Čo stojí za stretnutím v Helsinkách a návšteve amerického ministra obrany Mattisa v Ázii?

Washington 1. júla 2018 (HSP/regnum.ru/Foto:TASR/AP-Cliff Owen)

Portál regnum publikoval zaujímavý pohľad na pripravované stretnutie prezidentov Vladimíra Putina a Donalda Trumpa v Helsinkách, ktoré dáva do súvislosti s návštevou amerického ministra obrany Jamesa Mattisa v Ázii.

Podľa autora Vladimíra Pavlenka tieto dve stretnutia vyvolávajú svojou prepojenosťou záujem všetkých odborníkov. Stretnutie oboch prezidentov Putina i Trumpa sa má uskutočniť 16. 7. 2018 v Helsinkách a je potrebné uviesť, že Američania pri tomto stretnutí súhlasili s viacerými kompromismi.

Americké elity, ktoré sa stavajú k Trumpovi negatívne, vnímajú Helsinki ako miesto stretnutia s rozpakmi. Stretnutie sa podľa nich malo uskutočniť vo Viedni, ktorá je symbolickou základňou Západu. V Helsinkách sa už v roku 1975 podpísali predstavitelia 35 štátov záverečnú dohodu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Podpis tejto dohody, prijatý v čase, kedy boli Američania konfrontovaní porážkou vo Vietname znamenal výrazný krok v znižovaní napätia na medzinárodnej scéne a je považovaný za diplomatické víťazstvo ZSSR. Tento fakt vnímajú protitrumpovské elity veľmi rozporuplne a ostro proti Helsinkám protestujú. Dokonca sa objavili aj hlasy, že Fínsko kedysi tvorilo guberniu Ruska a kvôli spomenutým dôvodom nemali Američania súhlasiť so stretnutím oboch prezidentov v Helsinkách, ale mali nástojiť na stretnutí na inom mieste.

Protitrumpovské elity si všímajú aj ďalšiu podľa nich nevhodnú Trumpovu ústretovosť voči Rusku. Ešte pred návštevou Trumpovho poradcu Johna Boltona v USA, Trump šokoval protitrumpovské elity s návrhom “Veľkej Sedmičke”, podľa ktorého by tieto štáty mali súhlasiť s návratom Ruska do svojej zostavy a znova obnoviť spoločenstvo G8. Nakoľko je účasť v G8 zaujímavá pre Rusko, je druhá vec, ruský prezident Vladimír Putin už uviedol, že “Rusko nikam neodišlo, partneri z G7 sú vítaní v Moskve”, čo jednoznačne potvrdzuje, že Rusko veľký záujem o návrat do G8 nevykazuje a preorientovalo sa zo západu smerom na východ.

Washington však svojím návrhom preukázal, že v rámci vytvárania s Moskvou je pripravený k vyostreniu vzťahov so svojimi partnermi v EÚ a NATO. Zaujímavé je aj to, že európske krajiny čoraz odvážnejšie odmietajú politiku amerických sankcií a Nemci majú obrovský záujem o zásobovanie plynom a ropou pomocou Nord Stream 2.

V daných súvislostiach netreba zabúdať ani na Trumpove aktivity v Sýrii. Trump sa tvári, že si želá reguláciu sýrskej krízy, ktorá by umožnila Američanom z krajiny stiahnuť svoje jednotky, pričom toto územie sa má dostať pod kontrolu Asadových síl. Či ovplyvňujú amerického prezidenta aj turecké a iránske faktory je otázne, Američania však začali vystupovať konštruktívne aj k otázke teritorálnej celistvosti Sýrie. O určitej americkej zmene kurzu svedčí aj skutočnosť, že Američania prestali podporovať proamerické skupiny na juhozápade Sýrie, pád týchto nárazníkových zón v Deraa, Kuneitre či Suveide je však problémom pre Izrael, ktorý sa obáva prípadného posilňovania iránskeho vplyvu na izraelských hraniciach.

Americké ústupky nevznikali “na zelenej lúke”. Moskva preukázala veľkú dávku diplomatických skúseností a flexibilitu. Putinovi sa podarilo vyhnúť pasci v podobe masívneho iránsko-izraelského konfliktu, pretože ak by sa tento konflikt na území Sýrie rozhorel, prinieslo by to zo sebou novú vlnu polarizácie vzťahov medzi Ruskom a USA. Úspešné výsledky ruskej politiky (Rusi splnili všetky svoje geopolitické ciele, Asad sa udržal) by sa v prípade polarizácie medzi oboma veľmocami Ruskom a USA značne devalvovali.

