Moskva 1. augusta 2019 (HSP/Sputnik/Foto:Sputnik-Alexeja Varfolomeev)

Veľkolepý vedecký projekt uvedený v Guinnessovej knihe rekordov – Kolský superhlboký vrt (SH-3) – stále dráždi predstavivosť obyčajných ľudí i odborníkov

Sovietski vedci si stanovili ambiciózne ciele – preskúmať najstaršie horniny našej planéty a spoznať tajomstvá procesov, ktoré v nich prebiehajú. Aby mohli uskutočniť svoje plány, museli vyvŕtať cez 12 kilometrov do vnútra Zeme – nikto na svete doteraz nedokázal túto hĺbku prekonať.

Práce na Kolskom superhlbokom vrte neďaleko mesta Zapoljarnyj v Murmanskej oblasti prebiehali až do roku 2008. Počas tejto doby vedci vykonali mnoho objavov, získali užitočné výsledky, a dokonca narazili na “nevedno”.

Sputnik Poľsko požiadal Sergeja Pevzněra, vedúceho laboratória geofyziky a ekológie, hlavného geofyzika vo Výskumnom a výrobnom centre Kolský superhlboký, aby porozprával o svojej práci na Kolskom superhlbokom vrte.

“Najprv by som rád upozornil na skutočnosť, že prvýkrát som sa dostal na Kolský superhlboký vrt v októbri 1992 a začal som pracovať na tomto unikátnom objekte začiatkom júla 1993. Preto o tom, čo sa stalo predtým, viem iba z publikácií a fondových zdrojov, a tiež z rozprávania ľudí, ktorí stáli na začiatku tohto projektu a podieľali sa na realizácii všetkých jeho fáz. Mal som to šťastie, že som sa s nimi stretol, a dokonca som s nimi spolupracoval,” hovorí Sergej Pevzněr.

Preteky pod zemou aj vo vesmíre

Zdroj Sputnika Poľsko vysvetľuje, že začatím prác na Kolskom superhlbokom vrte Sovietsky zväz sledoval niekoľko cieľov. Zástupcovia základných vied o Zemi chceli študovať najstaršie horniny našej planéty a procesy, ktoré v nich prebiehajú.

Štát mal navyše prirodzenú túžbu získať použiteľné výsledky, ktoré by mohli pozitívne ovplyvniť jeho ekonomický a priemyselný rozvoj – napríklad objaviť nové ložiská medených a niklových rúd.

“Podľa môjho názoru bol druhý dôvod podstatnejší. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa začali v ZSSR a v ďalších krajinách objavovať rozsiahle projekty, súvisiace s hľadaním nových zdrojov nerastných surovín – ľudstvo začalo skúmať šelfy morí a dná svetového oceánu. Technicky to bolo možné práve v tejto chvíli,” hovorí Sergej Pevzněr.

Navyše, porovnáva záujem o skúmanie hĺbok Zeme v rôznych krajinách s túžbou ľudstva ovládnuť vesmír v rovnakom období.

“V roku 1961 Spojené štáty začali Projekt Mohole. Urobili neúspešný pokus na dosiahnutie seizmickej Mohorovičićovej hranice (Moho) morským vrtom, čo podľa moderných predstáv o štruktúre planéty zodpovedá hranici zemskej kôry s plášťom. Maximálna hĺbka jedného z vrtov tvorila 183 metrov (pri hĺbke mora 3500 metrov). Projekt potvrdil, že hlbokovodné vŕtanie mohlo v zásade odštartovať nový program hlbokovodného vŕtania DSDP, ktorého realizácia sa začala svetovo preslávenou vedecky-výskumnou loďou Glomar Challenger. Sovietski vedci sa aktívne podieľali na jej expedíciách,” uviedol zdroj Sputniku Poľsko.

