Finančný časopis The Street oznámil: “Rada pre dohľad nad finančnou stabilitou a skupina popredných amerických regulátorov zodpovedných za odvrátenie budúcich finančných kríz sa zišla, aby prediskutovala podstatný rast korporatívnych pôžičiek v poslednom desaťročí. K rastu (pôžičiek) došlo v mnohom kvôli spoločnostiam so zlým úverovým ratingom. Hospodársky pokles spôsobí pravdepodobne vlnu zníženia úverových ratingov a defaultov z (korporatívnych) dlhov, čo môže ovplyvniť finančné trhy. ”

Problém úradníkov zodpovedných za odvrátenie budúcej finančnej krízy spočíva v tom, že podľa niektorých ukazovateľov už pripomína situáciu predkrízovú, a v tomto prípade začne vlna korporatívnych defaultov, ktorú bude veľmi ťažké zastaviť, následky budú horšie ako minule. Pretože tentoraz budú ohrození nie tak obyčajní spotrebitelia, ako korporatívni dlžníci.

Hromadné korporatívne defaulty nie sú len predzvesťou hromadných korporatívnych bankrotov, ale aj rastu nezamestnanosti (bankrotované podniky nebudú môcť pracovníkom platiť) a tiež problémov dôchodkových fondov a iných nebankových finančných štruktúr, ktoré boli úverované spoločnosťami s veľmi nízkymi ratingami v snahe o zvýšenie príjmov.

V číslach vyzerá situácia nasledovne: podľa odhadov predáka amerického obchodného tlačového denníka The Wall Street Journal koncom minulého roka dosiahol pomer korporatívneho dlhu k hrubému domácemu produktu USA podľa údajov Federálneho rezervného systému 73,1 percenta, čo je o niečo menej ako maximálna ukazovateľ 73,7 percenta z roku 2009. A medzitým sa suma amerického korporatívneho dlhu s úverovým ratingom BBB – teda najnižšej kategórie úverov investičnej úrovne – po minulé kríze viac ako zdvojnásobila.

Ak popíšeme túto štatistiku vo všeobecných a trochu prehnaných rysoch, vychádza, že celková úroveň dlhov je už kritická, pritom sa ich kvalita (teda počet úverov poskytnutých spoločnostiam s pochybným finančným stavom) radikálne zhoršila. Keď z nejakých iných dôvodov (tými “dôvodmi” sa obyčajne rozumie Donald Trump a jeho nekonečné obchodné vojny) sa bude cítiť ekonomika len o niečo horšie, celý tento dlhový domček z kariet sa zrúti a spôsobí celej ekonomike vážnu škodu.

Ten problém spočíva v tom, že táto situácia nemá jednoduché riešenie: keď budú banky, penzijné fondy, investičné fondy a iní potenciálni veritelia nútení neodkladne zvýšiť svoje normy úverovania, bude kríza vyprovokovaná okamžite, pretože títo nespoľahliví korporatívni dlžníci nemôžu v zásade fungovať ďalej bez možnosti neustáleho a lacného refinancovania svojich dlhov, v najlepšom prípade môžu (len ťažko) platiť úroky, ale určite nemôžu zaplatiť celú sumu dlhov.

Ak bude situácia ponechaná bez zmien, nič dobré z toho tiež nebude: skôr či neskôr nejaký vonkajší šok alebo prirodzené ukončenie ekonomického cyklu bude viesť k tej istej reťazovej reakcii defaultov, ale s ešte horšími následkami – pretože toxické riskantné dlhy neustále rastú. Viac než to: ak bude situácia ponechaná bez zmien, budú neproduktívne spoločnosti “zombie” (insolventné dlžníci) odťahovať úverové zdroje, ktoré by v normálnych podmienkach mali získať efektívnejšie spoločnosti.

Tento problém sa zvlášť výrazne prejavuje v kontexte pokusov administratívy Donalda Trumpa začať reindustrializáciu USA: ktože bude úverovať “nudných” výrobcov chladničiek s nízkou výnosnosťou, keď je možné (v snahe o vysoké príjmy) úverovať ďalší stratový, ale módny startup, ako je napríklad spoločnosť UBER?

Ako ďalší problém treba vytýčiť skutočnosť, že dokonca keď budeme považovať umelú úverovú podporu neefektívnych a riskantných podnikov s najnižším ratingom za nejaký sociálny projekt, jeho užitočnosť vyvoláva odôvodnené pochybnosti. Podľa odhadov špecializovanej analytickej spoločnosti Experian takmer 25 percent Američanov sa dostáva do dlhov v snahe zaplatiť predmety dennej potreby, napríklad jedlo.

Poukazuje to na paradoxnú (ale z hľadiska ekonomickej teórie predvídateľnú) situáciu: úverová podpora neefektívneho korporatívneho sektora, ktorá by mala napomáhať blahobytu spoločnosti, nenapomáha v skutočnosti zvýšeniu celkovej životnej úrovne. Viac než to: údaje, na ktoré sa odvoláva Experian, zdôrazňujú zraniteľnosť obyčajného amerického spotrebiteľa voči ekonomickým otrasom.

V tomto kontexte sa nedá zbaviť pocitu, že uponáhľanosť, s ktorou vedie Donald Trump obchodnú vojnu s Čínou, Európskou úniou a dokonca aj s Indiou a Mexikom, sa vysvetľuje vnútroekonomickými príčinami: veľmi potrebuje (v prísnom súlade s tradičnou americkou stratégiou), aby ekonomiky geopolitických konkurentov USA skrachovali skôr, než sa plne realizujú všetky systémové riziká, ktorým je vystavená americká ekonomika.

Možno sa mu to podarí, problém je však v tom, že všetky minulé americké úspechy podobného druhu boli možné výhradne vďaka tomu, že boli konkurenti Ameriky proti sebe poštvaní, tentoraz vidíme pravý opak: Donald Trump údernickym tempom dáva dokopy protiamerickoú koalíciu od Caracasu až po Teherán a od Bruselu až po Hongkong.

Snáď prvýkrát za celé dejiny USA nebude Washington mať možnosť zapáliť celý svet, aby vyriešil vlastné problémy.