Tento prípad sa možno líšil tým, že všetci, ktorí sú s ním spojení, patria k údajne „dobrým“ ľuďom európskej politickej triedy: sociálni demokrati, generálny tajomník Európskej konfederácie odborových zväzov (ETUC) a šéfovia dvoch humanitárnych mimovládnych organizácií: „Boj proti beztrestnosti“ a „Žiadny mier bez spravodlivosti“ (nomen est omen – obe sú plné súčasných a bývalých „dobrých“ poslancov a úradníkov EÚ). Ďalší dvaja sociálnodemokratickí poslanci EÚ, ktorých chcela polícia dostať do rúk, boli včera zbavení imunity. Jeden z obvinených je údajne pripravený usvedčiť ďalších „dobrých“ poslancov EÚ v rámci dohody o priznaní viny. Qatargate odhalila, ako ďaleko sa rozšírila hniloba v európskej liberálnej demokracii.

Je zvláštne, že korupcia sa v Európe stále považuje za zlý úlet, a nie za určujúci prvok jej politiky, ktorým je. V rámci operácie na obmedzenie škôd, ktorú EÚ a mainstreamové médiá uskutočnili po Qatargate, sa ako vždy hovorí o čiernych ovciach. Nikto si však nekladie tú najzákladnejšiu otázku: Aká je farba stáda?

V tomto prípade je nezvyčajné aj to, že niektorí z páchateľov môžu byť trestne stíhaní. Nie je to spôsobené nízkou mierou tolerancie korupcie v inštitúciách EÚ alebo v európskych vládach. Belgický sudca, ktorý vedie vyšetrovanie, je už teraz vykresľovaný ako hrdina – kandidát na seriál Netflixu – osamelý vlk bojujúci za európsku spravodlivosť a demokraciu, čo je to, čo EÚ tvrdí, že robí. Vlastný úrad EÚ pre boj proti podvodom OLAF s ročným rozpočtom 61 miliónov eur je len ďalšou z dymových a zrkadlových inštitúcií pokrytectva EÚ.

To, že sa Qatargate dostala na verejnosť, môže byť pre niektorých útechou, ale korupcia stále určuje politickú politiku v Európe. Qatargate bola takého malého rozsahu, že ju nemožno označiť ani za špičku ľadovca. Každá významnejšia udalosť ponúka politickej triede nové, skutočne rozsiahle oblasti zisku, ako je to v prípade covidu, Ukrajiny a klimatickej krízy. Zatiaľ čo klimatickí aktivisti naivne požadujú od vlád, aby „nasledovali vedu“, európska politická trieda má iný lodestar: „Sledujte peniaze“.

Zostaňme na povrchnej úrovni korupcie v Európe. To, čo sa v posledných rokoch odohráva v Británii, možno nazvať len „cunami korupcie“. Počas krízy v covide sa premrhali miliardy, alebo lepšie povedané, poslali sa do vreciek priateľov, rodiny a sponzorov vlády toryovcov za malú alebo žiadnu protihodnotu. Určité percento samozrejme skončilo v prospech politikov a strany toryovcov. Toto je však len jeden z mnohých prípadov. Zdá sa, že každý deň sa na titulných stránkach britských novín objaví nový ohromujúci „sleaze“ škandál – a tým to aj končí. Sleaze sa definuje ako činnosť s nízkymi morálnymi štandardmi a nízke morálne štandardy neporušujú zákon. Korupcia áno. Takže žiadne trestné stíhanie. A väčšina ľudí v Európe bude súhlasiť s nízkymi morálnymi normami politickej triedy, takže je to v poriadku. V skutočnosti v angličtine existujú najrôznejšie výrazy, aby sa vyhli používaniu termínu korupcia – a mainstreamové médiá ich liberálne využívajú -, rovnako ako existuje nespočetné množstvo zákonov a medzier, ktoré umožňujú „legálnu“ korupciu, nehovoriac o integrácii orgánov činných v trestnom konaní, prokurátorov a sudcov do tohto systému korupcie.