Májové dohody Vladimíra Putina a Benjamina Netanjahua tiež znížili napätie na Blízkom východe a zdá sa, že práve na základe rusko-izraelskej dohody, ruský prezident prezentoval iniciatívu vyviesť zo Sýrie všetky cudzie vojská, čo sa však veľmi Teheránu nepáči. Na druhej strane Tel Aviv, ktorý má veľký vplyv na Trumpa – aj oficiálne aj neformálne, takisto prekvapil americké elity a spôsobil svojím dialógom s Moskvou na americkej politickej scéne značné turbulencie. Trump presadzuje svoje politické vízie a zastaviť Trumpa nedokáže ani americký Kongres, ani špeciálny prokurátor Mueller a ani lobisti niektorých nadnárodných skupín, ktorí majú evidentní záujem na raste napätia medzi Ruskom a USA.

Dnes sa stretávame s  prejavmi americkej demonštrácie sily voči EÚ a európskym elitám. Viacerí lídri EÚ, úzko spojení s proamerickými protitrumpovskými elitami už vyjadrili takisto svoje znepokojenie s rusko-americkým stretnutím v Helsinkách a problémom sa ukazuje byť aj zvyšovanie napätia medzi Izraelom a lídrami EÚ, dôvodom je reakcia európskych elít na americké odstúpenie od Jadrovej dohody s Iránom a existujúce  turbulencie vo vzťahoch EÚ – Izrael.

Symbolicky a geopoliticky je pripravované stretnutie v Helsinkách úzko prepojené so singapurským stretnutím Trumpa so severokórejským Lídrom Kim Čong Unom, ktoré sa uskutočnilo dňa 12. 6. 2018, kedy navštívil americký minister obrany James Mattis Čínu, kde sa stretol s čínskym prezidentom Si Ťin-Pchingom a v rámci svojho turné navštívil aj Južnú Kóreu, kde rokoval s juhokórejským ministrom obrany Song Yong Mu. V Moskve prijal Johna Boltona ruský prezident Vladimír Putin.

Peking vyslal jednoznačný signál voči Washingtonu, že Čína nie je ochotná k žiadnym kompromisom ohľadne zvrchovanosti a územnej celistvosti svojho územia. Tento signál sa týka sporných Spratlreyových ostrovov v Juhočínskom mori. Mattis takisto prisľúbil, že USA spustí mechanizmy zvyšovania právomocí velenia ozbrojených síl Južnej Kórei. V prípade posledných udalostí na Kórejskom polostrove sme tak vlastne svedkami skutočnosti v ktorej Američania implementujú do praxe návrhy rusko – čínskej “cestovnej mapy” regulácie napätej situácie na Kórejskom polostrove.

Akých udalosti sme vlastne svedkami?

Situácia čoraz viac pripomína vzťahy v globálnom geopolitickom trojuholníku Moskva-Peking-Washington z roku 1972, kedy americký prezident Richard Nixon navštívil Moskvu i Peking a využil problémy, ktoré medzi sebou mali Rusko a Čína. Američania využili napäté vzťahy medzi Ruskom a Čínou a Henry Kissinger získal cenné diplomatické víťazstvo. So ZSSR Američania uzavreli dohody v sfére kontroly strategických raketových zbraní a s Čínou Američania postupne vytvorili protisovietsku alianciu, ktorá zohrala dôležitú úlohu aj v sovietskom neúspechu v Afganistane.

História sa opakuje a dnes sme svedkami pokusu Američanov zopakovať vo vzťahu k Rusku a Číne podobný scenár. Stretnutie Trumpa s Kim Čong Umom a s Vladimírom Putinom možno vnímať ako americkú snahu nájsť medzeru v rusko-čínskych vzťahoch, pretože globálny trojuholník často funguje v schéme 2:1, kedy prehráva strana, ktorá je osamotená, triumvirát nikdy netrvá dlho.

Američania dnes postupujú podobne ako v 70. rokoch a pokúšajú sa rozohrať svoje diplomatické aktivity aj proti Mosvke a Pekingu.  Snažia sa Moskvu zatiahnuť do voľby rozhodnúť sa medzi Washingtonom a Pekingom a Peking do voľby rozhodnúť sa medzi Washingtonom a Moskvou. Washington dúfa, že sa mu podarí tieto diplomahtické manévre pretaviť aj do reálnej politiky. Uvedená schéma nie je dostatočne plastická a je značne zjednodušená, principiálne však pre vysvetlenie situácie postačuje. Obrazne povedané, Washington ponúka  Moskve aj Pekingu zvoliť si medzi “cukrom a bičom” a rovnako ako v 70.rokoch Američania dúfajú, že sa im podarí spustiť proces konfrontizácie medzi Moskvou a Pekingom.

Aké sú možnosti Moskvy a Pekingu reagovať na manévrovanie Washingtonu? Odlišuje sa dnešná situácia od situácie v 70. rokoch, kedy medzi Pekingom a Moskvou naozaj existovali vážne rozpory, z čoho ťažili USA?

