Článok „Pridajme sa ku koalícii ochotných“ od Zuzany Števulovej (autorka je riaditeľkou Ligy za ľudské práva) je o tom, ako sa v Európskej únii formuje „koalícia ochotných“, ktorej cieľom je natlačiť imigrantov aj tam, kde sa doposiaľ ľuďom darilo ich odmietať. Článok vyšiel v extrémistickom periodiku a navyše je aj zamknutý, aby sa k nemu normálni ľudia nedostali, ale napriek tomu bude zaujímavé si z neho zacitovať pár myšlienok, pretože je to skvost, o ktorý by Slováci rozhodne nemali prísť (Nájdete ho TU).

Najskôr citovo podfarbený úvod: „Uprostred júla je pobrežie Stredozemného mora symbolom príjemnej letnej dovolenky. Kým na plážach ležali minulý týždeň tisícky dovolenkárov, na druhej strane toho istého mora pri líbyjskom pobreží plávali v mori desiatky mŕtvol. Asi až 150 ľudí sa utopilo v zatiaľ najhoršej tohtoročnej tragédii týkajúcej sa ľudí, ktorí utekajú zo svojich krajín pred násilím či chudobou a snažia sa dostať do Európy.“

A na toto hneď nadväzuje: „V tejto situácii Lekári bez hraníc spoločne s organizáciou SOS Méditerranée minulý týždeň vyhlásili, že obnovujú svoje záchranné operácie v Stredozemnom mori, kam posielajú loď Ocean Viking, ktorú za týmto účelom kúpili a upravili. Táto operácia nemohla prísť v lepšom čase. V Stredozemnom mori neostali takmer žiadne súkromné záchranné lode, pretože museli čeliť útokom viacerých vlád, dočasnému zhabaniu svojich lodí, alebo trestnému stíhaniu posádok.“

Tak si to zhrňme. Kým Európania sa majú dobre, dovolenkujú, v Afrike je to neznesiteľné, ľudia odtiaľ zúfalo utekajú, aj za cenu vlastného života, a preto odtiaľ mimovládky chcú čím viac ľudí dopraviť do Európy, aj napriek nepriateľstvu európskych krajín. Takto Števulová poukladala za seba sled určitých tvrdení, ktoré by mali vytvoriť logickú reťaz a odôvodniť, prečo treba Afričanov do Európy privážať. Pozrime sa na ne bližšie.

Prvý vítačský postulát: v Afrike je tak neznesiteľne, že Afričania odtiaľ utekajú. Je to naozaj tak? Je celá Afrika takým zúfalým getom, z ktorého treba iba utiecť, a jedine do Európy? Kto bol na dovolenke v Sharm El Sheikh či Hurghade alebo v Tunisku, Alžírsku, Maroku, nehovoriac už o Líbyi pred zavraždením Kaddáfího, ten vie, že to tak nie je. Tí ľudia chcú ísť do Európy za lepším životom, ale nie preto, že by nemali inú voľbu. V absolútnej väčšine ide o ekonomických migrantov.

Druhý vítačský postulát: Afričania utekajú v zúfalstve, preto často hynú. Naozaj utekajú v takom zúfalstve? Tak sa pozrime na dostupné obrázky toho, kto a prečo uteká: takmer výlučne mocní mladí muži si sadnú na gumové člny bez zásob paliva, vody, potravín a v blízkosti líbyjského pobrežia čakajú na loď, ktorá ich odvezie do Európy. Je zjavné, že toto je ich kalkulácia, takže tu je treba hovoriť o organizovanom prevádzačstve, a nie o spontánnych pokusoch o zúfalú záchranu. Je možné, že aj také prípady tam sú a na mori bývajú aj búrky, ale v každom prípade dôvod, prečo sa tí ľudia pustia na otvorené more bez reálnej nádeje samostatne sa doplaviť do Európy, je ten, že sa spoliehajú na prevádzačskú loď. Pred migrantským obdobím sa také veci nestávali, lebo žiadne chatrné loďky na mori na „záchranu“ nečakali. Teda zodpovednosť za ich smrť majú tí, ktorí tento šialený cirkus organizujú, a ktorí ho medzi Afričanmi propagujú – áno, otvorene a nahlas to treba povedať, môžu za to presne tí, ktorí ich pod zámienkou humanizmu do Európy pašujú na lodiach ako Ocean Viking.

Tretí vítačský postulát: Riešenie nie je možné v rámci Afriky. Števulová píše: „,Záchrana‘ líbyjskou pobrežnou strážou sa len ťažko dá považovať za záchranu, pretože migranti a utečenci v Líbyi zažívajú nepredstaviteľné mučenie a utrpenie.“ Naozaj? Kto sú tí ľudia? Sú to Líbyjčania? Ak áno, dá sa hovoriť o nejakej strašnej bratovražednej vojne medzi nimi? Nič také nebolo potvrdené: áno, v Líbyi bojujú proti sebe dve mocenské zoskupenia, a samozrejme, ako v každej vojne hynú aj civilisti, ale iba na bojisku, nie v tyle – tam je pokoj. Teda Líbyjčania určite nemajú dôvod utekať do Európy. Takže sú to ľudia z iných krajín? No ale prečo potom prišli práve do Líbye, keď tam „zažívajú nepredstaviteľné mučenie a utrpenie“, ako píše Števulová? Prečo Líbyu neobišli? A kto konkrétne ich mučí? Ktorá z líbyjských bojujúcich strán, s ktorými oboma sa aj Európske mocnosti snažia budovať priateľské styky?

