Ak sa dá veriť Gerhardovi Schröderovi, bývalému nemeckému kancelárovi, Európa možno práve premeškala “poslednú šancu” na vytvorenie suverénnej zahraničnej politiky – teda suverénnej a nezávislej od Spojených štátov. Posledná šanca je názov knihy, ktorú Schröder napísal spolu s Gregorom Schöllgenom, renomovaným historikom nemeckej zahraničnej politiky, a ktorá vyšla v roku 2021. Mala podtitul Prečo teraz potrebujeme nový svetový poriadok.

Schröder a Schöllgen v nej bez ostychu vyhlásili, že NATO si zaslúži byť odhodené na popolisko dejín. Koniec koncov, tvrdili, aliancia stratila zmysel svojej existencie v roku 1991, keď sa rozpadol Sovietsky zväz. Keďže sa však Francúzsko a Spojené kráľovstvo obávali potenciálnych hegemonistických ambícií nového zjednoteného Nemecka, tieto dve krajiny požadovali, aby americké jednotky zostali umiestnené v Európe. To, ako napísali Schröder a Schöllgen, viedlo k “bizarnej situácii”:

Pretože Nemecko muselo zostať pod dohľadom, NATO muselo prežiť, hoci v roku 1991 splnilo svoj účel a, ak sa na to pozrieme z tohto pohľadu, veľkolepo zvíťazilo. Pretože NATO muselo pretrvať, Rusko muselo naďalej vystupovať ako protivník, ktorým bol kedysi Sovietsky zväz. A aby Nemecko zostalo pod dohľadom a Rusko pod kontrolou, Spojené štáty museli zostať v Európe.

Preto by nemalo byť prekvapením, že obaja autori obhajujú priateľské vzťahy, o ktoré sa Schröder usiloval ako kancelár s Vladimirom Putinom a ktoré vyvrcholili dohodou o Nord Stream, pri ktorej Schröder zohral dôležitú úlohu. Európska únia a Rusko budú odteraz navzájom prepojené prostredníctvom stabilného a spoľahlivého toku zemného plynu. Spoluautori dospeli k dramatickému záveru, že tieto plynovody “patria k niekoľkým pántom, ktoré držia Európu pohromade”. Okrem toho sa EÚ skladá z príliš mnohých partikulárnych záujmov na to, aby mohla vystupovať ako jednotný politický orgán.

Možno mali pravdu, ale rok po vydaní knihy boli tieto pánty zničené pri sabotáži. (Túto operáciu podľa investigatívneho novinára Seymoura Hersha údajne uskutočnila spoločná americko-nórska misia). Či zničenie jej závesov znamená, že Európa vypadne z kĺbov, sa ešte len uvidí. Je však jasné, že zničením plynovodov Nord Stream sa skončil posledný pokus Európy vymaniť sa spod americkej kurately a presadiť svoju suverenitu.

Nebol to prvý pokus. Dejiny Európy po druhej svetovej vojne sú v mnohých ohľadoch dejinami rôznych, vytrvalých a vždy vopred odsúdených pokusov jej kotvových krajín, Francúzska a Nemecka, zbaviť sa americkej kontroly nad kontinentom.

Po dvoch ničivých svetových vojnách mnohí európski lídri cítili, že Európa nemôže dovoliť návrat starých nacionalistických rozporov. Snažili sa vyhnúť opakovaniu chýb, ktoré sa stali po prvej svetovej vojne: Versaillská zmluva ponížila porazenú Nemeckú ríšu a pomohla zrodiť jej ultranacionalistickú reakciu, ktorá nasmerovala kontinent na cestu k ďalšej kataklizme.

Niektorí pozorovatelia medzivojnového obdobia, medzi nimi aj John Maynard Keynes, sa domnievali, že hospodársky sa rozvíjajúce Nemecko začlenené do väčšej nadnárodnej únie by mohlo priniesť mier a prosperitu pre celý kontinent. “Národné štáty,” napísal A. J. P. Taylor vo svojej knihe The Origins of the Second World War z roku 1961, “boli považované za reakčné, militaristické a hospodársky zaostalé. Čím skôr ich Nemecko spojí, tým lepšie pre všetkých zúčastnených.”

Zdalo sa, že tieto poučenia boli všeobecne známe. Winston Churchill v roku 1946 sníval o “Spojených štátoch európskych”, v ktorých by sa členské štáty, predovšetkým Francúzsko a Nemecko, “voľne spojili pre vzájomné pohodlie do federálneho systému”. Spojené kráľovstvo by, samozrejme, zostalo oddelené od týchto nových Spojených štátov. Základné kroky na uskutočnenie takejto únie sa uskutočnili čoskoro, keď sa v roku 1951 Parížskou zmluvou – podpísanou Belgickom, Francúzskom, Talianskom, Luxemburskom, Holandskom a Západným Nemeckom – vytvorilo Európske spoločenstvo uhlia a ocele, z ktorého neskôr vznikla Európska únia.

