Demeš: Aj choroba patrí k životu, Ján Pavol II. a Michal Kováč ju neskrývali

Bratislava 6. októbra 2016 (TASR/HSP/Foto:TASR/AP-Michal Svítok)

 Zomrel prvý prezident nezávislej Slovenskej republiky po roku 1989, statočný človek, ktorý sa dokázal aj s ťažkými situáciami vyrovnať dôstojne. Pomohol Slovenskej republike etablovať sa v európskych a transatlantických štruktúrach, veril Slovensku a bol preto ochotný prinášať obete, aké iní politici nie

„Pre mňa bola obrovská česť, že som s ním mohol spolukráčať, spolutvoriť modernú krajinu. Keď sa hovorí, či máme byť na koho hrdí, sme mladá krajina, myslím si, že na Michala Kováča a jeho pôsobenie môžeme,“ povedal pre TABLET.TV bývalý riaditeľ Odboru zahraničnej politiky Kancelárie prezidenta SR z rokov 1993-96, exminister zahraničných vzťahov SR, občiansky aktivista a politický analytik Pavol Demeš.

Práve Demeš patril medzi organizátorov minuloročnej oslavy exprezidentových 85. narodenín, ktoré boli posledným väčším verejným vystúpením Michala Kováča. „Bolo to prianie pána prezidenta Kováča a organizovala to skupina ľudí, ktorí pracovali v prezidentskej kancelárii. Pán prezident na jar, keď už tušil, že jeho zdravotný stav je vážny, mal predstavu o tom, že by sa chcel s verejnosťou rozlúčiť,“ spomína Demeš. Dodal, že organizátori sa obávali, či Michal Kováč takúto náročnú akciu zvládne, napokon však za účasti všetkých doterajších slovenských prezidentov, zástupcov cirkví aj náboženských skupín dopadla úspešne.

Na otázku, či sa Michal Kováč neinšpiroval životom Jána Pavla II., ktorého osobne poznal a ktorý v posledných rokoch života trpel tou istou chorobou, Demeš odpovedal, že je to možné. „Je tam viacero paralel so záverom života, ako aj nebojácnosťou ukázať svetu, že choroba patrí k životu. Tak ako Ján Pavol II. Na jeho poslednej návšteve Slovenska tiež už veľmi ťažko komunikoval, ale predsa len prišiel a tým demonštroval, že choroba je súčasť života, dôležité je, ako sa k nej postavíme,“ upozornil Demeš.

Ťažký fyzický stav bol v posledných rokoch prezidentovho života v rozpore so stále čistým myslením. „Parkinsonova choroba skutočne bola veľkým krížom, pretože myseľ mal pán prezident úplne čistú, jasnú, sledoval politické dianie, mal svoje vyhranené názory na množstvo javov, udalostí, ľudí, ale ťažko formuloval. Skrátka, myseľ bola jasná, ale telo už vypovedávalo poslušnosť,“ poznamenal Demeš.

„Ale pán prezident bol vnútorne nesmierne vyrovnaný človek. On nepreklínal nič so svojho pôsobenia či už vo verejnom živote, alebo to, že dostal tento kríž v podobe choroby. Myslím si, že jeho tichý odchod v Nemocnici sv. Michala bol dôstojným zavŕšením muža, ktorý žil veľmi dôstojný život,“ povedal.
Kováč podľa Demeša nemal na nikoho ťažké srdce a odpustil aj Vladimírovi Mečiarovi. Túto dvojicu politikov sa podľa neho pokúsil pomeriť aj Ján Pavol II. počas svojej návštevy Slovenska. „Ešte v roku 1995 na oficiálnej návšteve si zobral za cieľ, pretože k Slovensku mal hlboký vzťah, že sprostredkuje zmierenie medzi týmito dvoma mužmi. Michal Kováč bol absolútne na to pripravený, Vladimír Mečiar nie,“ uviedol Demeš.

Ján Pavol II. sa podľa neho s Michalom Kováčom zoznámil počas prezidentskej zahraničnej návštevy Talianska. „Bola to jedna z prvých návštev, ktorú sme absolvovali, keď sa stal prezidentom. Vtedy sme to kombinovali, bola to návšteva Talianskej republiky, Vatikánu a zároveň aj Rádu maltézskych rytierov. Bola to mimoriadne pekná návšteva, dvaja muži si mimoriadne porozumeli, okrem klasických formálnych náležitostí protokolárnej povahy mali aj rozhovor medzi štyrmi očami,“ poznamenal Demeš.

On sám nastúpil do prezidentovho tímu krátko po nástupe Kováča do funkcie. „Ja som sa s Michalom Kováčom nepoznal. Vedeli sme o sebe, lebo som bol predtým ministrom vo vláde Jána Čarnogurského. Ale vôbec som neočakával, že mi ponúkne miesto v prezidentskej kancelárii,“ poznamenal Demeš s tým, že s prezidentom vtedy mali odlišné politické názory a aj generačne boli každý inde.