Sovietsky zväz tiež nezostával pozadu. V roku 1962 boli na území Kazašskej sovietskej socialistickej republiky (KazSSR) začaté práce na dvoch superhlbokých vrtoch – Aralsorskom (SH-1) a Biikžalskom (SH-2), ktoré boli dokončené v roku 1971 pri hĺbke vrtov 6806 metrov a 6700 metrov.

V roku 1965 vyvinuli komplexný vedecký a technický program k štúdiu hlbokej štruktúry zemskej kôry. Hĺbenie Kolského superhlbokého vrtu (SH-3) sa začalo 24. mája 1970. “V tom istom roku v USA v štáte Oklahoma začali hĺbiť vrt Baden Unit, ktorý počas 545 dní dosiahol hĺbku 9159 metrov a bol najhlbším vrtom na svete až do roku 1974, keď Spojené štáty ukončili implementáciu nového rekordného vrtu Berta Rogers s hĺbkou 9 583 metrov (v rokoch 1973 – 1974). Tento rekord prekonali 6. júna 1979, keď Kolský superhlboký vrt dosiahol 9 584 metrov. V roku 2019 sa teda oslavuje 40. výročie triumfu národného myslenia a technológie!” hovorí Sergej Pevzněr.

Chceli prevŕtať Zem skrz naskrz?

Vŕtanie a prieskum Kolského superhlbokého vrtu umožnilo odborníkom pracovať s novozískanými údajmi.

“Vykonané štúdie pomocou Kolského superhlbokého vrtu umožnili získať priame údaje o štruktúre a zložení hlbinných zón starej kontinentálnej zemskej kôry a vytvoriť jej oporné geologické, geochemické a geofyzikálne prierezy. Získané faktické materiály významne zmenili predchádzajúce modely stratifikovanej štruktúry kontinentálnej zemskej kôry, preukázali prítomnosť rudnej mineralizácie a tekutín v nej, až do maximálnej hĺbky a zmenili tradičné chápanie povahy geofyzikálnych hraníc,” vysvetľuje Sergej Pevzněr.

Odmieta sa známy mýtus, že sovietski vedci údajne chceli “prevŕtať” Zem skrz naskrz.

“Hlavnou úlohou hĺbkových študijných programov vnútri Zeme, a to ako v ZSSR, tak vo svete (predovšetkým v USA a Nemecku), bola podrobná štúdia štruktúry zemskej kôry po celej jej hrúbke – až k hranici Moho. Súčasne sa uvažovalo o možnosti dosiahnutia hraníc s plášťom, vŕtaním v tých miestach, kde je hrúbka zemskej kôry minimálna – v oceánoch. Inými slovami, išlo o “prevŕtanie” zemskej kôry, ale nie samotnej planéty Zem. Touto myšlienkou sa zaoberali, predovšetkým americkí vedci. Úlohu dosiahnuť hranicu Moho pred Kolským superhlbokým vrtom nebol stanovený, pretože v oblasti jeho vzniku je táto hranica pravdepodobne v hĺbke 35-50 kilometrov,” vysvetľuje Sergej Pevzněr.

Našli “peklo s hlasmi hriešnikov”

Práce na Kolskom superhlbokom vrte sú spojené ešte s jedným rozšíreným mýtom. Dlho verili, že sovietskym vedcom sa podarilo nahrať “hlasy hriešnikov z pekla”, keď údajne spustili mikrofón do Kolského superhlbokého vrtu do hĺbky 12 kilometrov a zaznamenali zvláštne zvuky, podobné výkrikom a stonaniu. Hoci sa neskôr ukázalo, že táto informácia bola aprílovým vtipom v jednom z miestnych médií, niektorí ľudia tomu stále veria.

