Spomienku chystajú aj v Banskej Bystrici. V  pondelok 18. mája 2020 si 100. výročie narodenia sv. Jána Pavla II. pripomenú svätou omšou o 8:30 v Katedrále sv. Františka Xaverského. Svätú omšu bude celebrovať diecézny biskup Mons. Marián Chovanec. V homílii sa prihovorí generálny vikár Mons. Branislav Koppal.

V deň výročia budú sláviť svätú omšu aj v Rožňavskej diecéze. Za dar pápeža poďakujú na mieste, kde sv. Ján Pavol II. celebroval svätú omšu počas svojej pastoračnej návštevy Rožňavy 13. septembra 2003. Svätá omša bola slávená na voľnom priestranstve – nazývanom Podrákoš. Hlavným celebrantom bude rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik, koncelebranti – kňazi z rožňavských farností.

V Rožňavskej diecéze chcú sté výročie narodenia sv. Jána Pavla II. osláviť aj pripomenúť ďalších významných výročí a udalostí, ktoré sú spojené s jeho životom a pôsobením, napríklad 30. výročie jeho prvej návštevy Slovenska i ustanovenie Nedele Božieho milosrdenstva. V diecéze veria, že tieto výročia, ako aj výročia spojené s diecézou, oslávia počas septembrového kňazského dňa.

Košická arcidiecéza si plánovala výročie plánovala pripomenúť pri aprílovom stretnutí mladých s košickým arcibiskupom, kedy plánovala požehnať sochu k storočnici narodenia. Pre pandémiu koronavírusu sa však táto udalosť uskutoční neskôr. V júli si tiež arcidiecéza pripomína už 25. výročie jeho návštevy v Košiciach, kedy svätorečil Troch Košických mučeníkov.

V Spišskej diecéze slávia sväté omše kvôli pandémii v obmedzenom režime, preto zatiaľ nepripravujú špeciálnu akciu k výročiu.

Jána Pavla II. pripomínajú na Slovensku viaceré inštitúcie

Svätého Jána Pavla II. pripomínajú na Slovensku viaceré inštitúcie. V Bratislave – Vajnoroch sa napríklad nachádza Základná škola a Materská škola Jána Pavla II. V Košickej arcidiecéze je napríklad Námestie Jána Pavla II. v Snine a vo Vranove nad Topoľou, Centrum voľného času Jána Pavla II. v Prešove – Sekčove a Cirkevná základná škola Jána Pavla II. v Hencovciach.

Jánovi Pavlovi II. je tiež zasvätená policajná kaplnka v Košiciach. Svätcovi je tiež zasvätená vojenská kaplnka v Kuchyni. V Rožňavskej diecéze majú Kaplnku sv. Jána Pavla II. vo farnosti Rožňava – Juh. Na území Spišskej diecézy je Cirkevná spojená škola sv. Jána Pavla II. v Poprade a Kaplnku sv. Jána Pavla II. v cirkevnej škole v Dolnom Kubíne.

V Trnavske diecéze majú Inštitút sv. Jána Pavla II. Viacero inštitúcií je po svätcovi pomenovaných v Banskobystrickej diecéze. Konkrétne ide o Diecézne centrum Jána Pavla II. v Banskej Bystrici, Kaplnku sv. Jána Pavla II. v Katolíckom gymnáziu Štefana Moysesa v Banskej Bystrici, Farský kostol sv. Jána Pavla II. v Hornej Vsi a Filiálny kostol sv. Jána Pavla II., apoštola Božieho milosrdenstva v Lieskovci.

V Nitrianskej diecéze májú Kaplnku sv. Jána Pavla II. v DSS v Trenčíne. Na Nitrianskom hrade máme Námestie Jána Pavla II. so sochou v nadživotnej veľkosti na pamiatku návštevy sv. Jána Pavla II. v Nitre v roku 1995. Bronzová socha pápeža Jána Pavla II. je vysoká 3,80 metra a jej hmotnosť je približne 1,5 tony. Bola osadená v roku 2012.

V Kostole Navštívenia Panny Márie v Nitre sa nachádza drevený korpus – socha Ukrižovaného Krista cca 9 metrov vysoký vytesaný z jedného stromu. Stál na letisku v Nitre – Janíkovciach pri pápežskom pódiu, z ktorého prebiehalo stretnutie sv. Jána Pavla II. s mládežou Slovenska v tom pamätnom roku 1995. Bol to dar miest Nitra a Považská Bystrica pápežovi.

