaná či akosi utlačovaná a jej príslušníci nemali čas sa z toho za niekoľko desaťročí (možno storočí) spamätať.

Kvôli čomu bola prenasledovaná, už viac nie je dôležité a hľadanie po príčinách je zakázané. Keď nemožno použiť historický kontext, nastúpi na radu zámena príčin a dôsledkov, prípadne sa oba postupy dopĺňajú.

Problémoví ľudia sú problémoví údajne zo sociálnych dôvodov alebo vinou majority, ktorá ich sociálne vylúčila alebo nedostatočne integrovala. Človek, ktorý má málo peňazí, môže mať teoreticky väčšiu tendenciu kradnúť, i keď toto platilo skôr v dobách, keď človeku bez peňazí hrozila smrť hladom. No nijak to nevysvetľuje, že má väčšiu tendenciu míňať peniaze na hazard, keď už peniaze má; utrácať za veci, ktoré nie sú racionálne opodstatnené; alebo mať neporiadok v okolí bydliska či mať vybité okná a popísané steny.

Máme teda obeť, vinníkom situácie sa tak stáva väčšinová spoločnosť, prípadne štát a vláda.

Frustrácia moslimov v Európe údajne pramení z toho, že nie sú do spoločnosti prijatí a cítia sa vymedzení na okraj. Môže sa spoločnosť voči nim vymedzovať preto, že ich správanie je neakceptovateľné a často na hranici so zákonom či za ňou? Tak to nesmie byť podané v žiadnom prípade!

Kolektívna vina chránenej skupiny je neprijateľná, kolektívna vina väčšinovej spoločnosti je automatická.

Pseudohumanisti sa vždy snažia pôsobiť na väčšinovú spoločnosť, aby tolerovala správanie chránenej skupiny. Nikdy nie naopak. Pokiaľ prenajímateľ odmietne prenajať byt chráneným osobám, je zlý bez ohľadu na svoje skúsenosti s danými ľuďmi. Pokiaľ však byt prenajme a problémy má, u pseudohumanistov pomoc nenájde.

Je pravdepodobné, že sa nájdu ľudia, ktorí budú tvrdiť, že nič takého neexistuje. Potom by sa však nemal nikto cítiť týmito etablovanými princípmi dotknutý, pretože sa v popise textu proste nenájde a nemôže byť „trafenou husou.“

Igor Kratochvíľ