V 70. rokoch existovali vážne ideologické rozpory, medzi ZSSR a Čínou, takisto existovalo nebezpečenstvo vojensko-politickej konfrontácie medzi Ruskom a Čínou (sovietsko-čínsky konflikt na rieke Ussuri v roku 1969). Aj na Kórejskom polostrove Pchonjang lavíroval medzi Moskvou a Pekingom, pričom sa nakoniec priklonil k Pekingu, Soul sa nachádzal pod tvrdým americkým protektorátom, krajinu riadili proamerickí diktátori. Potenciál  juhokórejského režimu udržiavať vzťahy s Čínou a ZSSR bol takmer nulový.

Všetky diely dokumentu Dondský konflikt:

Damanský konflikt 1.diel

https://www.youtube.com/watch?v=Inm4fOr36xs

Damanský konflikt 2.diel

https://www.youtube.com/watch?v=Inm4fOr36xs&list=PL7EAC6CD81D7B89CD

Damanský konflikt 3.diel

https://www.youtube.com/watch?v=zscg9GVJ1j0&list=PL7EAC6CD81D7B89CD&index=7

Dnes vyzerá situácia úplne inak. Peking i Moskva dobre chápu význam a podstatu taktických inovácii  v americkej politike a je zrejmé, že trojuholník 2:1 sa ďalej vyvíja nie tak, ako by si Američania predstavovali. Preto aj Američania rozohrali svoje diplomatické aktivity. Soul má dnes podstatne voľnejšiu pozíciu ako v 70. rokoch a americký tlak na krajinu nie je až tak markantný, pričom konfrontačný charakter vzťahov medzi Pchonjangom a Soulom sa vytráca. Pchonjang sa aj naďalej nachádza pod vplyvom Číny.

Američania vedú hybridnú vojnu voči Rusku i Číne. Voči Rusku vedú Američania túto vojnu oveľa tvrdšie ako voči Číne. Rusko a Čína v tejto hybridnej vojne neprerušili kontakty s Američanmi, na druhej strane koordinujú svoje aktivity s cieľom nedopustiť sa rovnakej chyby ako v 70. rokoch a neumožniť Američanom spustiť proces konfrontácie medzi Moskvou a Pekingom.

Rusko má rovnako možnosti ovplyvňovať situáciu USA pomocou dilemy stojacej pred americkými elitami. Tie sa musia rozhodnúť medzi Izraelom a Európou. Cynici tvrdia, že USA je len taký veľký pes na izraelskom vodítku, takže USA vždy budú zastupovať záujmy Izraela, stratiť EÚ však Američania nemôžu, pretože ak sa k Rusku a Číne pridá aj EÚ, bude to znamenať pre USA vážnu geopolitickú porážku. Preto silnie tlak USA voči Európe a Američania sa veľmi snažia EÚ ovládnuť podobne ako Latinskú Ameriku. Európa sa samozrejme bráni, americké sankcie či už v súvislosti s Iránom, alebo Ruskom sú pre EÚ nesmierne nevýhodné. Napätie v trojuholníku USA – Izrael – EÚ dokázateľne existuje a pravdepodobne sa bude aj naďalej prehlbovať. Európa však má ten problém, že časť európskych elít funguje ako 5. kolóna a zastupuje záujmy USA, ktoré sú v rozpore so záujmami ich materských krajín.

Čína rieši svoje geopolitické úlohy na Kórejskom polostrove a v Juhočínskom mori. Pokiaľ Rusko je geopolitický protipól USA, Čína predstavuje geoekonomický protipól USA. Sýria, Ukrajina, Juhočínske more, Taiwan sú miestami konfrontácie trojuholníka Rusko – USA – Čína, pričom americké aktivity zapríčinili, že Rusko a Čína sa podporujú a vhodne dopĺňajú.

Trojuholník ostáva trojuholníkom  aj napriek americkým snahám snažiť sa tento trojuholník otáčať tak, aby to Američanom vyhovovalo. Američania vyvíjajú aktivity s cieľom oslabiť vzťahy medzi Ruskom a Čínou, úlohou Ruska a Číny je zaťahovať Američanov čoraz hlbšie do “Veľkej geopolitickej hry”, ktorá Američanov vyčerpáva a v ktorej ťahajú za kratší koniec.

Súčasný status quo medzi Ruskom a USA s účasťou Izraela na Západe a status quo medzi Čínou a USA s uzlom na Kórejskom polostrove je zárukou globálnej stability. No len v prípade rusko-čínskej spolupráce, v opačnom prípade sa staneme svedkami súčtu niekoľkých destabilizačných faktorov, ktoré sa môžu negatívne prejaviť na medzinárodnej scéne. Ukazuje sa, že súčasná globálna situácia pripomína natiahnutú strunu, ktorý môže prasknúť každú chvíľu. Proces bifurkácie je už tesne pred dverami a úspešne z tejto situácie vyjde ten, kto má najpevnejšie nervy.