Nemecko sa od Británie nijako nelíši. Aj tam boli politici zapojení do usmerňovania zákaziek PPI pre priateľov za úplatky. Súdy nezistili žiadne pochybenie. Zaujímavý je fakt, že súčasný kancelár Olaf Scholz bol zapojený do podvodu Cum Ex, ktorý stál Nemecko a ďalšie európske štáty miliardy eur na ušlých daňových príjmoch. Scholzov prípad ukončili nemeckí prokurátori, ktorým má vláda právomoc vydávať smernice. Prednedávnom sa to isté stalo aj nemeckému ministrovi financií Christianovi Lindnerovi, ktorý bol obvinený z toho, že od banky, pre ktorú príležitostne robí služby, dostal pôžičky za mimoriadne veľkorysých podmienok. Inými slovami, išlo o obyčajné lajdáctvo. Nezabúdajme ani na to, že predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová získala svoj súčasný post, keď ju museli rýchlo odviezť z Berlína, keďže aj ona ako ministerka obrany uviazla v korupčnej afére, ktorá sa rýchlo rozvinula. Aspoň že správna osoba skončila na správnom mieste.

V skutočnosti, ak by sme si urobili korupčnú prehliadku po členských štátoch EÚ, situácia nie je iná. Dokonca ani Škandinávia, ktorá sa pred piatimi rokmi zdala byť relatívne bez korupcie, nemá dnes takýto status. Až na niekoľko výnimiek sa dá ľahko tvrdiť, že hybnou silou európskej politickej triedy nie je presadzovanie spoločného dobra, ale presadzovanie vlastných súkromných záujmov. Čím vyššie v hierarchii politik stúpa, tým vyššia je jeho korupčná hodnota.

Ich metóda je jednoduchá: využiť nádeje a sny občanov na získanie privilegovaného politického postavenia. K tomu patrí aj veľké množstvo signalizácie cnosti. Politická zmena sa nekoná. Pravdepodobne neexistuje politická inštitúcia, ktorá by to zvládla lepšie ako EÚ, ktorá sa stala centrom morálneho vystupovania Prêt-à-porter.

To však nie je ani polovica príbehu. V súvislosti s korupciou sa dopúšťame jednej zásadnej chyby, v ktorej nás podporujú mainstreamové médiá: za vinníka považujeme prijímateľa korupcie. A čo tí, ktorí úplatky dávajú? Keď sa Grécko v roku 2009 dostalo do finančnej krízy, začali sa odhaľovať mnohé prípady korupcie. Väčšina z nich sa týkala veľkých nemeckých spoločností. Napriek tomu boli Gréci najmä v Nemecku vykresľovaní ako predajní a skorumpovaní. Na druhej strane stál cnostný nemecký podnikateľ, ktorý bol „nútený“ platiť úplatky, aby si zarobil na „čestné“ živobytie. Obeť korupcie. Bolo to podobné ako pred pár desaťročiami, keď polícia stíhala prostitútky, ale nie ich zákazníkov alebo pasákov. Pre pasákov, ktorí podplácajú politikov, máme dokonca čestné pomenovanie: korporátni lobisti. Tvrdia, že poskytujú politikom zmysluplné rady, ktoré im pomáhajú prijať správne rozhodnutie, čo sa vždy rovná maximalizácii zisku ich klienta. To, čo ponúkajú, sú úplatky a hrozby. Európska oligarchická spoločnosť je založená na sile a podvodoch.