Podobne na nitrianskom sídlisku Diely dodnes stojí konštrukcia časti tribúny zo stretnutia mládeže so sv. Jánom Pavlom II., ktorá tam bola prenesená z letiska v Janíkovciach.

Sv. Ján Pavol II. očami slovenských biskupov

Vo veľkej úcte majú poľského pápeža aj súčasní biskupi Slovenska. Pri príležitosti výročia prinášame slová niektorých z nich. Hovoria o výnimočnosti tohto svätca a jeho odkaze pre Slovensko.

Spišská diecéza

Svätý otec Ján Pavol II. ukázal svoj vzťah k Slovákom najmä tým, že až trikrát navštívil túto malú krajinu. Jeho posolstvo bolo pri všetkých návštevách vždy originálne. Hoci sa spomínané tri návštevy uskutočnili v relatívne krátkom čase, predsa Slovensko v tom období prechádzalo veľkými zmenami, na čo Ján Pavol II. vo svojich príhovoroch majstrovsky reagoval. Z jeho príhovorov bolo cítiť veľkú lásku k Slovákom, preto sme ich veľmi radi počúvali a verím, že to čo do nás zasieval, prinieslo a prináša svoju úrodu.
Mons. Štefan Sečka, spišský biskup

Pontifikát sv. Jána Pavla II. vnímam ako Boží dar pre Cirkev i pre celý svet. Prvý slovanský pápež na Petrovom stolci bol tým, čím má pápež byť: stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich” (porov. KKC 882). Zjednodušene: sv. Ján Pavol II. bol pápežom jednoty.
Svojím slovanským duchom bol blízkym zvlášť slovenskému národu, najmä po tom, ako mohol poznať nielen krásy Tatier, ale aj otvorenú úprimnú slovenskú dušu obyčajných slovenských kresťanov katolíkov. Jeho návštevy všetkých vtedajších slovenských diecéz pri apoštolských cestách na Slovensko sú toho dôkazom.
Ján Kuboš, menovaný spišský pomocný biskup

Banskobystrická diecéza

Nepochybne svätý pápež Ján Pavol II. najviac zo všetkých pápežov ovplyvnil Cirkev na našom milovanom Slovensku. Odborníci na históriu presne vedia, ako pozitívne zasiahol do našich cirkevných dejín zriadením našich provincií, vyzdvihnutím našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, menovaním početných biskupov pre Cirkev na Slovensku. A oni to dokážu aj správne interpretovať.
Ja by som chcel skôr poukázať na menej viditeľný – na duchovný prínos tohto svätého pápeža pre nás. Jeho náuka o teológii tela podporila všetky naše cirkevné pro-rodinné a pro-životné snahy (ochrana počatých detí a nevyliečiteľne chorých). Jeho krásny a hlboký pohľad na zasvätený život – najmä na služobné kňazstvo – viedol k nebývalému vzrastu duchovných povolaní. A napokon jeho „láska ku krížu“, o ktorej nielen dlhé roky hovoril a písal, ale v posledných rokoch na vlastnom tele prežíval, viedla k správnej orientácii mnohých veriacich aj neveriacich ľudí. Zrazu opätovne našli aj v kríži „nesenom s Kristom“ nový význam.
Slovensko a jeho Cirkev by nikdy neboli bývali také, aké sú dnes bez neho. Veľa by nám chýbalo a veľa by sme vôbec nechápali. Ďakujeme mu za všetko!
Mons. Marián Chovanec, banskobystrická biskup

Nitrianska diecéza

Ján Pavol II. rozumel svetu a dnešnému človeku; svojim postojom neohrozene poukazoval na skutočnosť, že keď sa moderný človek klania falošným bohom sa kultúra života nútene zdeformuje. To je vlastná príčina, prečo sa vyvíjalo 20. storočie takto, ako sme boli toho svedkami. Ľudia zabudli na Boha a tým, že zabudli na Boha, zabudli na to, kým boli a čím boli – a mohli byť.
Pápež, ako najvyššia cirkevná autorita sa prejavil aj ako osobnosť, ktorá rozumie Európe. Možno to cítiť aj z apoštolského listu Egregaiae virtutis ktorým sám vyhlásil slovanských svätcov za spolupatrónov Európy (1980). V tomto zmysle rozumel aj Slovensku a jeho dejinám. V Nitre-Janíkovciach na stretnutí mládeže (30. 6. 1995) povedal: „Nitra nám hovorí o prvom tisícročí. Tu neďaleko stál prvý kresťanský kostol v celej stredovýchodnej Európe. Tu sa od roku 828 pšeničné zrno stáva v Eucharistii Telom Kristovým… Preto som túžil navštíviť Nitru. Ešte za života svätého Metoda tu bola zriadená diecéza. Katedrálny chrám, ktorý sa vypína nad mestom, je jedným z najstarších biskupských sídel medzi slovanskými národmi… Drahí priatelia, uvedomte si, aký neoceniteľný je dar, ktorý ste dostali od Boha. Dostal sa k vám po dlhej ceste generácií od čias svätého Cyrila a Metoda. Prijmite ho v zodpovednej slobode a usilovne ho zveľaďujte!“ Keď poukázal na starobylosť biskupstva vzniknutého za čias sv. Metoda po poľsky s úsmevom dodal: „Ješte před Krakovjem!“-
Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

