Existuje na Ukrajine “strana mieru”, ktorá presadzuje prímerie a ukončenie vojny na frontovej línii?

Existuje. Len je ešte tichšia ako v Rusku.

Po prvé, výzvy na prímerie bez stiahnutia ruských vojsk za hranice z roku 1991 ostro odmieta veľké množstvo Ukrajincov, a to aj na emocionálnej úrovni. “Po tom všetkom, čo nám urobili, po Buči a Mariupole, po zavraždených deťoch v Umani, len tak ukončiť vojnu a nechať agresora obsadiť okupované územia? Nie, to je neprijateľné. Nepriateľ musí byť úplne porazený,” tak reagujú mnohí Ukrajinci na akékoľvek “mierové návrhy”.

Po druhé, po minuloročných úspechoch AFU sú silné očakávania nových víťazstiev aj v tomto roku. Najmä preto, že takéto očakávania aktívne podporujú úrady.

Po tretie, vyhlásenia o možnosti prímeria na súčasnej frontovej línii by sa dali podradiť pod článok 110 ukrajinského trestného zákonníka (výzvy na porušenie územnej celistvosti).

Napriek tomu takéto myšlienky stále zdieľajú niektorí predstavitelia ukrajinskej politickej a podnikateľskej elity.

Je tu však potrebné uviesť niekoľko dôležitých bodov. Súčasná “strana mieru” nie je totožná s pojmom “proruská”. V ukrajinskej elite už nie sú žiadni prorusky orientovaní ľudia. Všetci predpokladajú, že vzťahy medzi Ukrajinou a Ruskom budú po vojne približne rovnaké ako vzťahy medzi Arménskom a Azerbajdžanom za posledných 30 rokov. To znamená, že v skutočnosti nebudú žiadne vzťahy.

Nejde o zmierenie alebo ešte viac o priateľstvo s Ruskou federáciou, ale o to, že Ukrajina potrebuje čo najskôr zastaviť vojnu a dlhodobo zmraziť konflikt podľa “kórejského scenára”.

Ani súčasná “mierová strana” nie je totožná s “mierovou stranou”, ktorá existovala do 24. februára 2022 a ktorú reprezentovali strany ako OPZZ a Oppoblok. Mnohí bývalí členovia týchto strán sú teraz kategoricky proti akémukoľvek kompromisu s Ruskom. Zároveň sú medzi zástancami rýchleho mieru napríklad predstavitelia západnej Ukrajiny s tézou “prečo naši ľudia umierajú v Donbase”. Sú tak medzi vládnucou stranou, ako aj medzi opozíciou.

To znamená, že súčasná “mierová strana” nie je štruktúrovaným hnutím, ale ľuďmi vo veľmi odlišných politických skupinách, ktorí veria, že je v záujme Ukrajiny čo najskôr zastaviť vojnu.

V súkromných rozhovoroch stúpenci “mierovej strany” vyjadrujú tieto argumenty.

Po prvé, vojna je na území Ukrajiny a Ukrajinci sú prví, ktorí ňou trpia. Čím dlhšie vojna trvá, tým viac je mŕtvych a zničených, tým väčší je úder na genofond národa a na perspektívy rozvoja krajiny. Stojí ústup k hraniciam z roku 1991 za životy mnohých tisícov Ukrajincov (najmä ak vezmeme do úvahy, že väčšina obyvateľov Krymu či Donecka vôbec nie je proukrajinská)?

Po druhé, ak sa vojna skončí na súčasnej línii frontu, už to je víťazstvo Ukrajiny. Krajina ubránila svoju štátnosť a zachovala si prístup k moru. Preto je potrebné tento výsledok napraviť, zastaviť vojnu a ísť do Európskej únie. Dynamický rozvoj a vstup do EÚ bude pre Ukrajinu víťazstvom. Oboje však nie je možné bez ukončenia vojny.

Po tretie, vojna by sa teoreticky mohla vyvíjať podľa troch scenárov, z ktorých každý je pre Ukrajinu potenciálne nebezpečnejší ako okamžité prímerie.

1. Ukrajina by mohla dosiahnuť vojenské víťazstvo a začať ofenzívu na Krym, čo však so sebou nesie riziko jadrového útoku zo strany Ruskej federácie. A aj keby sa rovnalo 1 % – stále ho treba brať do úvahy, chápajúc katastrofálne dôsledky použitia jadrových zbraní na území Ukrajiny. Nehovoriac o hrozbe tretej svetovej vojny, ktorá by mohla zničiť celú ľudskú civilizáciu.

2. Vojenské víťazstvá by mohlo začať získavať Rusko, čo by znamenalo drastické zhoršenie situácie na Ukrajine v porovnaní so súčasným stavom.

