Vedúci predstavitelia USA majú za sebou dlhú históriu klamstiev o medzinárodných cieľoch Washingtonu a povahe zahraničných klientov USA. Skromné alebo dokonca menšie hrozby a narušenia sa v prehnaných propagandistických naratívoch Washingtonu stali údajnými existenčnými hrozbami pre americkú bezpečnosť, ako aj hrozbami pre regionálny alebo svetový poriadok. Okrem toho viaceré administratívy bežne bielia záznamy o autoritárskych zahraničných klientoch. Autokrati, ako napríklad nikaragujský Anastasio Somoza Debayle, egyptský Husní Mubarak a škaredí extrémisti, ako napríklad sunnitskí džihádisti v Sýrii, sa tak stali čestnými členmi “slobodného sveta”.

Obe zložky sú prítomné v súčasnej dezinformačnej kampani Washingtonu v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Dva klamlivé argumenty v americkej propagande sú také ohavné, že vystupujú ako obrovské klamstvá. Prvým klamstvom je, že ruská vojna proti Ukrajine bola úplne nevyprovokovaná; nič, čo Ukrajina, Spojené štáty alebo NATO urobili, podľa tohto príbehu Rusko neohrozilo ani v najmenšom neprispelo k súčasnej krvavej tragédii. Druhým klamstvom je, že Ukrajina je liberálna demokratická krajina, ktorej samotná existencia ako vzoru v susedstve Ruska desí Vladimíra Putina a jeho vnútorný okruh autoritárskych oligarchov.

Vo svojom prvom vyhlásení z Bieleho domu prezident Biden jednoznačne uviedol, že ruská invázia bola “nevyprovokovaná a neoprávnená”. Nasledujúci deň označil útok za “brutálny útok na ukrajinský ľud bez provokácie, bez ospravedlnenia a bez nutnosti”. Mantra o “nevyprovokovanom” útoku sa čoskoro stala základom naratívu, ktorý prezentovala administratíva a jej spojenci v spravodajských médiách a v zahraničnopolitickom bloku.

Kritika ruskej vojenskej akcie ako brutálnej a prehnanej je úplne oprávnená. Tvrdenie, že bola úplne nevyprovokovaná, je však v lepšom prípade zavádzajúce a v horšom prípade úplne nepravdivé. Rešpektovaní analytici už viac ako štvrťstoročie varovali, že rozširovanie NATO na východ k ruským hraniciam dopadne zle bez ohľadu na to, kto vládne v Moskve, pretože tento krok je vo svojej podstate hrozivý a zasahuje do dôležitých ruských záujmov. Viaceré americké administratívy však tieto odporúčania z opatrnosti nedbali. Politickí predstavitelia Bushovej, Obamovej, Trumpovej a Bidenovej administratívy totiž naďalej presadzovali začlenenie Ukrajiny do NATO napriek opakovaným a neustále sa stupňujúcim varovaniam Kremľa, že takýto krok by prekročil červenú čiaru a vyvolal krízu.

Kritici, ktorí sa odvážili tvrdiť, že takéto kroky Západu predstavovali nerozumné provokácie a boli hlavným faktorom rozpadu vzťahov medzi Východom a Západom, boli vystavení paľbe osočovania na čele s Bidenovou administratívou. Obľúbeným obvinením je, že opakujú “Putinove reči”. Historické záznamy však obsahujú množstvo dôkazov proti takémuto zjednodušenému ohováraniu.

O niečo sofistikovanejší zástancovia tézy, že Spojené štáty a NATO neurobili nič, čím by vyprovokovali Rusko, tvrdia, že neexistovala žiadna reálna vyhliadka, že by sa Ukrajina mohla pripojiť k Aliancii počas mnohých rokov, ak vôbec, takže Putin nemal dôvod na obavy. Tieto argumenty sa pohodlne vyhýbajú tomu, že Moskva nemala námietky len proti tomu, aby Ukrajina dostala členskú kartu NATO; čo je podstatnejšie, ruskí predstavitelia mali námietky proti tomu, aby sa Ukrajina stala vojenským majetkom NATO bez ohľadu na to, či to bolo formálne členstvo alebo nie.

Je to dôležitý rozdiel, pretože do krajiny prúdili západné zbrane, americký personál školil ukrajinské vojenské a spravodajské sily a americké sily uskutočňovali spoločné vojnové hry (vojenské cvičenia) s ukrajinskými vojenskými jednotkami, rovnako ako sily z iných krajín NATO. Existujú dokonca dôveryhodné dôkazy, že americkí a ukrajinskí spravodajskí agenti uskutočnili spoločné kybernetické útoky na ruské ciele. Tvrdiť, že takéto akcie nepredstavovali veľkú provokáciu, je hlboko nečestné.