“Hlasy z pekla” to určite neboli. Nikto nikdy nespúšťal “mikrofón” do Kolského superhlbokého vrtu – v takej hĺbke kvôli veľmi ťažkým termobarickým podmienkam nebude fungovať žiadne špecializované geofyzikálne zariadenie, tým skôr počas procesu vŕtania, ale zvuky (a to, nielen spôsobené vrtným procesom) sú prítomné v každej studni, a tiež v akejkoľvek časti zemskej kôry. Nie sú spôsobené “hlasmi hriešnikov”, ale celkom normálnymi geologickými procesmi – tvorbou trhlín, pohybom tekutín, pomalými a rýchlymi pohybmi zemskej kôry atď. Tieto geoakustické zvuky sú zaznamenávané špeciálnym zariadením, pretože majú veľmi nízku úroveň. Analýza týchto záznamov nám umožňuje získať veľa užitočných informácií o stave geologického prostredia v okolí vrtu,” vysvetľuje Sergej Pevzněr.

Lono zeme prehltlo vrtnú súpravu

Jedna z veľkých nehôd sa stala na Kolskom superhlbokom vrte v septembri 1984. V hĺbke 12,066 kilometrov sa vrtná súprava náhle zasekla a rozpadla. Bolo nutné použiť silu k núdzovému zdvíhaniu. Samotné vrtné dláto a niekoľko kilometrov potrubia však zostalo navždy v lone Zeme.

“K týmto nehodám dochádza pravidelne pri vŕtaní aj relatívne plytkých studní a neexistujú k tomu žiadne zásadné vedecké vysvetlenia, okrem základov odolnosti materiálu. Často môžu byť komplikácie, ktoré vznikli po takýchto haváriách, odstránené pomocou zvláštnych núdzových operácií – vyzdvihnutie zostávajúcej časti vŕtacej súpravy celkovo alebo po častiach, rozvŕtanie atď. Mnoho takýchto nehôd sa stalo a bolo úspešne odstránených počas hĺbenia Kolského superhlbokého vrtu, ale nie všetky,” hovorí Sergej Pevzněr.

Kolský superhlboký vrt nemá obdobu

K dnešnému dňu bolo vo svete vyvŕtaných dostatočne veľké množstvo superhlbokých vrtov, hlbších ako 8 000 metrov. Tri z nich sú v USA – už spomínaná Berta Rogers (9583 metrov), Baden Unit (9159 metrov), University (9159 metrov). Dva vrty sa nachádzajú v Nemecku – KTB-Oberpfalz (9901 metrov) a KTB Hauptborung (9100 metrov).

V Rakúsku je to vrt Cysterdorf s hĺbkou 8553 metrov. Na území bývalého ZSSR je to Saatlinský vrt (8324 metrov), ktorý sa nachádza v súčasnom Azerbajdžane, a vrt Len-Jachinský (8250 metrov) ktorý vznikol už v Ruskej federácii.

Ako však zdôrazňuje zdroj Sputnika Poľsko, na svete neexistuje ani jedna obdoba Kolského superhlbokého vrtu a ani nemôže existovať: každý superhlboký vrt je jedinečným objektom, ako vo svojej geologickej polohe, tak vo svojej konštrukcii.

“Naša krajina sa bohužiaľ v súčasnosti nezaoberá superhlbokými vrtnými projektmi s vedeckými účelmi.” Jediným, plne realizovaným projektom v Ruskej federácii je už spomínaný Len-Jachinský vrt, na ktorom sa pracovalo v rokoch 2000 až 2006.

S rôznou mierou úspechu bolo dokončených (alebo zastavených) niekoľko ďalších projektov, začatých v ZSSR. Je to Uralský superhlboký vrt (SH-4), ktorý bol vyvŕtaný v rokoch 1985 až 2005 a dosiahol hĺbku 6100 metrov (podľa projektu mal skúmať hĺbku 15 kilometrov); Tumenský superhluboký vrt (SH-6), práce na ňom prebiehali v rokoch 1987 až 1996, hĺbka bola 7502 metrov, z plánovaných 8 tisíc metrov,” uzatvára Sergej Pevzněr.