Ordinariát OS a OZ SR

Prvé stretnutie s Jánom Pavlom II. som zažil pri jeho návšteve Československa v apríli 1990 v Prahe, kde som mal možnosť podať si s ním ruku a s úctou ho pozdraviť v sídle arcibiskupa Tomáška na Hradčanoch. Zúčastnil som sa na ním celebrovanej svätej omši na Letenskej pláni a následne v Bratislave vo Vajnoroch.
O rok neskôr to bolo na svetovom stretnutí mládeže v Čenstochovej v auguste 1991. Sprevádzal som tam skupinu mládeže z Nitrianskej diecézy. Na hradbách Jasnej Hory som – spolu s ostatnými biskupmi – koncelebroval svätú omšu a potom som sa zúčastnil spoločného obeda vo veľkej jedálni kláštora pavlínov.
V roku 1992 som bol prvý krát na návšteve „Ad limina Apostolorum“ (= oficiálna návšteva členov biskupskej konferencie, spojená s púťou k hrobom apoštolov, ktorej súčasťou je stretnutie s pápežom a pracovné stretnutia na jednotlivých vatikánskych kongregáciách).

Vtedy boli súčasťou tejto návštevy štyri stretnutia s pápežom: individuálne stretnutia; keďže som bol pomocným biskupom, najprv mal priestor na rozhovor so Svätým Otcom kardinál Korec a na záver som bol prizvaný na pozdravenie sa a na spoločnú fotografiu. Potom to bolo koncelebrovanie svätej omše v kaplnke pápežského domu. Hlbokým dojmom na mňa zapôsobil pápež, ktorý sa pred svätou omšou v kaplnke sústredene modlil a potom spôsob, akým slávil bohoslužbu. Po svätej omši osobne podal každému vzácny dar: kufrík s omšovým kalichom a paténou. Dodnes si ho opatrujem ako drahocennú pamiatku. Tretie stretnutie bolo v priateľskej a radostnej atmosfére pri spoločnom obede. Oslovil nás: „Tak, ako budeme hovoriť?“ A hneď dodal: „Ja po polsku a vy po slovacku“. Rozvinul sa neformálny priateľský rozhovor. Ján Pavol II. sa zaujímal najmä o pastoračnú situáciu u nás. Bol však aj priestor pre pár veselých slov. Pápež sa obrátil na Mons. Chautúra, ktorý bol vtedy najmladším členom našej Konferencie. Na otázku skadiaľ je, biskup Chautúr spomenul oblasť Polonín, vrch Kremenec. A Ján Pavol na to: „Ja ty všistki verchy schodilem…“ Štvrtým stretnutím bolo spoločné, oficiálne stretnutie v sále apoštolského paláca, pri ktorom nám pápež predniesol programový príhovor, v ktorom boli základné línie pre našu službu v ďalšom období. Sedeli sme v tvare veľkého U. Na čele bol Ján Pavol II. z oboch strán kardinál, arcibiskupi, biskupi podľa veku a my dvaja s Mons. Chautúrom sme boli – ako slušnosť káže – na konci. Na záver sme sa spolu pomodlili Anjel Pána, pápež nám dal požehnanie. Začal podávať ruku na rozlúčku – raz z jednej strany, raz z druhej. Tí biskupi, s ktorými sa rozlúčil, odchádzali zo sály. Keďže som bol posledný, stalo sa, že sme zostali v sále s Jánom Pavlom sami. Podal mi ruku, vzal ma pod pazuchu a vyprevádzal ma ku dverám. Využil som túto vzácnu chvíľu a poďakoval som sa mu za jeho encykliky a iné dokumenty, ktoré som sa snažil čítať od začiatku jeho pontifikátu a ktoré mi boli veľkou pomocou. Usmial sa a povedal: „Som rád, že to aspoň niekomu pomohlo.“
Ján Pavol II. navštevoval mnohé európske krajiny a tamojší biskupi posielali pozvánky aj nám. Keď to bolo možné, rád som sa tých návštev zúčastnil – či už to bolo Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko – a samozrejme Slovensko. Po každej svätej omši bola daná možnosť, aby prítomní biskupi osobne pozdravili pápeža.

