Môj profil 
Predplatné
Rím 10. júla 2018 (HSP/TK KBS/RV/Foto:PrintScreen:Vatikan)
Zmenilo sa poslanie Cirkvi v Číne? „Nie“, tvrdia vo svojom komentári redaktori Vatican News Sergio Centofanti a Bernd Hagenkord SJ. V deň spomienky na čínskych mučeníkov kňaza Augustína Zhao Ronga a spoločníkov prinášame myšlienky z tretej časti cyklu na tému aktuálnych vzťahov medzi Svätou stolicou a Čínou.
„Všetci Kristovi učeníci majú poslanie, a to v akejkoľvek epoche, byť svetlom, soľou a kvasom medzi národmi,“ a platí to rovnako aj pre Čínu, píšu redaktori talianskej a nemeckej sekcie Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News a zamýšľajú sa nad motívmi vatikánskej diplomacie:
Dialóg je pre poslanie Cirkvi v Číne nevyhnutnosťou
„Niektorí pozorovatelia v poslednom období vnímajú znamenia skôr istej uzavretosti Číny zvlášť voči západnému svetu, než pokojnú konfrontáciu. Iní si kladú otázku, ako môže mať Svätá stolica naďalej dôveru v dialóg a vyjednávania, namiesto toho, aby zaujala postoj nedôvery a otvorenejšej kritiky.
Podľa toho, čo sa ukazuje na základe početných intervencií Svätej stolice na medzinárodnej úrovni, osobitne v kontextoch konfliktu a krízy, dôvod spočíva v uvedomovaní si, že práve tam, kde je väčší odstup a riziko nedorozumenia, tam je dialóg nielenže vhodný, ale stáva sa priam nevyhnutnou voľbou.
Okrem tohto všetkého musíme brať do úvahy, že Cirkev má zodpovednosť za citlivú starostlivosť o svojich veriacich, zvlášť keď sa títo nachádzajú v podmienkach akútnejšieho utrpenia.“
Cirkev aj v neslobode nachádza spôsoby evanjelizácie
„V skutočnosti to, čo by pre iné inštitúcie mohlo byť interpretované ako znamenie „snahy vyhovieť“ či priam „ústupu“, je pre Cirkev morálnou povinnosťou a znamením duchovnej sily, čo zjavne odpovedá na požiadavky Evanjelia.
Aby Cirkev plnila toto poslanie v Číne, nepotrebuje si žiadať privilégiá od politiky: potrebuje čisto byť sama sebou autentickým spôsobom. Veď dokonca i vo výnimočných a extrémnych podmienkach, ako sú tie, keď chýba nevyhnutná sloboda, Cirkev môže nájsť spôsob ako napĺňať svoje evanjeliové poslanie.
Inak povedané, v žiadnej dobe a na žiadnom mieste na svete Cirkvi nechýbali ťažkosti a kríže. Ba viac, treba konštatovať, že i dnes sa podmienky nezdajú byť ideálnymi ani v demokraticky vyspelejších krajinách.“
Cirkev musí byť jednotná, aby bola hodnoverná
„To, bez čoho sa však Cirkev nezaobíde a čo sa nijako nedá nahradiť, je nedostatok viery, lásky a jednoty v jej vlastnom vnútri. Za týmto účelom jestvuje v Cirkvi špeciálna služba starostlivosti o jednotu vo viere a láske: je to petrovské ministérium, ktorého nositeľom je biskup Ríma, Najvyšší Pontifex.
Poslaním Cirkvi v Číne, uprostred stámiliónov ľudí, je predovšetkým to, aby bola prítomná ako Cirkev jednotná, a tak hodnoverná.“
Prítomnosť Cirkvi sa má realizovať na všetkých poliach života čínskeho ľudu, zdieľajúc jeho osud s pokorou a prezieravosťou kresťanskej nádeje. Cirkev má uprostred celého radu výziev dnešnej doby, počnúc globalizáciou až po náboženskú indiferenciu, ohlasovať Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre život sveta.
Čínska vláda sa kresťanov nemusí báť
„Zdalo by sa to byť všetko krásne a jednoduché, keď sa to takto povie. Bolo by sa treba spýtať, prečo by sa vôbec mali čínske politické autority kresťanov báť alebo im klásť toľké prekážky, keď vidia, že sú vedení takými dobrými úmyslami. V skutočnosti, treba si spočítať, v akých konkrétnych okolnostiach tu Cirkev žije. V týchto okolnostiach sa môže neraz stať, že sa odsúdenie dostane nielen chybám a hriechom kresťanov, ale dokonca aj ich dobré činy sa vnímajú ako nežiadúce, aspoň spočiatku.“
Postoj čínskej vlády k náboženstvu sa v poslednej dobe vyvíja, pokračujú ďalej autori komentára a hovoria o náznakoch korekcie komunistickej ateistickej ideológie:
„Zdá sa, že už dlhšiu dobu si čínske vládne autority uvedomujú, že náboženstvo nie je nejaký „nadstavbový“ fenomén, ktorý vymizne s ekonomickým pokrokom a väčšou sociálnou spravodlivosťou, ale že ide o konštitutívnu súčasť ľudského bytia.“
Fundamentalizmus je katolíckej viere cudzí
„Pri Číne treba mať na pamäti, že podľa tradičnej konfuciánskej filozofickej vízie je popri hodnotách ako dobro, priateľstvo, vzdelanosť, poslušnosť voči autoritám, aj predstava, že štát má právo najprísnejšej kontroly každej formy náboženstva, používajúc za týmto účelom aj zákon.
Na druhej strane, čínske dejiny 19. a 20. storočia zaznamenávajú istý počet vzbúr rozličného sociálneho a politického charakteru proti vláde tej doby, do ktorých vstupovali rozličné kultúrne a náboženské faktory. Bez toho, že by sme tieto historické fenomény politicky posudzovali, treba si uvedomiť, že z nich vyplynuli aj zmätok a predsudky voči náboženstvu ako takému. A to na škodu predovšetkým tých veľkých náboženských tradícií, ktoré nemajú nič spoločné so sektárstvom alebo politizovaním náboženského cítenia.
Je výzvou pre čínsku spoločnosť a kultúru, aby si čím lepšie uvedomili, že fundamentalistický a iracionálny prístup k ľudskej realite je katolíckej viere úplne cudzí.“
.JPG)
.jpg)
.jpg)