Toľko k prvému výkriku. Teraz k druhému. Koordinovaná propaganda administratívy a jej ideologických spojencov trvá na tom, že Ukrajina je baštou slobody a demokracie, na ktorú teraz útočí brutálny autoritársky sused. Bývalý šéf stanice CIA Dan Hoffman tvrdí, že “to, čo Vladimíra Putina v jadre tohto konfliktu desí, je demokracia”. Dodal, že “Putin nemôže stráviť demokraciu na svojich hraniciach s rusky hovoriacim obyvateľstvom a obchodnými väzbami na Európu”.

Predstava, že Ukrajina je demokracia – a už vôbec nie liberálna demokracia – je popretá rozsiahlymi faktami. Už počas prvých rokov po “revolúcii na Majdane” v roku 2014 sa v správaní Kyjeva objavilo množstvo znepokojujúcich čŕt. Nová vláda pod vedením prezidenta Petra Porošenka zaviedla zaťažujúce cenzúrne opatrenia, prenasledovala a dokonca väznila kritikov režimu, ostreľovala civilistov v separatistických oblastiach Doneck a Luhansk a pokračovala v systematickej korupcii, ktorá sužovala Ukrajinu od získania nezávislosti v roku 1991. Tieto trendy pretrvávajú aj za súčasného prezidenta Volodymyra Zelenského.

Podľa samotných kritérií korupcie a politickej slobody Ukrajina nebola liberálnou demokraciou ani pred začiatkom vojny s Ruskom. Výročná správa o korupcii, ktorú vydala organizácia Transparency International a ktorá bola zverejnená začiatkom roka 2022, mala byť pre obhajcov Ukrajiny mimoriadne triezva. Transparency hodnotila 180 krajín, a to na stupnici od 1 do 180, pričom 1 znamená krajinu s najmenšou korupciou. Ukrajina sa umiestnila na 122. mieste.

Vo svojej výročnej správe o politických slobodách za rok 2022 organizácia Freedom House hodnotila Ukrajinu len ako “čiastočne slobodnú”, čo je podobný status, aký majú krajiny, v ktorých vládnu také pochybné režimy, ako je režim Rodriga Duterteho na Filipínach. Aj toto hodnotenie bolo v tom čase veľkorysé a podľa viacerých svedectiev vývoj vo všetkých oblastiach od začiatku vojny vykazuje vážne zhoršenie. Zelenskyj zakázal opozičné politické strany, zatvoril takmer všetky opozičné spravodajské kanály a uväznil množstvo kritikov a dokonca aj úradníkov svojej vlastnej administratívy, pričom ich obvinil z proruských zradcov. Existujú dokonca dôveryhodné správy o mučení v politických väzniciach a o prorežimných eskadrách smrti, ktoré beztrestne operujú po celej krajine.

Zelenskyj a jeho kolegovia netolerujú kritikov, či už domácich alebo zahraničných. Ochota zamerať sa na zahraničných kritikov a pokúsiť sa ich zastrašiť sa stala úplne jasnou toto leto, keď jeho vládne Centrum pre boj proti dezinformáciám (čiastočne financované americkými daňovými poplatníkmi) zverejnilo “čiernu listinu” takýchto oponentov. Na tomto zozname sa ocitlo mnoho významných Američanov vrátane profesora Chicagskej univerzity (a dekana zahraničnopolitických realistov) Johna Mearsheimera, moderátora Fox News Tuckera Carlsona, bývalej kongresmanky Tulsi Gabbardovej a vedúceho pracovníka Cato Institute Douga Bandowa. Zlovestná a hrozivá povaha čiernej listiny sa stala ešte jasnejšou koncom septembra, keď CCD začiatkom októbra vydala revidovaný zoznam (vrátane adries) 35 hlavných cieľov. Tento užší zoznam s vysokou prioritou odsudzoval týchto kritikov ako “dezinformačných teroristov” a “vojnových zločincov”. Takéto správanie rozhodne nie je v súlade so správaním liberálnej demokracie. Napriek tomu sa oficiálny Washington a jeho mediálna ozvena vytrvalo pokúšajú túto nepravdu propagovať.

Všadeprítomná, nečestná propagandistická kampaň Washingtonu bude určite pokračovať, pričom jej budú pomáhať a podporovať ju bezostyšne provojnové spravodajské médiá. Dôležitejšou otázkou je, či sa Američania prebudia a uvedomia si, že boli opäť oklamaní v súvislosti s pochybnou zahraničnou intervenciou USA v mene ešte pochybnejšieho zahraničného klienta.