Liga za duševné zdravie odporúča hovoriť s deťmi o smrti otvorene – ideálny čas na to neexistuje.

„Deti sa so smrťou môžu stretnúť už od raného veku, napríklad cez stratu domáceho zvieratka alebo cez prírodné cykly, ktoré si môžu všimnúť (napr. padajúce lístie na jeseň). Preto sa odporúča začať s deťmi komunikovať o téme smrti primerane ich veku a úrovni pochopenia, aby sme im pomohli vytvoriť zdravý postoj k tejto súčasti života,“ uviedli odborníci.

Vo všeobecnosti podľa nich platí, že vo veku okolo troch až štyroch rokov deti začínajú chápať základné koncepty života a smrti, aj keď nemusia rozumieť ich neodvratnosti. V tomto veku je vhodné začať s jednoduchými vysvetleniami bez zbytočných detailov. S pribúdajúcim vekom, najmä okolo šiestich až ôsmich rokov, sú deti schopné pochopiť koncepty trvalosti a konečnosti, takže možno na ich otázky odpovedať otvorenejšie, ale citlivo.

LDZ vysvetlila, že komunikácia o smrti blízkeho člena rodiny je pre deti veľmi náročnou a citlivou témou. Rodičia môžu deťom najlepšie pomôcť tým, že budú úprimní, trpezliví a prispôsobia svoje vysvetlenia veku a emocionálnemu vývoju dieťaťa.

„Deti si často uvedomujú viac, než si dospelí myslia, a preto im treba vytvoriť priestor na vyjadrenie ich pocitov, otázok a obáv. Najdôležitejšie je komunikovať priamo a bez zbytočného zjemňovania. Použitie jasných, priamych výrazov ako napríklad ‚dedko zomrel‘ namiesto ‚odišiel‘ alebo ‚zaspal,‘ pomáha predchádzať zmätku. Deti totiž môžu metafory chápať doslovne, čo môže viesť k strachu alebo nepochopeniu, prečo sa zosnulý nevracia. Zároveň je dôležité vysvetliť im, že smrť nie je spôsobená chybou dieťaťa ani nikoho iného, a že je prirodzenou súčasťou života,“ priblížila liga.

Vhodné je tiež podľa nej ubezpečiť dieťa, že akékoľvek jeho pocity – smútok, hnev alebo strach, sú úplne v poriadku. Podporiť ich možno aj zdieľaním vlastných pocitov a priznaním, že smútok za zosnulým je aj pre nás ťažký, ale je to dočasný stav. „Ak má dieťa záujem, môžeme ho povzbudiť do kreatívnych spôsobov, ako sa rozlúčiť so zosnulým, napríklad kresbou, napísaním listu na rozlúčku alebo aj účasťou na smútočnom obrade,“ dodali odborníci.

Rovnako je dôležité, aby rodičia zostali dieťaťu emocionálne dostupní a sledovali, či neprejavuje známky dlhodobého trápenia. Ak sa tak deje, môže byť užitočné vyhľadať pomoc odborníka.