Kto teda podpláca. Na získanie veľkého politického vplyvu sú potrebné značné sumy peňazí. V prípade Qatargate, o ktorom politici EÚ tvrdia, že išlo o veľmi malú aféru a nemal žiadny skutočný politický vplyv, sa v bydliskách obvinených našlo vyše milióna eur v hotovosti. Boli to jednoducho bankovky, ktoré sa povaľovali. Nevieme, aká suma sa neobjavila, a v týchto sumách sa neobjavujú ani mnohé vymoženosti, ako napríklad cestovanie prvou triedou, stolovanie a darčeky. Ide o peňažné prostriedky, ktoré si bežní občania nemôžu dovoliť. Okrem veľkých korporácií, 1 % a v prípade, ako je Qatargate, národných štátov, si ich nemôže dovoliť nikto iný. Toto je niečo, čo robia systematicky.

Veľké korporácie a bohatí v skutočnosti určujú európske politiky. Geopolitické rozhodnutia stále diktujú Spojené štáty, ale aj tie sú v USA stanovené záujmami korporácií. Je fascinujúce, že sa ľudia nepýtajú, prečo sa v Európe stále zvyšuje otepľovanie klímy vrátane emisií CO2, ako aj nerovnosť a chudoba, daňová nespravodlivosť, zhoršovanie stavu verejného zdravotníctva a vzdelávania, útok na slobodu tlače – v skutočnosti sa všetky veci, ktoré sú základnými aspektmi toho, čo nazývame spoločným dobrom, nezadržateľne zhoršujú. Európske vlády a politická trieda nám tvrdia, že sa všetko zlepšuje. Nie je to tak.

To nás vracia k základnej otázke „Cui Bono?“ (Kto z toho má prospech?). To, čo rastie, sú zisky spoločností a súkromné bohatstvo horného percenta. Nie je to preto, že by boli strašne šikovní, ako nás poučujú oni a mainstreamové médiá. Je to preto, že diktujú pravidlá. Lepšie povedané, kupujú si ich.

Zvláštne je, že je to vlastne všeobecne známe, rovnako ako zmena klímy. Vyžaduje si to osobné úsilie, aby človek túto skutočnosť pred sebou zatajil. Prečo a ako to teda ľudia robia? Jedným z dôvodov je, že sme socializovaní ideálom demokracie. Denne ho oslavujú mainstreamové médiá. Josep Borrell, pseudominister zahraničných vecí EÚ (sám bol uznaný vinným zo zneužívania dôverných informácií pri obchodovaní s akciami), to tak výrazne metaforicky opísal: naša demokracia je to, čo nás, európskych ľudí, odlišuje od šeliem „z džungle“. Je dôkazom našej morálnej nadradenosti a výnimočnosti nad zvyškom ľudstva. Sme zástancami existenčného boja medzi demokraciou a autoritárstvom. Všetko je také jednoduché: my sme dobrí, oni sú zlí. Spochybniť to jednoducho nie je pre mnohých občanov vrátane mnohých ľavičiarov možné. Ich predstava o svete od najútlejšieho detstva by sa rozpadla. A čo všetky tie podpísané petície, účasť na demonštráciách, dary mimovládnym organizáciám (mnohé z nich financuje najmä EÚ alebo európske národné vlády), ktoré sľubujú veľké zmeny, ale končia mikroskopickým zlepšením? Znamenalo by to, že keď idete voliť, viete, že sa nič nezmení – Taliansko je učebnicový príklad. Keď sa predstaví možná alternatíva, ako to bolo v prípade Bernieho Sandersa a Jeremyho Corbyna, tie isté záujmy použili svoje peniaze, aby tomu zabránili – nie Putin alebo Čína. Musieť si to priznať je niečo skutočne existenčné. Demokracia v Európe je v podstate mýtus podobný presvedčeniu, že kráľovská rodina je niečím výnimočná. Napriek tomu sa zdá, že ľudia v nich chcú – potrebujú – veriť.