V roku 1995 ma naša biskupská konferencia menovala za zodpovedného za organizovanie návštevy Svätého Otca na Slovensku, ktorá sa uskutočnila od 30. júna do 3. júla toho istého roku. Po príchode pápeža do Bratislavy som bol oficiálne začlenený do pápežského sprievodu a tak som celé tie dni sprevádzal spolu s vatikánskou delegáciou Jána Pavla II. všade, kam počas tých dní šiel. Po privítaní na bratislavskom letisku sme prešli v kolóne do Dómu sv. Martina. Po krátkej modlitbe a pozdrave s ľuďmi sme prešli na nunciatúru, ktorá sa vtedy nachádzala v kláštore uršulínok. Stadiaľ sme sa premiestnili helikoptérami do Nitry, kde na stretnutie s pápežom čakalo asi 300 000 mladých. Mladým hovoril o odkaze svätých Cyrila, Metoda a Gorazda, ale snažil sa s nimi aj žartovať. Nevyšlo to však celkom dobre z toho dôvodu, že nedokázal improvizovane hovoriť po slovensky. Opýtal sa mladých: „Na nartach jezdite?“ Medzi mladými zavládlo rozpačité ticho. Nevedeli, že sa pýta: „Lyžujete?“ Chcel ich pozvať do Zakopaného, kam mal namierené v krátkej budúcnosti. Počas Pápežovho príhovoru ma zavolala vatikánska ochranka s otázkou, či viem zariadiť, aby mohol Ján Pavol navštíviť nitriansku katedrálu – čo nebolo v programe a teda ani pripravené. Spojil som sa so šéfom našej ochranky, generálom Packom, ten povedal, že áno – a všetko sme šli zariadiť, aby tam Svätý Otec mohol prísť. S veľkým pohnutím navštívil katedrálu a v nej Pribinovu kaplnku s relikviami svätého Andreja-Svorada a Beňadika, ktorí – ako svätci, pochádzajúci z Poľska boli pápežovi zvlášť srdcu blízki. Z Nitry sme sa vrátili autokolónou do Bratislavy a na druhý deň bol na programe Šaštín. Atmosféra radosti a živej viery množstva ľudí. Svätá omša, korunovanie sochy Patrónky Slovenska. Večer –keďže bola sobota – viedol Ján Pavol II. modlitbu ruženca v kostole Uršulínok. V nedeľu ráno sme prešli letecky do Košíc, kde na tamojšom letisku bola svätá omša so svätorečením Košických mučeníkov a s veľkou účasťou ľudí nielen z Východu, ale aj z Poľska, Ukrajiny a Maďarska.

Z Košíc sme sa autami presunuli do Prešova, kde na priečelí športovej haly bolo stretnutie s gréckokatolíkmi, v rámci ktorého bola modlitba akatistu k Panne Márii. Tam urobil Ján Pavol II. aj neočakávané gesto: požiadal, aby ho zaviezli k pomníku protestantov, ktorí boli zabití v období protihabsburgovských povstaní a tam sa za nich pomodlil.

Cez Branisko (tunel ešte nejestvoval) sme prešli na Spišskú Kapitulu. Bol už podvečer. Keď vystúpil z auta, popozeral sa a povedal: „Teraz sa legenda stala skutočnosťou…Doteraz som o Spišskej Kapitule iba počul,
teraz som tu…“

V noci bola búrka a lialo. Mali sme obavy, ako bude možné slávenie na druhý deň ráno na Levočskej hore. Ráno však svietilo teplé slnko na – asi sedemsto tisíc pútnikov, ktorí vo veľkom prírodnom amfiteátri slávili svätú omšu s pútnikom najvzácnejším. Pripomenul im, že pri návštevách v Ríme mu prevolávali: „Svätý Otče, do Levoče!“ – a „teraz som tu…“.

