Európa zabudla, že za mier vďačí víťazom druhej svetovej vojny

Moskva 23. novembra 2021 (HSP/Foto:Pixabay)

Zvláštnym znakom súčasnej doby je, že technológie sa vyvíjajú oveľa rýchlejšie ako naše chápanie človeka a spoločnosti. Naučili sme sa ťažiť nerasty na asteroidoch, ale nedokážeme prekonať také sociálne problémy, ako depresia, xenofóbia a ozbrojené konflikty. Technologicky sme skutočne v 21. storočí. No z hľadiska spoločenského a medzinárodného usporiadania sme nepokročili ďalej ako v 70. rokoch minulého storočia. Uviedli noviny Izvestia

Dominantným trendom v medzinárodnej politike je ideologizácia. Tá zostáva hlavným nástrojom na udržanie celosvetovej nadvlády USA. V závislosti od úprimnosti toho, kto túto ideologickú líniu vykladá. Môže tak ísť o manipuláciu, alebo o ukážku naivity chápania medzinárodného prostredia.

Medzinárodné vzťahy si však vyžadujú politiku založenú na dôkazoch, ktorá nie je založená na emóciách a nekonečnom myšlienkovom úlete. Ale na presných pozorovaniach, opakovateľných experimentoch a spoľahlivých údajoch. Inými slovami, na prísne stanovených objektívnych dôkazoch.

Na čom stojí bezpečnosť Európy

Vezmime si napríklad bezpečnostnú situáciu v Európe. Jej hlavné piliere sa scvrkli na tri strategické konštanty. Pritom ani jedna z nich nie je dostatočne pochopená.

Po prvé. Mier v Európskej únii zabezpečila vojenská porážka dvoch kľúčových európskych vojenských mocností Nemecka a Francúzska v druhej svetovej vojne. A odzbrojenie prvej z nich. Bezpečnosť pre obe krajiny zabezpečujú od polovice 40. rokov minulého storočia USA.

Po studenej vojne sa tento systém rozšíril aj do ďalších európskych štátov. Vrátane krajín bývalej Varšavskej zmluvy. Ale nie do Ruska, ktoré nemohlo byť v pozícii vojensky porazenej krajiny. Napríklad Francúzska a už vôbec nie Nemecka. Rusko si zachovalo významný vojenský potenciál. Naďalej zostávalo jednou z hlavných strategických konštánt na kontinente. Jeho vylúčenie z bezpečnostného systému štruktúrovaného okolo USA a NATO nevyhnutne urobilo z Ruska kľúčového protivníka tohto systému.

Po druhé. Popredné európske krajiny, ktorých bezpečnosť od polovice 40. rokov zabezpečujú USA, mali možnosť oddýchnuť si od strategického myslenia. Týka sa to predovšetkým Nemecka. Elity európskych štátov preto majú naivné ilúzie o zdrojoch mieru na kontinente. Dôvody mieru vidia hlavne vo vytvorení dohody o uhlí a oceli či v aktívnych ekonomických a humanitárnych kontaktoch medzi bývalými bojujúcimi stranami. Pričom zabúdajú, že v zárodku tohto procesu bola bolestivá vojenská porážka a následná likvidácia kľúčových vojenských síl mocností v Európe ako strategický faktor.

Dnes tieto klamlivé elity vyhlasujú „morálnu križiacku výpravu“ na Východ. Ako to výstižne podotkol jeden európsky politik, ktorý pracuje na budovaní EÚ ako ideologickom impériu. Problémy členov únie, ktorí nezodpovedajú prezentovanému štandardu, sú ale prehliadané.

Reklama

Samozrejme, toto moralizovanie nefunguje z praktického hľadiska. Často vyzerá smiešne a žiaľ až tragicky. Jasným príkladom je Ukrajina.

Po tretie. Žiadna politika nemôže zmeniť geografiu. Najdôležitejším faktorom európskej bezpečnosti boli zle zvládnuté dôsledky rozpadu Sovietskeho zväzu. Rozpustenie ZSSR nebolo dobre pripravené. Stalo sa zo dňa na deň. V podstate nevyriešilo žiaden z hlbokých štrukturálnych problémov, ktoré vznikli v súvislosti so vznikom viac ako desiatky nových samostatných štátov v rámci zväzu.

Konflikty v priestore bývalého Sovietskeho zväzu sú dôsledkom jeho neorganizovaného rozpadu. A trvajú dodnes. Jednotlivé vojenské krízy sú epizódami odkladaných občianskych vojen. Prepuknúť mohli hneď po páde superveľmoci, no pre množstvo okolností sa tak nestalo.

Kým sa tieto dôsledky nevyriešia, budú sa opakovane prejavovať. Zostanú jednou z dôležitých strategických konštánt európskej bezpečnosti. Ide hlavne o práva obyvateľstva, strategickú infraštruktúru, ekonomické následníctvo, spoločné hodnoty a myšlienky či históriu.

Slepá európska strategická ulička

Zlou správou je, že európski lídri nemajú intelektuálnu a ani morálnu silu, aby uznali túto okolnosť. Čo znamená, že sme v strategickej slepej uličke. Politika založená na dôkazoch nemôže viesť k vyčerpávajúcemu výsledku v podobe hlbokého základného urovnania bezpečnostných problémov v Európe.

Dobrou správou však je, že napriek neurovnanej bezpečnostnej situácii nie je na kontinente dôvod na veľkú vojnu. Spoločnosť ju nechce. Táto vojna tieto rozpory nevyrieši, ale vytvorí nové problémy.

Zároveň hlavný front medzinárodného napätia prúdi do východnej Ázie. Európa je už len hasnúca sopka. Európske elity majú teraz čas poobzerať sa okolo seba. Na základe vlastných skúseností sa môžu presvedčiť, že politika založená na dôkazoch v oblasti medzinárodnej bezpečnosti je možná a dokonca potrebná.

V ideálnom svete by sa Európa mala stať príkladom hlbokého a komplexného riešenia bezpečnostných problémov. Kľúčovou otázkou však je, ako to dosiahnuť, keď si strategické myslenie európskych elít vzalo „oddychový čas“.

Andrej Sušencov

Programový riaditeľ Valdajského klubu a riaditeľ Inštitútu medzinárodných štúdií Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie