„Zmenil sa výpočet aktuálnej dôchodkovej hodnoty a tí, ktorí sa čoskoro chystajú na dôchodok, na to doplatia. Nižšími dôchodkovými dávkami. Z aktuálnych 100 % priemerného príjmu sa im bude do dôchodku započítavať už len 95 %.

Všetkých nás čaká veľmi ťažká jeseň, možno niekoľko jesení. Dôchodcom bude extra ťažko. Nejdem z toho obviňovať súčasnú vládu, lebo nízke dôchodky a dôchodcovia prepadávajúci sa do chudoby sú predovšetkým dôsledkom Ficových vlád. Ten by mal dnes držať ústa a čakať na spravodlivý trest a nie obviňovať súčasnú vládu z rastúcej chudoby.

Ak táto vláda za niečo v súvislosti s „novými“ dôchodcami môže, je to zbabelosť vládnych politikov naštartovať v spoločnosti debatu o zodpovednosti za vlastné starnutie. Každý sme zodpovedný za to, že raz zostarneme a budeme odkázaní na dlhodobú starostlivosť. Preto sa na to počas produktívneho života musíme pripraviť. Tak to robia ľudia vonku, za hranicami a aj preto sú z nich neskôr vysmiati dôchodcovia, ktorí si na hruď neprikladajú hlinu, ale športujú, cestujú, aktívne žijú. Napríklad aj sexuálne.

Šokovala som vás? Občianske združenie Dobré roky 50 Plus, ktorej zakladateľka a úžasná dynamická žena Dagmar Šimkovičová nás nedávno opustila, rieši tému aktívneho starnutia. Počas našich stretnutí mi Dáša veľa rozprávala o tom, ako veľmi odlišní sú naši dôchodcovia oproti dôchodcom z iných európskych krajín. A nie všetko je o výške dôchodkov. So združením sa zapojili do celoeurópskeho projektu zameraného na aktívne starnutie ľudí v jednotlivých členských štátoch. Údaje zo Slovenska boli deprimujúce.

Akúkoľvek otázku položili našim dôchodcom, vždy skončili u výšky dôchodkov. „Cvičíte?“ „Necvičím, lebo mám nízky dôchodok.“ „Čo je pre vás šťastie?“ „Ja nemôžem byť šťastný, lebo mám nízky dôchodok.“ No a jedna z otázok bola aj o sexuálnej aktivite dôchodcov, pýtali sa to opatrovateliek v domovoch pre seniorov. Väčšina opatrovateliek odpovedala, že starkí sa „TO“ snažia robiť, ale ony im to znemožňujú separáciou a „niekedy aj zamykaním na izbách, ak je to nutné.“ Oproti tomu z iných krajín EÚ, napríklad z Grécka prichádzali opačné odpovede. Opatrovateľky tvrdili, že sa tešia z každého nového vzťahu, ktorý sa v domove pre dôchodcov vytvorí a že takíto aktívni starkí často svoje v začiatkoch sexuálne vzťahy korunujú svadbou.

Prieskum robili aj medzi deťmi na základných školách, malí školáci mali opísať, ako vyzerajú dôchodcovia. Slovenské deti opisovali našich dôchodcov ako zhrbených nahnevaných ľudí so šedou pleťou, ktorí sa nevedia smiať.

Nie, ani náhodou netvrdím, že všetci dôchodcovia na Slovensku sú rovnakí. Ale niečo sme predsa len zanedbali.

Na Slovensku je téma aktívneho starnutia a zodpovednosti za vlastné starnutie stále tabu, lebo politici sú populisti, ktorí vám takéto odvážne veci hovoriť nebudú, aby nestratili váš hlas. Vonku to funguje vo viacerých krajinách, v štátoch EÚ, ale napríklad aj v Kanade. Hneď z prvej výplaty si ľudia v produktívnom veku začínajú sporiť na dlhodobú starostlivosť – buď formou povinného poistenia, alebo formou komerčného produktu pripoistenia na dlhodobú starostlivosť. Na vlastné starnutie, ktoré je dlhodobým procesom, sa pripravujú aj inak ako finančne. Napríklad preventívnou starostlivosťou o vlastné zdravie, o vlastné telo.

A napokon, na Slovensku je bežné, že z nízkeho dôchodku podporujú dôchodcovia vlastné deti. Alebo sú skalopevne presvedčení, že musia deťom zanechať domy, byty, splatené hypotéky. Vonku to tak nie je. Veľmi často ľudia v dôchodkovom veku, ktorí si celý život šetrili na „život po mladosti,“ predajú nehnuteľnosť a predplatia si domov pre seniorov. Zvyšné peniaze nerozdelia deťom, ale minú ich na splnenie vlastných snov – na frajerský kabriolet, na cestu po Európe. Nedávno jedna moja známa (64 rokov) spolu s manželom predali dom v Bruseli, kúpili si karavan a vybrali sa na cestu po celej Európe.

Naši seniori sú v katastrofálnej situácii. Majú nízke dôchodky, majú panický strach z umiestnenia v domovoch sociálnych služieb alebo v domovoch pre seniorov, deti majú za hranicami alebo v Bratislave, opatrovateľky nemáme a tak zomierajú vo svojich domoch a bytoch celkom sami.

Štát dlhodobo zlyháva. Nielen v totálne rozpadnutom systéme sociálnych služieb a služieb dlhodobej starostlivosti, ale najmä v zbabelosti zodpovedných odštartovať na Slovensku debatu o aktívnom starnutí a o tom, že za naše starnutie musíme aj my prevziať zodpovednosť.

Nečakajme na štát, jeho neschopnosť v rôznych oblastiach vidíme každý deň v priamom prenose. Zoberme zodpovednosť za vlastné starnutie sčasti aj do vlastných rúk a pripravme sa na to – finančne aj preventívnou starostlivosťou o vlastné zdravie. Začať treba v mladosti – takže sa to týka aj teba, instagramovo-facebookový dvadsiatnik, ktorý si tento status ani nedokázal dočítať dokonca, lebo máš pocit, že sa ťa to netýka.“