Bratislava 30. augusta 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR)

V čase prijímania slovenskej ústavy v roku 1992 ešte medzi poslancami Slovenskej národnej rady rezonovala aj myšlienka, že by sa Česká a Slovenská republika v budúcnosti mohli znovu spojiť na základe štátnej zmluvy. „Bola taká idea, že bude spracovaná štátna zmluva, ktorou republiky vytvoria spoločný zväzok akoby nanovo. A bude to fungovať buď na báze konfederácie, alebo federácie, podľa toho, čo sa podarí vyrokovať. Táto predstava bola absolútne nerealistická. Nakoniec vznik Českej a Slovenskej republiky nebránil tomu, aby sme sa k tejto myšlienke vrátili. Ale záujem o to nebol ani na českej strane,“ povedal v diskusii na TABLET.TV jeden z tvorcov textu ústavy, docent Ľubomír Fogaš.

Hoci vytvorenie slovenskej ústavy umožňoval už zákon o československej federácii z konca šesťdesiatych rokov, bývalý režim túto myšlienku nikdy nedotiahol do konca. Po Nežnej revolúcii bolo pre zmenu vytvorených až deväť rôznych verzií ústavy. „V minulom režime neumožnili prijatie slovenskej ústavy politické pomery. Keď bol v roku 1968 prijatý zákon o československej federácii, článok 142 v odseku 2 zakotvoval právo oboch republík na prijatie ústav. Dokonca sa predpokladalo, že spolu s prijatím novej ústavy Československej socialistickej republiky, budú prijaté aj obe ústavy,“ vysvetlil Fogaš.

„Napokon sa pre normalizáciu viacero článkov zákona nerealizovalo. Napríklad nebol zriadený ani ústavný súd. Ani tento článok zrejme vtedajšej politickej garnitúre nevyhovoval,“ dodal.

Po revolúcii sa podľa neho začali diskusie súvisiace so štátoprávnym usporiadaním a jedným z pilierov týchto diskusií sa stala práve príprava Ústavy SR. „Krátko po revolúcii vznikla prvá komisia pri Slovenskej národnej rade, viedol ju profesor Plank. Bolo v nej okolo 20 ľudí. Táto práca bola zavŕšená prijatím dokumentu, ktorý bol odovzdaný SNR.

Tento dokument ešte vychádzal z princípov, ktoré boli zakotvené vo federálnej ústave a nepočítal s tým, že budú dve samostatné republiky,“ povedal Fogaš.

Jedným z problémov pri príprave textu ústavy, ktorý napokon Slovenská národná rada prijala, bolo aj to, že nebolo úplne jasné, či bude ústavou samostatnej Slovenskej republiky, alebo súčasti federácie. „Bolo to možné, ale pri rešpektovaní výlučných kompetencií, ktoré patrili československej federácii,“ odpovedal Fogaš na otázku, či bolo možné písať text ústavy tak, aby mohol fungovať pri oboch eventualitách.

„Napríklad aj samotný zákon o československej federácii obsahoval ustanovenie, podľa ktorého je Československo jednotným colným územím. Ak by aj vznikla ústava Českej a ústava Slovenskej republiky, text by nemohol prekročiť rubikon tohto ustanovenia.

Rovnako federálnou záležitosťou bola obrana a mena,“ vysvetlil Fogaš, ktorý bol v čase prijímania ústavy poslancom za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).

Ak by boli obe ústavy prijaté už skôr, podľa Fogaša by názory ľudí na federáciu zrejme boli iné. „Lebo by občania mali pocit, že federácia bola vystavaná zdola nahor a nie zhora nadol,“ povedal.

„Je zahodno pripomenúť, že po roku 1989 sa začali diskusie o tom, aký ústavný systém má byť na Slovensku a v Česku a aj vo federácii. Začali sa rokovania, ktoré mali za cieľ dohodnúť systém vzťahov medzi oboma republikami. Tieto rokovania boli neúspešné,“ spomenul. „Akási únava z nich bola potom motorom na vypracovávanie rôznych variant Ústavy SR. Existovalo až deväť variánt Ústavy SR, takmer každá strana, okrem Strany demokratickej ľavice, mala vypracovanú svoju predstavu. Ale existoval aj návrh, ktorý vzišiel z rokovaní v Milovách a Častej – Papierničke. Ten bol podnetom na celonárodnú diskusiu, ktorá aj na Slovensku prebehla,“ uviedol.