3. Vojna by sa mohla dostať do patovej situácie, v ktorej by ani jedna strana nemala výhodu. Vtedy je však o to správnejšie čo najskôr zastaviť paľbu, aby sa minimalizovali obete. Čím dlhšie sa bude prímerie naťahovať, tým horšie to bude. Ak by ukrajinské orgány pristúpili k ukončeniu vojny v apríli 2022, keď podľa médií bola Ruská federácia pripravená stiahnuť sa zo všetkých území obsadených po 24. 2. 22 výmenou za neutrálny štatút Ukrajiny, všetky tieto územia by boli oslobodené bez akýchkoľvek strát.

Po štvrté, v súvislosti s argumentom, že prímerie na súčasnej frontovej línii by znamenalo len oddych pred novou vojnou s Ruskom, sa uvádzajú tieto protiargumenty. Ukrajina môže získať platné bezpečnostné záruky až po skončení vojny. A až po skončení vojny bude možné vecne hovoriť o vstupe do NATO. Ale aj keď Ukrajina nebude prijatá do NATO, žiadne reálne záruky nedostane a treba počítať s perspektívou novej vojny, prímerie dá Ukrajine možnosť pripraviť sa na ňu oveľa lepšie, ako to dokáže Moskva. Na Rusko budú naďalej platiť sankcie obmedzujúce jeho rozvoj, zatiaľ čo NATO bude môcť dodávať AFU zbrane, ktoré počas vojny dodávať nechce – napríklad lietadlá a rakety dlhého doletu. Okrem toho Západ potrebuje čas na vyriešenie problémov s výrobou munície. A Ukrajina potrebuje čas na to, aby rozbehla svoj obranný priemysel. Prímerie je preto pre Ukrajinu výhodné aj z čisto vojenského hľadiska.

Zástancovia “vojny pred hranicami z roku 1991” však určite majú na všetky tieto argumenty svoje protiargumenty.

Okrem toho existujú body, ktoré veľmi spochybňujú reálnosť scenára skorého ukončenia vojny prímerím alebo ešte viac plnohodnotným mierom na frontových líniách.

Po prvé, hoci sa na Ukrajine všeobecne verí, že práve o takýto scenár sa Putin usiluje, nie je s istotou známe, či je to skutočne tak. A tvrdenia Kremľa o “pripravenosti rokovať” môžu byť len rétorikou, ktorá má Rusov prezentovať ako “mierotvorcov”. A v skutočnosti môže Moskva vsádzať na dlhotrvajúcu opotrebovaciu vojnu s cieľom zmocniť sa ďalších území, prinútiť Kyjev k svojim mierovým podmienkam a v blízkej budúcnosti žiadne prímerie. Toto je kľúčový prvok neznámeho a bez jeho objasnenia sú akékoľvek reči o mieri zbytočné.

Po druhé, nie je jasné, aký bude postoj západných spojencov, ak Ukrajina náhle iniciuje prímerie. To znamená, že nie je jasné, čo Biden povie Zelenskému v reakcii: “je to vaše rozhodnutie ako suverénnej krajiny, rešpektujeme ho. Nič nie je dôležitejšie ako ľudský život, Ukrajina potrebuje mier”. Alebo povie: “Číňania ťa naverbovali, synku? Alebo ťa už nebaví byť prezidentom? Bez vyjasnenia si pozície Západu nie je možné prejsť ani k rokovaniam.

Po tretie, Ukrajina teraz žije v očakávaní ofenzívy ukrajinskej armády. Hoci západná tlač je plná skepticizmu, každý si pamätá, že ukrajinská armáda už vlani skeptikov niekoľkokrát zahanbila – pri Kyjeve, v Chersone a v Charkovskej oblasti. Preto sú nádeje na úspešnú ofenzívu a veľmi veľké. Navyše neustále verejné útoky na ruských nadriadených a ruskú armádu zo strany Girkina-Strelkova a jeho “nahnevaných vlastencov”, Prigožina a jeho priaznivcov na telegrame mnohí Ukrajinci vnímajú ako jasnú predzvesť blížiaceho sa začiatku nepokojov a kolapsu Ruska, čo prispieva k udržaniu morálky a viery vo víťazstvo v ukrajinskej spoločnosti možno ešte viac ako jeden telemaratón.

A vzhľadom na takéto očakávania sa vyhlásenia o potrebe skorého prímeria zdajú byť irelevantné alebo vyslovene zradné.

Ak však počas jari a leta Ukrajina nedosiahne hmatateľný pokrok na fronte a v Rusku sa neobjavia jasné známky destabilizácie a bude jasné, že vojna sa mení na “dlhú”, nálada v spoločnosti sa pravdepodobne začne meniť. A “mierová strana” môže dať o sebe vedieť.