Tieto prvé kroky smerom k hospodárskej a politickej spolupráci sa však uskutočnili pod blížiacimi sa búrkovými mrakmi studenej vojny. A tak sa západoeurópske krajiny v snahe ochrániť sa pred Sovietskym zväzom, ktorého sféra vplyvu sa na konci druhej svetovej vojny veľmi rozšírila, utiekli do ochrannej náruče Spojených štátov a aliancie NATO, hoci, ako sa vtedy vyjadril prvý generálny tajomník NATO Hastings Lionel Ismay, cieľom aliancie bolo “udržať Rusov vonku, Američanov vnútri a Nemcov dole”.

Táto prítomnosť Yankeeov bola tŕňom v oku pyšnejším národom, ako napríklad Francúzsku, ktoré sa stále držalo snov o tom, že sa stane veľmocou a vyrovná sa Spojeným štátom a Sovietskemu zväzu. Charles de Gaulle po nástupe do prezidentského kresla v novovzniknutej Piatej republike dúfal, že sa mu podarí vytvoriť “Európu otcovských krajín”, ktorá by zachovala suverenitu svojich členských štátov namiesto ich rozpustenia do väčšieho nadnárodného celku. Táto Európa, ako de Gaulle slávne vyhlásil v roku 1959, by sa rozprestierala “od Atlantiku po Ural”. Inými slovami, zahŕňala by vzdialené Rusko ako partnera, nie protivníka. Francúzsky prezident, ktorý bol rozhodne antiamericky naladený, dúfal, že sa mu podarí vylúčiť Spojené štáty z kontinentu a v ideálnom prípade aj Spojené kráľovstvo, ktoré v tom čase – nie bezdôvodne – považoval len za americkú výpadovku.

Paradoxne, z tých istých nacionalistických snáh Francúzsko potopilo aj pravdepodobnejšie pokusy o vytvorenie spoločnej európskej armády, ako napríklad Európskeho obranného spoločenstva, ktorého ratifikácii Francúzsko zabránilo tým, že o ňom nikdy nehlasovalo v parlamente. V roku 1966 navštívil De Gaulle po prvýkrát od roku 1944 Sovietsky zväz. V roku 1966 tiež stiahol Francúzsko z vojenskej veliteľskej štruktúry NATO. To veľmi rozhnevalo atlantistov v západonemeckej vláde.

“A čím okatejšie generál spolupracoval s Moskvou,” napísal na inom mieste Gregor Schöllgen, “tým viac sa Spolková republika Nemecko približovala na stranu dominantnej mocnosti USA.” Koniec koncov, Nemci potrebovali americké jadrové a konvenčné sily, aby ich ochránili pred prípadnou sovietskou inváziou.

Ale aj Nemci sa sami od seba usilovali o zblíženie so Sovietmi. A zemný plyn by v tomto úsilí zohral kľúčovú úlohu. Od 50. rokov 20. storočia sa nemecké spoločnosti snažili uzavrieť s Ruskom dohody o predaji oceľových rúr. Prvý z nich sa stal obeťou embarga uvaleného v roku 1962 v dôsledku výstavby Berlínskeho múru. V roku 1970 sa však v rámci Ostpolitik kancelára Willyho Brandta podarilo uzavrieť prvý zo série tzv. Dohoda o plynovode Nord Stream z roku 2005 bola v skutočnosti piatou takouto dohodou, pričom všetky boli uzavreté za vlády sociálnodemokratických kancelárov.

Schröderova nástupkyňa Angela Merkelová síce v roku 2005 viedla čiastočne kampaň proti dohode o Nord Stream, ale v roku 2006, v prvom roku svojej vlády, povedala, že projekt je “v zásade dobrý”.

Prirodzene preto, aby sa energeticky náročná nemecká exportná ekonomika zaplavila lacným a spoľahlivým ruským plynom, ktorý by ešte viac posilnil nemeckú hospodársku nadvládu nad Európou. A keby sa Nord Stream 2 zapol, zdvojnásobil by sa objem plynu posielaného do Nemecka a západnej Európy a bol by schopný zabezpečiť viac ako polovicu ročnej spotreby plynu v Nemecku. To Bidenova administratíva, ktorá chcela Rusko vyradiť z mapy ako hrozivú regionálnu mocnosť, zjavne nemohla dovoliť.