Potom je tu otázka triedneho vedomia. Británia sa pred našimi očami mení zo zlyhávajúcej ekonomiky na zlyhávajúcu spoločnosť, a to v dôsledku skorumpovaných politikov z radov toryovcov, ale aj liberálnych demokratov a labouristov, ktorí predávajú politické rozhodnutia tomu, kto dá najviac. Ale spýtajte sa ktoréhokoľvek z krikľúňov z metropolitnej strednej triedy, liberálov z Guardianu, čo je príčinou, a oni vám odpovedia, že brexit. Tu ich sociálni podriadení pochopili politickú krízu svojho národa a využili svoju demokratickú voľbu (ktorej povolenie považuje väčšina britskej vládnucej triedy za najväčšiu politickú chybu storočia), aby zastavili hnilobu. Triedny antagonizmus je zjavne ďalšou veľmi mocnou silou, ktorá víťazí nad rozumom.

Potom je tu politika identity, veľmi podporovaná politickou triedou, ktorá sa sústreďuje na jednotlivcov a ich súkromné programy, pričom sa obracia chrbtom ku kolektívnym hnutiam za sociálnu zmenu. Zrieka sa triedneho a kolektívneho prístupu v prospech konkrétnej záujmovej skupiny, stavia jedných proti druhým a ignoruje, že ich demokracia išla na dračku.

Pri konzumnom spôsobe života sme sa možno dostali k ďalšiemu rozhodujúcemu prvku. Pokiaľ ide o politiku, rovnako ako v prípade klimatických zmien, mnohí Európania veria, že nemajú čo získať a môžu všetko stratiť. Životný štýl Borrellovej európskej záhrady je ohrozený zahraničnými autoritárskymi vodcami a štátmi (dnes našimi priateľmi, zajtra našimi nepriateľmi), utečencami tmavej pleti, radikálmi volajúcimi po sociálnej spravodlivosti, klimatickými aktivistami, chudobnými, ktorí ich chcú obrať o to, čo majú, alebo im zabrániť mať viac. Lepšie je pridať sa k lžiam a pokrytectvu: „Bože, len ma cez to dostaň a nechaj, nech si to odnesie tá spodina a ďalšia generácia”.

Na druhej strane však prichádza aj chvíľa, keď ľudia majú pocit, že už nemajú čo stratiť od svojej politickej triedy. Doteraz boli takéto udalosti v Európe pomerne ojedinelé. Videli sme to v Grécku v roku 2015, keď jeho občania masovo hlasovali za odmietnutie finančného ničenia gréckej suverenity zo strany EÚ (a ako sa dalo očakávať, jeho politická trieda zradila svoj demokratický mandát). Videli sme to v roku 2018 v prípade Gilets Jaunes vo Francúzsku a opäť pri kandidatúre Jeremyho Corbyna na post premiéra, ktorú jeho vlastná strana sabotovala, aby zabránila ľudovej zmene v Británii. Videli sme to, keď sa klimatické hnutie vzdalo politikov a prešlo k občianskej neposlušnosti a priamym akciám. Opäť sme svedkami veľkých ľudových hnutí pri masových štrajkoch v Spojenom kráľovstve za zlepšenie miezd a pracovných podmienok, ale aj pri protestoch vo Francúzsku proti ďalšej degradácii ich dôchodkového systému. Oligarchický systém sa však s nimi doteraz dokázal vyrovnať – pomerne ľahko. Peniaze vložené do správnych vreciek správnych ľudí sa ukázali ako výborná investícia.

Všetky dominantné politické systémy sa nakoniec zrútili, rovnako ako tento. Môže to byť dôsledok vnútorných otrasov, vonkajších síl alebo klimatického kolapsu. Čo však zatiaľ môžeme urobiť, je prestať brať „liberálnu demokraciu“ vážne a zaoberať sa politickou realitou našej spoločnosti – nech je akokoľvek desivá. Nie je to tak, že by demokracia zlyhala, jednoducho už neexistuje. Politická trieda a jej oligarchickí platcovia tu nie sú preto, aby presadzovali naše záujmy, ale len svoje. Máme len jeden druhého, ale nie je práve organizovanie sa ľudí s cieľom napredovať to, o čom spoločnosť je?