Aparát Slovenskej národnej rady podľa neho spracoval veľmi kvalitnú správu o výsledku tejto verejnej diskusie. „A niektoré názory v nej vyslovené sa potom stali predmetom našej diskusie pri tvorbe samotného textu ústavy,“ poznamenal Fogaš.

Príprava ústavy prebiehala v mimoriadne hektickom období rokovaní o budúcnosti oboch republík, ako aj federácie. „Nielen pán Klaus, ale aj pán Dlouhý a ďalší predstavitelia českej reprezentácie sa domnievali, že nie je možné povoliť z kompetencií federálnej strechy. Pán Klaus to videl skôr cez ekonomické nástroje a kompetencie a ostatní cez svoju ideologickú prizmu, ktorá bola založená na teórii čechoslovakizmu,“ tvrdí Fogaš.

„V niektorých českých predstaviteľoch táto idea stále žila a boli predstavené aj niektoré návrhy federálnej ústavy, napríklad Československá strana socialistická v tomto období predložila návrh ústavy Spolkovej republiky Československo. Tento návrh kompetenčne nerešpektoval ani to, čo v tom čase už bolo medzi republikami dohodnuté,“ upozornil.

„Istotu vtedy nemal nikto, nikto z nás nevedel, ako sa situácia ďalej vyvinie. Existovali predsa aj vyhlásenia zodpovedných federálnych politikov, ktorí vyhlásili, že na obranu federácie bude použitá armáda. Z toho naskakovala husia koža,“ pripomenul Fogaš. „Ale som si istý, že slovenská ústava bola už vtedy na Slovensku stabilizujúcim prvkom.

Umožnila slovenským politickým štruktúram vytvoriť všetky orgány, ktoré boli potrebné na to, aby 1. januára mohol začať fungovať samostatný štát. Mali sme dosť času na to, aby sme pripravili celý komplex medzinárodných zmlúv, ktoré museli vstúpiť do platnosti v tom istom období. Premiér Mečiar trval na tom, aby sa podpísali zmluvy aj s Českou republikou, čo sa po určitých peripetiách aj stalo. Bolo to veľmi zložité, hektické obdobie,“ zdôraznil Fogaš.

Zároveň odmietol tézu, že dôvodom rozpadu federácie boli personálne okolnosti, teda to, že za českú stranu rokoval Václav Klaus a za slovenskú Vladimír Mečiar. „Napriek veľkej snahe časti politického spektra nebolo možné dohodnúť model štátoprávneho usporiadania a nemyslím si, že to bolo len pre personálne vzťahy. Často sa to interpretuje tak, že sa nedohodli Klaus s Mečiarom. Ja si to nemyslím,“ povedal. „Som hlboko presvedčený, že oni dvaja dodržali to, na čom sa dohodli. A nemyslím si, že je správne zľahčovať ich dohovory, lebo tón ďalšieho chodu udalostí určili ich politické strany. A oni stáli na čele procesu, ktorý nazývame rozdelením federácie,“ zdôraznil Fogaš.

Ústava bola prijatá 1. septembra a do platnosti vstúpila o mesiac neskôr, teda ešte v čase existencie federácie. Samostatná Slovenská republika vznikla až 1. januára 1993. V texte ústavy sa to riešilo tak, že niektoré časti ústavy nezačali platiť hneď, ale až od 1. januára 1993. „Aj naša ústava obsahovala v intertemporálnych ustanoveniach odklad účinnosti niektorých častí našej ústavy. Ona v čase federácie neplatila plnohodnotne. Aj keď fakticky umožňovala výkon moci na našom území, ale otázky súvisiace s colným územím, menou či obranou boli upravené tak, aby nadobudli účinnosť až od 1. januára,“ vysvetlil Fogaš.

„Inak, práve okolo tohto ustanovenia vznikli v čase, keď už bola ústava takmer napísaná, spory. Spomínam si na vpád vtedajšieho premiéra Mečiara na ústavnoprávny výbor, kde sme sa ako právnici, ja a Robert Fico pochytili s Mečiarom,“ spomenul. „Pretože my sme navrhovali, aby odklad účinnosti bol zakotvený pri jednotlivých článkoch. Kompromis bol, že v rámci pozmeňujúcich návrhov boli všetky tieto ustanovenia zhrnuté do jedného článku v závere ústavy a myslím si, že to bolo správne,“ dodal Fogaš.

Strana demokratickej ľavice, ktorú v tom čase zastupoval, sa podľa neho pričinila a to, že sa do textu ústavy dostali ľudské práva v rozšírenej podobe, vrátane sociálnych práv.