Obranný establišment USA nemohol dovoliť ani ďalšie energetické väzby s Ruskom, pretože nedôveroval v ochotu Nemecka zostať oddaným partnerom Západu. Táto nedôvera voči nemeckému sebavedomiu bola medzi americkými administratívami pomerne bežná a siaha do dávnej minulosti.

Nič nezdvihlo americké obočie viac, ako keď Nemci a Sovieti zlepšili svoje vzťahy. Ako napísal Henry Kissinger vo svojich memoároch White House Years z roku 1979:

Zdalo sa mi, že Brandtova nová Ostpolitik, ktorá sa mnohým javila ako progresívna politika hľadania détente, by sa v menej svedomitých rukách mohla zmeniť na novú formu klasického nemeckého nacionalizmu. Od Bismarcka po Rapalla bolo podstatou nemeckej nacionalistickej zahraničnej politiky voľne manévrovať medzi Východom a Západom.

Pod pojmom “Rapallo” Kissinger rozumel Rapallskú zmluvu z roku 1922, v ktorej Weimarská republika a mladý a medzinárodne izolovaný Sovietsky zväz vzájomne uznali svoje územia a nadviazali diplomatické vzťahy. Túto zmluvu neskôr mnohí skeptickí západní pozorovatelia považovali za prvý krok k paktu Molotov – Ribbentrop. Zdalo sa, že takýto výsledok by bol pravdepodobný, ak by sa Nemecku ešte niekedy umožnilo voľne manévrovať.

Tieto obavy boli smiešne. Nemecko bolo v 70. rokoch minulého storočia dramaticky odlišnou krajinou ako pred dvoma generáciami, s oveľa zdržanlivejšími národnými ambíciami. V rámci Ostpolitik sa napríklad Spolková republika oficiálne vzdala všetkých dlhodobých cieľov získať späť svoje stratené územia na východ od línie Odra-Nisa. Nebolo to ľahké; ešte v roku 1959 70 % západných Nemcov odmietalo zjednotenie, ak by bolo sprevádzané trvalou stratou týchto území. V roku 1990 znovuzjednotené Nemecko oficiálne uznalo svoju povojnovú hranicu s Poľskom. Pre dnešné mladé generácie sú niekdajšie imperiálne ambície a ultranacionalistické nálady wilhelmínskeho a nacistického Nemecka látkou stredoškolských hodín dejepisu.

Nasledujúce nemecké administratívy sa napriek tomu snažili získať väčšiu slobodu konať nezávisle od americkej vôle. To vyvrcholilo Schröderovým hlasným a obdivuhodným odporom voči invázii do Iraku v roku 2003. V tom čase Schröder slávne vyhlásil, že jeho ambíciou je rokovať s Američanmi “na rovnakom základe”. Spojené štáty sa za túto vnímanú zradu zo strany toho, čo Donald Rumsfeld nazval “starou Európou”, odvďačili zablokovaním ambície Nemecka stať sa stálym členom Bezpečnostnej rady OSN.

Takýchto sebavedomých reptaní bolo málo za vlády pokorne vychovaného Schröderovho chránenca a súčasného kancelára Olafa Scholza, ktorý sa musel nechápavo usmievať, keď stál vedľa Joea Bidena, keď ten vo februári 2022 vyriekol, že “ak Rusko napadne, to znamená, že tanky a vojská opäť prekročia hranice Ukrajiny, Nord Stream 2 už nebude. Ukončíme ho.”

Odkedy Hersh zverejnil svoje vyšetrovanie zničenia plynovodov, Scholzova vláda stále mlčí. Keď politička strany Ľavica Sahra Wagenknechtová podala formálny parlamentný dotaz a požiadala vládu, aby zverejnila všetko, čo vie o tom, kto sú vinníci, vláda to odmietla a uviedla, že “v záujme blaha štátu” je potrebné tieto zistenia utajiť. Rovnaké podmienky už nie sú. Posledná šanca sa minula.

Je smiešne, že Scholz stále sníva o tom, že “my ako Európania a Európska únia zostaneme nezávislými aktérmi v čoraz viac multipolárnom svete”. V decembrovej eseji pre Foreign Affairs, v ktorej načrtol svoju víziu Zeitenwende – historického zlomu pre Európu v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu – Scholz napísal, že

Cieľ je jasný: EÚ, ktorú bude tvoriť viac ako 500 miliónov slobodných občanov, ktorá bude predstavovať najväčší vnútorný trh na svete, ktorá bude určovať globálne normy v oblasti obchodu, rastu, zmeny klímy a ochrany životného prostredia a ktorá bude hostiť popredné výskumné ústavy a inovatívne podniky – rodina stabilných demokracií s bezkonkurenčným sociálnym zabezpečením a verejnou infraštruktúrou.