„Ja som v tom čase mal veľmi vyhranený názor na osobu Vladimíra Mečiara, Michal Kováč si ešte myslel, že ide o nesmierne dôležitého, významného politika pre slovenskú štátnosť,“ uviedol príklad. „Keď mi ponúkol ten post, potreboval som dva dni na rozmyslenie,“ dodal Demeš s tým, že napokon sa rozhodol miesto prijať a toto rozhodnutie sa potom ukázalo ako správne.

„Prezident mal zvláštnu metodológiu, on ten tím začal budovať úplne otvorene. To bolo niečo ako archa, z každého druhu tam niekto prišiel. Boli tam ľudia z pravicového aj z ľavicového spektra, najrôznejšieho politického a skúsenostného zázemia. Čas to sortíroval. Lebo časť kolegov dala za pravdu skôr línii Vladimíra Mečiara a odišli,“ spomína Demeš.

„Neskôr, keď Vladimír Mečiar vstúpil do zápasu s prezidentom, nám každý rok znižovali rozpočet, nedovolili nám v zásade dostavať Prezidentský palác,“ dodáva. „Vláda robila všetko pre to, aby jeho výkon podkopávala. Michal Kováč bol v tomto nesmierne tvrdý. To sa prenášalo aj na nás a my sme potom okolo prezidenta vytvorili v tých ťažkých časoch kruhovú obranu,“ povedal Demeš.

Čo sa týka zahraničnej politiky, podľa neho aj v tom čase do istej miery fungovala spolupráca kancelárie prezidenta s ministerstvom zahraničných vecí. „Myslím si, že diplomati sa snažili zachovať dobré meno krajiny v zahraničí. Len pre zaujímavosť, za to päťročné obdobie od roku 1993 do roku 1998, počas ktorého bol Michal Kováč prezidentom Slovenskej republiky, sa vymenilo päť ministrov zahraničných vecí. To hovorí o tom, že pre ministrov zahraničia to bolo veľmi horúce kreslo,“ upozornil Demeš.

„Tvorcovia alebo spolutvorcovia mečiarovského typu politiky mali pocit, že Michala Kováča jednoducho vytlačia sériou krokov, či už politických, alebo obštrukčných. Očakávali, že je mäkký, že sa vzdá. A Michal Kováč sa napokon stal hlavnou hrádzou proti tomu barbarskému štýlu politiky, ktorý nás postupne dostával do medzinárodnej izolácie,“ povedal Demeš. Dodal, že Kováč sa podľa neho snažil robiť všetko pre to, aby obraz krajiny zlepšil. Prezident podľa neho argumentoval, že osamostatnenie štátu neznamená automaticky balkánsku cestu, podporoval euroatlantickú a jednoznačne prozápadnú orientáciu Slovenska. „Kráčal úplne nepohnute napriek tomu, že domáce víchry prichádzali,“ zdôraznil Demeš.

Kováč bol pritom podľa neho mimoriadne skromný a pracovitý človek. „Na všetky zahraničné stretnutia sa veľmi starostlivo pripravoval,“ povedal Demeš s tým, že Kováč pred nástupom do prezidentskej funkcie nemal príliš široké skúsenosti so zahraničnou politikou, ale systematicky na sebe pracoval. „Na stretnutiach s prezidentmi Clintonom, Jeľcinom a ďalšími si Michal Kováč uvedomoval ich váhovú kategóriu. Stretnutia sme vždy dolaďovali, nikdy nerobil ramená. Vedel, aká je váha našej krajiny. Postupne si svojou prácou a prístupom získal rešpekt vtedajších mocných sveta. Tie stretnutia boli nesmierne obohacujúce aj pre mňa, keď som videl, ako Slovensko cez neho vnímajú,“ povedal Demeš.

„Do funkcie prezidenta na vnútornej, ale aj medzinárodnej scéne postupne dorastal a bol v nej stále lepší a lepší. A vo veľa veciach mu pomáhala aj manželka, to treba zdôrazniť. Veľakrát sa to už opomína, ale rolu prvej dámy zohrala excelentne. Ona ovládala viac cudzích jazykov, reprezentovala v zahraničí aj doma a bola mu skutočne oporou v práci a v súkromnom živote,“ zdôraznil Demeš.

Dôkazom toho, aká bola v rokoch 1993 – 1998 slovenská zahraničná politika rozštiepená, môže byť podľa Demeša aj vzťah prezidentov Kováča a Havla. „Včera bolo osemdesiate nedožité výročie narodenín Václava Havla a v ten istý deň prezident Kováč vo veku 86 rokov zomrel. Tí dvaja muži mali mimoriadne blízky vzťah. Za ich prezidentské pôsobenie sa stretli asi 20-krát. Pre porovnanie, s Vladimírom Mečiarom sa Václav Havel nestretol ani raz,“ uzavrel Demeš.