Štvrtý vítačský postulát: Riešenie je možné jedine ich prevezením do Európy. Ako keby iné časti sveta ani neexistovali. Spojené štáty, Austrália, Japonsko, bohaté krajiny Blízkeho východu… sú to vyspelé demokratické krajiny, ktoré majú na prílev imigrantov z iných častí sveta presne rovnaký „nárok“ ako Európa, ktorá ich už prijala neúnosné množstvo a má s tým vážne problémy. Tak prečo sa na riešení nijako nemienia podieľať? Počet Afričanov už výrazne prekročil jeden a štvrť miliardy duší, ročne ich pribudne viac ako 30 miliónov. Ak je v Afrike tak neznesiteľne, ako píše pani Števulová, potom by sme potrebovali do Európy vziať každoročne nielen tých 30 miliónov (pretože tým by sa stav nezlepšoval, ale iba udržiaval na jestvujúcej úrovni), ale oveľa viac. Ale dobre: keby sme si brali iba 30 miliónov Afričanov ročne, situácia v Afrike by sa síce nezmenila, ale keby sme to robili napríklad dvadsať rokov, polmiliardová európska populácia by sa zdvojnásobila. Keby si ich európske krajiny podelili rovným dielom, Slovensko by tiež zdvojnásobilo svoju populáciu, z Bratislavy by sa stala miliónová metropola. Na poliach pri slovenských mestách by vyrástli tradičné africké obydlia na spôsob tých na perifériách Lagosu. Skúste si to predstaviť – a to možno bohate postačí ako ilustrácia k úvahe, či naozaj má zmysel Afričanom dávať nádeje, že ich Európa môže zachrániť. A to ešte nebola rečo o Afganistane, Sýrii a ďalších desiatkach krajín z celého sveta, kde je tiež chudoba a neznesiteľná atmosféra.

Piaty vítačský postulát: Treba sem Afričanov voziť aj napriek odporu krajín, vlád, verejnosti. Števulová píše: „Záchrana ľudí v Stredozemnom mori je otázkou morálky, ľudskosti a práva. Ľudia majú právo snažiť sa ochrániť svoje životy a majú právo hľadať bezpečie inde. Morské právo prikazuje lodiam zachrániť topiacich sa a vylodiť ich v bezpečnom prístave a prikazuje štátom umožniť lodiam vylodiť zachránených.“ Lenže moment: záchrana áno, ale prevádzačstvo nie. Pomoc objektívne prenasledovaným ľuďom áno, záplava ekonomických migrantov nie. Pomoc na mieste áno, zámerné presídľovanie nie. Bezpečné prístavy nie sú len európske, ale aj africké, ázijské, americké! Európa za posledné roky a desaťročia absorbovala milióny ľudí s cudzími kultúrami, náboženstvami, zvyklosťami a má plné právo povedať: dosť!

Šiesty vítačský postulát: Máme ako EÚ kolektívnu zodpovednosť za imigrantov, ktorí tu už sú. Števulová tvrdí: „V EÚ je táto zodpovednosť kolektívna, pretože Stredozemné more je aj naše more, aj naša hranica. Spoločnou zodpovednosťou všetkých štátov únie je aj dohodnúť sa na férovom rozdelení zachránených utečencov a migrantov.“ Toto je čisté klamstvo. Lžou je už samotné použitie slova „zachránených“. Ale predovšetkým: žiadna kolektívna zodpovednosť neexistuje, každý európsky štát si ešte stále zodpovedá za svoje vnútorné veci a za svoje obyvateľstvo sám. My nemáme žiadnu zodpovednosť za to, že západné koloniálne veľmoci rozvrátili, zotročili, vyciciavali svoje kolónie, čoho dôsledkom je bieda a milióny ľudí hľadajúcich lepší život v Európe. My nemáme žiadnu zodpovednosť za to, že niektoré krajiny si neplnili svoje povinnosti pri ochrane hraníc a vpustili sem húfy ľudí, z ktorých mnohých nie je možné ani identifikovať. My nemáme žiadnu zodpovednosť za to, že istá pani kancelárka ich dokonca aktívne pozýva: poďte všetci sem, zmestíme sa, my to zvládneme.

Siedmy vítačský postulát: Na Slovensku ich ešte takmer žiadnych nemáme, tak prečo sa bojíme im otvoriť? „Slovensko, pri počte 108 žiadostí o azyl ku koncu júna 2019, má na to, aby vo svojich poloprázdnych zariadeniach ubytovalo časť z nich. Môžeme sa pridať ku koalícii ochotných a ukázať našu solidaritu,“ píše Števulová. Zaujímavé by bolo zistiť, či tí ľudia, ktorí dokážu takto pozoruhodne argumentovať, či radšej používajú dáždnik ako ochranu pred dažďom, alebo si ho otvoria až potom premoknutí, keď už je po daždi. A že či si zamykajú byt – a načo, keď tam predsa žiadnych nevítaných hostí nemajú…

Sedem „logických“ vítačských krokov, sedem argumentačných faulov, sedem odporných demagogických manipulačných stupienkov smerujúcich k novému „multikulti“ Slovensku. Po odmietnutí kvót to teraz už po x-tý krát skúšajú z iného konca, formujú „koalíciu ochotných“, ktorá si má medzi sebou migrantov rozdeľovať.

Na konci svojho článku Števulová kladie otázku: Spravíme to? A vy si čo myslíte: spravíme to? Naša prezidentka a naša budúca progresívna vláda sa dozaista postavia za ľudí. Otázka je iba, za ktorých…

Ivan Lehotský