Sú to “nesplniteľné sny”, ako nedávno povedal ľavicový nemecký ekonóm Wolfgang Streeck. V jadre Scholzových snov je však racionálny kalkul: Počet 500 miliónov by predstavoval obrovský energetický potenciál, ktorý by prevyšoval počet obyvateľov Spojených štátov a predstavoval by približne tretinu obrovského počtu obyvateľov Číny. A práve tieto dve krajiny si medzi sebou rozdelia korisť budúcnosti a budú bojovať o určovanie svetových priemyselných štandardov.

Európa je naopak ďaleko od toho, čo je v konečnom dôsledku nevyhnutné na to, aby sa stala samostatnou veľmocou: politickej integrácie, ktorá by zahŕňala aj vlastnú armádu. V súčasnosti ešte nie celkom suverénne Nemecko ani nevie, kde na jeho vlastnom území Američania skladujú svoje jadrové zbrane. Schröder a Schöllgen vo svojej knihe sformulovali, aké sú nevyhnutné kroky, ktoré musia členské štáty EÚ podniknúť, aby sa dosiahla želaná integrácia. Patria k nim:

zavedenie väčšinového hlasovania, ktoré sa orientuje podľa neúspešnej ústavy z októbra 2004; možnosť účinne sankcionovať alebo dokonca vylúčiť členské štáty, ktoré nedodržiavajú spoločné právne normy… vývoj menovej únie na fiškálnu; definovanie jednotného európskeho právneho systému; vypracovanie uskutočniteľnej migračnej a azylovej politiky; formulovanie záväznej a udržateľnej stratégie v oblasti zdrojov, energetiky a životného prostredia; a v neposlednom rade nadnárodná armáda.

Schröder a Schöllgen dospeli k záveru, že na realizáciu týchto cieľov by sa členské štáty museli “vzdať značnej časti svojej národnej suverenity, bez akýchkoľvek “keby”, “a” alebo “ale”. A to je časť, ktorú by najmä východoeurópske členské krajiny ako Poľsko alebo Maďarsko nikdy neprijali, pretože hrozba vyhostenia za nedodržiavanie progresívnej kultúrnej politiky EÚ je pre tieto kultúrne konzervatívne krajiny zrejmá. Nehovoriac o zásadne antidemokratickej povahe takto transformovanej politickej únie, ktorá by sústredila politickú rozhodovaciu právomoc na bezprecedentnú úroveň u vzdialených byrokratov v Bruseli. A tí majú už aj tak dosť moci.

Schröder a Schöllgen dobre vedia, čo to znamená, keď sa odvolávajú na “neúspešnú ústavu”, ktorá bola v demokratických referendách vo viacerých európskych krajinách, v neposlednom rade vo Francúzsku, jednoznačne porazená. Pravdepodobnejší je teda opak, a to Európa znovuzískanej národnej suverenity, možno s budúcim neogaullistickým francúzskym prezidentom na čele.

Dovtedy je z pántu, ktorý držal Európu pohromade, hromada črepín na dne Baltského mora. “Plyn,” napísali Schröder a Schöllgen, “bude v dohľadnej budúcnosti zdrojom energie bez alternatívy. Dopyt sa zvýši v rovnakej miere, v akej sa vyradia z prevádzky uhoľné a jadrové elektrárne.”

Toto odvolávanie sa na energetickú politiku bez alternatív je, samozrejme, absurdné. Na Schröderovom zázname bude navždy škvrnou, že splnomocnil Stranu zelených. Zelení sa zásadne zmenili z pacifistickej strany hippies zo svojich začiatkov na bezohľadného zástancu NATO. Jedna vec však zostala stabilná – posadnutý odpor voči jadrovej energii, ktorej postupné vyraďovanie iniciovala Schröderova vláda a po návrate Zelených k moci za Scholza sa zdá byť definitívne.

A tak Scholz síce stále sníva o určovaní globálnych štandardov a vedení zjednotenej Európy, ale s väčšou pravdepodobnosťou budú musieť Európania v budúcnosti stíšiť termostaty a vyrovnať sa s výpadkami elektriny, zatiaľ čo nemecká ministerka zahraničných vecí, funkcionárka Strany zelených Annalena Baerbocková, si strieľa jazykom, že “bojujeme vo vojne proti Rusku”. To nie je Európa a už vôbec nie Nemecko, ktoré “voľne manévruje medzi Východom a Západom”, ale Európa, ktorá sa opäť slepo potáca smerom k priepasti.