Fürst: Aj keď si človek myslí, že je v beznádejnej situácii, nesmie sa poddať

Sereď 27. novembra 2016 (TASR/HSP/Foto:TASR-Lukáš Grinaj)

Svedectvá preživšieho z čias druhej svetovej vojny by mali byť ponaučením najmä pre mladú generáciu. “Myslím si, že z môjho života sa dá poučiť, aby sa také niečo ako holokaust, už viac nezopakovalo. Budúca generácia by si mala z toho zobrať to, že sa nesmie poddať, aj keď človek trpí, je hladný či sa dostal do bezvýchodiskovej životnej situácie. Vždy treba hľadať možnosť, ako ďalej žiť. Odkazuje mladej generácii preživší holokaustu Naftali Fürst, ktorého familiárne prezývajú Ďurko.

Na snímke zástupca preživších Naftali Fürst

Prežil pracovný a koncentračný tábor v Seredi, Auschwitz-Birkenau, pochod smrti, tábor Budy i Buchenwald. Do bývalého tábora v Seredi sa dostal pred 74 rokmi, kde strávil dva a pol roka svojho života. Vtedy mal iba deväť rokov. “Prešli už tri generácie a teraz tu stojím opäť. Všetko to tu prežívam znova. Vidím appelplatz, baraky, viem presne, kde som vtedy spal, kde sme pracovali. Je to veľmi emotívny zážitok. Ale chodím sem, pretože vždy tu stretnem ľudí, ktorých to zaujíma. A dúfam, že to pomôže,” vyjadril svoju nádej preživší počas svojej stredajšej (23.11.) návštevy Múzea holokaustu v Seredi.

Reklama

Uviedol, že pri spomienke na Sereď sa mu vybavia najmä tri zážitky. “Prvým je, keď sme naraz všetci museli ísť počas noci z barakov von a museli sme utekať do kruhu, pričom nás bili. Trvalo to niekoľko hodín. Vtedy v Seredi zomrelo aj niekoľko ľudí,” spomína si Fürst.

Apely boli druhou strašnou spomienkou, počas nich sa vyberali ľudia na transporty. Podľa jeho slov to bolo niečo strašné, pretože ľudia nevedeli, či sa majú postaviť do prvej či druhej rady, vždy to bola neistota, čo má človek robiť. Poslednou spomienkou bolo, keď ich naložili do vagóna.

Reklama

Šesťdesiat rokov mlčal, nenavštívil Nemecko ani Rakúsko a ani nerozprával po nemecky napriek tomu, že to bol jeho materinský jazyk. O tom, čo prežil, začal rozprávať, až keď ho pozvali do Buchenwaldu na výročie oslobodenia. “Môj brat bol ten, ktorý o tom rozprával, ja som mlčal. Avšak po tom, čo zomrel, rozhodol som sa, že je potrebné v rozprávaní pokračovať, lebo na také veci sa nemôže zabudnúť,” zdôraznil, pričom rozprávanie o minulosti považuje za svoje poslanie a povinnosť.

V otázke extrémizmu a antisemitizmu vyjadril obavy. “Viem povedať len toľko, že čím viac rozprávam svoje zážitky z obdobia holokaustu, tým viac antisemitov sa vynára. To mi robí veľkú starosť. Žiaľ, vidím, že napriek tomu, čo sme prežili a koľko ľudí už zomrelo, ľudia sa nepoučili,” konštatoval.

Reklama

Prihláste sa k odberu newslettra Hlavných správ

Chcem podporiť predplatným

Pošlite nám tip

Reklama

Odporúčame

Reklama

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.