Môj profil 
Predplatné
Hampl svoje rozprávanie začína trochu odvážnymi a kritickými slovami, že daný dokument predstavuje bezprecedentný útok na občianske slobody. Podľa jeho mienky totiž mieri priamo na tie najcitlivejšie prvky ľudskej psychiky, sexuality a pohlavnej identity.
“Ani nacisti či komunisti vo svojom najbrutálnejšom období nezašli tak ďaleko. Z postupu, ktorý zástancovia ratifikácie zvolili, je zrejmé, že si boli dobre vedomí, že narazia na odpor verejnosti, nie sú schopní obstáť v otvorenej diskusii a musia sa spoliehať na zatajovanie, klamstvo a manipuláciu,” uvádza Hampl.
Pokračuje tiež tým, že aj keď tento dokument nakoniec z programu vlády ČR stiahli, je podľa neho len otázkou času, kedy sa to zmení. “Všetci, ktorí sa o záležitosť trochu zaujímajú, vedia, že je to víťazstvo len dočasné. Že budú nasledovať ďalšie pokusy o jeho presadenie,” myslí si.
Čo keď Istanbulský dohovor schvália?
Logicky tak vzniká otázka, či Istanbul v Česku schvália alebo nie. Pri hľadaní tejto odpovede musia ľudia podľa Hampla vziať do úvahy, že nejde iba o jeden konkrétny dokument.
“Tie isté skazenosti sa dajú presadiť pod iným názvom, prípadne môžu byť rozdelené do radu menších krokov. Popri tom budú prebiehať priamo pokusy o zavedenie Istanbulského dohovoru (v prípade schválenia by bol nadradený zákonom ČR),” predstavuje svoj pohľad na vec.
Zdôrazňuje však, že pritom bude platiť rovnaké pravidlo – byrokratické aparáty spravidla víťazia nad ľudovými hnutiami. “Ľud je silnejší ako byrokracia vo chvíľach vzopätia. Môžu zvolať obrovskú demonštráciu, zorganizovať podpisovú akciu, vládu môžu zaplaviť listy, môžu sa formovať celé masové hnutia. Ale to všetko je časovo obmedzené. Ľudia sa unavia, potrebujú sa vrátiť k svojej práci, zase riešiť záležitosti svojich rodín, zarábať na účty… Jednoducho majú veľa iných starostí,” podotýka.
Dodáva, že aj z politickej sféry prichádza príliš veľa vecí, ktorým sa treba brániť. Pri tejto príležitosti tak pripomenul, že tiež beží pokus o jednorazové zaplavenie českých krajín moslimskými kolonistami a pokus o odzbrojenie miestneho obyvateľstva. Poukazuje tak na to, že sa byrokratický aparát neunaví.
“Úradníci prichádzajú každý deň znovu do práce a pokúšajú sa o tie isté veci. Majú neobmedzený čas a neobmedzené finančné prostriedky. To isté platí o politických neziskovkách,” dodal.
V závere Hampl vyjadruje presvedčenie, že skôr či neskôr preváži byrokracia a Istanbul sa prijme. “A posledné zvyšky občianskych slobôd zlikvidujú. Rodičia budú vychovávať deti s tým, že ak dajú chlapcovi plastovú pištoľ alebo mu budú púšťať westerny, riskujú odobratie dieťaťa, prípadne uväznenie (Istanbulský dohovor v tejto súvislosti výslovne uvádza “nepodmienečné tresty”). Rodičia sa budú musieť zmieriť aj s tým, že aktivisti budú ich deti manipulovať a prehovárať ku kastrácii. Rodičia nebudú mať právo o tom so svojimi deťmi dokonca ani hovoriť,” doplnil.
Práve to všetko totiž podľa neho z Istanbulského dohovoru vyplýva. A aj keď by v prvej fáze zrejme neaplikovali všetky pravidlá, skôr či neskôr by došlo na úplné naplnenie požiadaviek dohovoru. “Istanbul by bol nadradený českým zákonom,” upozorňuje znovu sociológ.
“Istanbulský dohovor zavedený bude, ak sa nepodarí rozohnať súčasnú Radu vlády pre rodovú rovnosť, čo je teleso ovládané tými najbláznivejšími extrémistami, akých možno v súčasnom rodovom feminizme nájsť. Ak nerozpustia obdobné akčné skupiny pôsobiace na ministerstve práce a sociálnych vecí a na ministerstve spravodlivosti. Ak neodvolajú vládnu splnomocnenkyňu pre ľudské práva pani Válkovú (áno, je to tá rovnaká osoba, ktorá je známa svojím pochvalným výrokom o zaobchádzaní s obyvateľmi v čase nacistického protektorátu),” uzatvára tému.
Istanbulský dohovor
Istanbulský dohovor predstavuje najkomplexnejšiu medzinárodnú zmluvu – navonok o boji proti násiliu na ženách.
Dokument prijali v Istanbule v roku 2011 všetkými 47 členskými krajinami Rady Európy a mal by brániť násiliu na ženách. Má v sebe zhrnuté štandardy ako zabrániť násiliu, zabezpečiť ochranu a trestné stíhanie zločincov.
Česká republika ako jeden z posledných únijných štátov dokument podpísala až v máji roku 2016, doteraz však nedošlo k jeho ratifikácii Parlamentom ČR.