Spolu so „zelenými“ presadili aj to, aby sa ekonomický model Slovenskej republiky definoval ako sociálne a ekologicky orientované trhové hospodárstvo. „Práca komisie, ktorá redigovala ‚horúci‘ text ústavy, bola dosť kolektívnym dielom. Málokedy tam vznikali vážne konflikty, to by sme sa nikam nedopracovali. Fakt je, že sme sa snažili presadiť do ústavy niektoré ustanovenia aj preto, že sme videli komplikácie nastupujúceho politického režimu,“ povedal Fogaš.

„Sem patrí aj otázka, či majú, alebo nemajú byť v ústave zakotvené základné ľudské práva a slobody. Dovtedy existovala listina základných práv a slobôd. A bola tiež otázka, či by štát mal dostať nejakú charakteristiku, alebo nie. Ja som spolupracoval so širším tímom ľudí, v ktorom boli aj ekonómovia, ako bol profesor Košnár alebo docent Novotný. Okrem iného sme dospeli aj k záveru, že by v ústave mala byť aj charakteristika ekonomického modelu,“ povedal.

Niektorí predstavitelia pravice mali podľa neho predstavu, že sa do ústavy preberie listina základných práv a slobôd, ktorá bola federálnym zákonom. „Ale ja som si pamätal, ako táto listina vznikala, ako tam boli návrhy, aby neobsahovala žiadne sociálne práva, len politické. Naša strana mala záujem, aby ústava obsahovala zakotvenie základných práv a slobôd v oblasti politickej, sociálnej aj v oblastiach súvisiacich s vývojom ekonomiky,“ tvrdí Fogaš.

„Keď sme sa v Trenčianskych Tepliciach rozišli s tým, že text ústavy je napísaný a pôjde na diskusiu, nebola ešte napísaná dôvodová správa k tomuto textu. Prekvapujúco, aspoň pre nás, sa stalo to, že tento text už bol prezentovaný, ako to, čo sa bude schvaľovať v Národnej rade a nejaká väčšia politická debata na nejakých neformálnych fórach, nebola,“ spomenul Fogaš. „Je pravda, že sme sa snažili rešpektovať výsledky verejnej diskusie a rozumné ustanovenia z tých deviatich verzií ústavy, ale počítali sme s tým, že hlavná diskusia sa udeje až v Národnej rade,“ dodal.

Aj kresťanskí demokrati, ktorí hlasovali proti prijatiu ústavy, mali podľa Fogaša šancu zúčastniť sa na príprave samotného textu a mohli diskutovať aj v Národnej rade. „Ja som mal pocit, že boli politicky urazení. A svoju chybu, neúčasť na tvorbe ústavy chceli potom odčiniť svojím postojom pri hlasovaní v SNR,“ povedal.

K textu ústavy bolo podľa Fogaša predložených tristo pripomienok. „Značná časť z nich mala legislatívno-technický charakter a bola akceptovaná. Niektoré mali zásadný význam, napríklad tá, ktorá odkladala účinnosť niektorých ustanovení. Myslím si, že bol priestor formovať ústavu aj počas rokovania v parlamente,“ pripomenul.

Okrem iného sa takýmto spôsobom zmenil aj názov slovenského zastupiteľského zboru zo Slovenskej národnej rady na Národnú radu Slovenskej republiky. „Vtedajšia Slovenská národná strana presadzovala ako názov zastupiteľského zboru ‚snem‘, ako to bolo za Tisovho štátu. Boli sme zásadne proti tomu, aby sa čo i len slovom oživovali myšlienky a väzby na vojnový štát. V parlamente potom vznikla debata o tom, že vo viacerých iných štátoch existujú ich Národné rady a tento kompromis bol napokon prijatý,“ vysvetlil Fogaš.

Hoci sa v posledných rokoch sporadicky diskutuje o tom, či by sa nemali začať práce na texte úplne novej ústavy, Fogaš s tým nesúhlasí. „Som za to, aby si Slovenská republika budovala vlastné tradície a tie by mali byť postavené na nejakých základoch. Ústavný základ bol položený pripravením a schválením textu ústavy, ktorý v tom čase nepochybne zohral významnú stabilizačnú úlohu,“ pripomenul. „Bola to vysoko demokraticky formulovaná ústava. Som hlboko presvedčený, že aj keď si život vyžiadal v priebehu času nejaké zmeny, nemalo by sa v tomto čase pristupovať k príprave ústavy novej. Lebo dnes platný text je funkčný a umožňuje všetkým orgánom štátnej moci výkon svojich kompetencií,“ uzavrel.