Vyššie vzdelanie nadobudol na jezuitskom kolégiu v La Fléche. Už tam sa prejavilo jeho mimoriadne nadanie pre matematiku a tejto svojej veľkej záľube sa venoval s horlivým nadšenim. Vďaka svojmu veľkému matematickému poznaniu sa stal skeptickým voči  tvrdeniam a výpovediam iných vied.

Descartes ako človek bol veľmi rozporuplnou a nanajvýš zaujímavou osobnosťou. V jeho živote sa striedali obdobia rigoróznej a doslova asketickej utiahnutosti a intenzívnej koncentrácie výlučne na svoje vedecké práce a štúdiá, s obdobiami veľmi nestáleho, doslova dobrodružného života.

Po krátkom intermezze spoločenského života v Paríži, ktorý bol v jeho kruhoch obvyklý, sa utiahol na dva roky do bytu, ktorý bol bokom od rušného parížskeho života a venoval sa len svojej milovanej matematike.

Následne strávil niekoľko mesiacov života ako vojak, ale len preto, lebo chcel spoznať aj tento spôsob života. Slúžil aj v holandskej armáde. A s armádou Maximiliána Bavorského sa zúčastnil aj dobytia Prahy v roku 1620.

Po tomto období jeho života nasledovalo jeho viacročné cestovanie po Európe, kde navštívil viaceré krajiny, o.i. Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, Taliansko. Tam sa stretával s významnými učencami a neustále sa učil a rozširoval svoje poznanie.

Potom sa presťahoval do Holandska, ktoré bolo v tom čase najliberálnejšou krajinou, a tak sa tam ako voľnomyšlienkár cítil istejšie a nezávislejšie ako hocikde inde.

V Holandsku prežil takmer 20 rokov, pričom postupne žil vo viacerých mestách a dokonale sa naučil aj flámsky. Pracoval vedecky a spracúval aj dojmy z ciest Európou. Žil len pre vedu a svoje vedecké aktivity.

So svetom bol spojený len prostredníctvom svojho parížskeho priateľa Mersenneho, ktorý sa staral o jeho rozsiahlu vedeckú korešpodenciu a ju pre neho vybavoval a koordinoval.

V roku 1649 ho pozvala do Švédska mladá kráľovná Christina, ktorá ho ako vedca už dávno obdivovala a prosila ho, aby ju vyučoval. Vyhovel jej prosbe. Po roku však ochorel a zomrel – svet prišiel príliš skoro o svojho najväčšieho génia v 17.storočí – mal len 54 rokov.

Descartes napísal všetky svoje práce v Holandsku. Jeho prvá a obsiahla práca „Svet“ bola už takmer hotová, keď sa dozvedel o odsúdení Galileiho v roku 1633 a z obáv pred podobným osudom ju zničil.

Bola to veľká strata pre celý učený svet, lebo ako neskôr povedal istý jeho učený priateľ, ktorý ju z veľkej časti poznal, obsahovala neobyčajné teórie a hypotézy, aké pred ním nevyslovil ešte nikto.

Trvalo to 4 roky, kým sa napokon odvážil vydať svoje veľké dielo „Rozprava o metóde ako správne používať rozum a ako hľadať pravdu len vo vede“. Vydal ho však anonymne.

Nasledovalo vydanie jeho diela (už pod vlastným menom) „Meditácia o prvej filozofii“, kde rozobeá existenciu Boha a nesmrteľnosť duše. Venoval ho teologickej fakulte v Paríži, nie však preto, aby sa chránil pred útokmi teológov, ale preto, lebo si myslel, že jeho myšlienky poslúžia kresťanstvu.

Napriek tomu sa jeho knihy dostali na index zakázaných kníh.

V roku 1644 uverejnil svoje najznámejšie dielo „Základy filozofie“ zahrňujúce všetky jeho najdôležitejšie myšlienky a tézy, zoradené systematicky.

Dôkazom toho, že nebol len suchým filozofom a racionálnym matematikom sú jeho „Listy o ľudskom šťastí“ a „Náruživosti duše“.

Obe napísal pre falckú grófku Elisabeth a jej ich aj venoval – spoznal ju v časoch svojho holandského pobytu.

Descartesove zásluhy v matematike boli také dôležité, že patrí k najvýznamnejším matematikom všetkých čias. Stačí pripomenúť, že objavil analytickú geometriu.

V ďalšom spomeniem aspoň niektoré z veľkého množstva jeho najdôležitejších filozofických výpovedí. V podstate skúmal tiež tie isté oblasti a kategórie konfrontácie človeka s kozmom blízkym i vzdialeným, ako aj jeho predchodcovia.

V jednom sa ale od všetkých radikálne odlišoval a bolo to naozaj geniálne a v jeho dobe i nebezpečné:

Vo svojej metodike prístupu k vedeckej problematike.

Bol prvým, kto vychádzal z toho, že ak chceme, aby každé poznanie bolo naozaj reálne a objektívne pravdivé, tak sa vždy musí predpokladať, že všetko to, čo vnímame a vidíme, môže byť len zdanie, ilúzia a klam. Mal absolútnu istotu v tom, že len tak sa možno dozvedieť objektívnu pravdu o kozme a človeku.

Descartes teda začína každú cestu k poznaniu tým, že najprv o všetkom skepticky pochybuje a ide po nej ďalej objektívnym skúmaním, nezaťažujúc sa žiadnymi predsudkami, ale ani tvrdeniami iných. Aby však svoju cestu úspešne doviedol až do cieľa, tak musí mať aspoň jeden „pevný bod“, o ktorom niet žiadnych pochýb, že jeho eixstencia je naozaj objektívna.

V tomto prípade hovorí: „Keď teda nič nie je isté, tak potom je ale absolútne isté aspoň to, že som mysliaca bytosť.“

Tak vznikla jeho legendárna veta: „Cogito, ergo sum.“

Jeho metóda prístupu k filozofii a fenomenológii je jedinečná a priekopnícka:

Francúzsky génius nás učí hľadať poznanie naozaj objektívne a spoľahlivé. Imperatív descartovskej filozofie spočíva v tom, že nás núti, aby sme hľadali každé nové poznanie nie tým, že už vopred na niečo veríme a z toho vychádzame, ale ho hľadáme tak, že najprv všetko spochybníme.

Descartes bol presvedčený, že všetko v kozme funguje na základe zákonov mechaniky a odmieta mágiu, astrológiu i pochybnú okultnú medicínu.

Dostal sa celkom blízko aj k objaveniu zákona o zachovaní energie.

Hovorí v tomto prípade čiastočne rečou metafyziky (inakšie by to bolo veľmi nebezpečné):

„Celkové množstvo pohybu v kozme, ktorého pôvodcom je Boh, a ktorý ho preniesol na svet hmoty, ostáva vždy to isté.“

Na záver ešte toľko, že Descartes ovplyvnil filozofiu a prírodné vedy novoveku takým spôsobom, ako nikto iný pred ním.

Jeho telesné pozostatky boli zo Švédska prenesené do Paríža. Je hrob sa nachádza od 26. februára 1819 v kláštore Saint-Germain-des-Prés.

Roman Bednár