Po slávnosti v Levoči už pápež neobedoval, ale prešiel do Tatier na Sliezky dom, kde mal skromný obed a krátky odpočinok. Potom prijal ponuku a so záujmom si prezrel z helikoptéry Tatry, ktoré mal tak rád.
Večer sa konala rozlúčková slávnosť na Popradskom letisku. Každému z nás podal Svätý Otec ruku, poďakoval sa a lietadlo s ním na palube zamierilo na juh…

V tom istom roku som ho mohol opäť pozdraviť v rámci stretnutia európskej mládeže v septembri v Lorete.
Ďalšie ad limina bolo v roku 1997. Pápež už prežíval kríž choroby. Nachádzal sa v letnom sídle v Castel Gandolfo, kde nás prijal s podobným programom, ako v rámci prvej návštevy. Pri stole však už málo hovoril. Témy rozhovoru a otázky nadhadzoval jeho verný tajomník, vtedy už biskup Stanislav Dziwiš. Každý sme dostali na pamiatku kazetu s biskupským náprsným krížom.

V roku 1999 som bol delegovaný našou konferenciou zúčastniť sa prác Biskupskej synody vo Vatikáne na tému Cirkvi v Európe. Na začiatkom otváracej svätej omše v chráme svätého Petra Ján Pavol II. oznámil ustanovenie troch spolupatróniek Európy: sv. Kataríny Sienskej, sv. Brigity Švédskej a sv. Terézie Benedikty od Kríža – Edith Steinovej. Počas prác synody – napriek ťažkosťami s pohybom – pápež takmer denne prichádzal na zasadania a niekedy sa prejavil aj svojím originálnym humorom. Napríklad: vpredu boli miesta pre kardinálov. Pri otvorení synody boli miesta obsadené. Na druhý deň ich nebola ani polovica (boli to mnohí kuriálni kardináli, ktorí mali svoje povinnosti v úradoch). Ján Pavol sa pozrel na prázdne miesta a zacitoval svojho učiteľa latinčiny, ktorý vraj hovorieval, keď videl žiakov chýbať: „Video aliquod absentes“ (Vidím, že niektorí sú neprítomní). Dozvedeli sa to kardináli – na druhý deň boli všetky miesta obsadené. Pápež sa usmial a poznamenal: „Non video aliqous absentes“ (Nevidím žiadnych neprítomných).

Počas synody mal každý účastník možnosť prehovoriť v dĺžke osem minút. Keď to niekto prekročil, technika mu vypla mikrofón a hovoril ako ryba na suchu – nebolo ho počuť. V jeden deň mal prejav biskup z Trieru, Reinhard Marx (terajší mníchovský arcibiskup, kardinál Marx). Nezmestil sa do stanoveného času a vypli mu mikrofón. Pápež lakonický poznamenal: „Der Marxismus ist kaput!“ (Marxizmus je porazený – nielen preto, že sa to týkalo biskupa s tým menom, ale bol aj biskupom v Triere, v rodisku Karla Marxa – a do tretice, marxizmus bol v tom čase už skutočne porazený).

V priebehu synody pozýval každý deň na obed nejakú jazykovú či národnú skupinu biskupov. A tak sme v jednu sobotu mohli stráviť aj my zo Slovenska (kardinál Korec) príjemné chvíle so Svätým Otcom pri stole.
Vzácne stretnutia s Jánom Pavlom II. som prežil v jubilejnom roku 2000. Keďže som mal v rámci Slovenska na starosti slávenie tohto Veľkého jubilea, ocitol som sa častejšie v Ríme a aj v kontakte so Svätým Otcom.
Tretia návšteva Jána Pavla II. na Slovensku v septembri  roku 2003 bola poznamenaná jeho slabosťou, spôsobenou zlým zdravotným stavom. Zúčastnil som a všetkých slávení – blahorečenia sestry Zdenky a Vasiľa Hopku v Bratislave, modlitbového stretnutia v Trnave, svätej omše v Banskej Bystrici i v Rožňave.
Napokon spomeniem posledné naše stretnutie. Bolo to asi rok potom, ako ma vymenoval za ordinára Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky – čiže v 2004. Začiatky neboli ľahké. Z nejakých dôvodov som bol v Ríme a prišiel som na generálnu audienciu, ktorá bola na Námestí svätého Petra. Pápež bol už na vozíku. Prišiel som ho pozdraviť a poprosil som ho, aby dal požehnanie mne a celému Ordinariátu, ktorý mi zveril. Dodnes mám na stene fotografiu, ako kľačím pred ním a on robí nado mnou veľký kríž. Odchádzal som s odhodlaním, že s Božou pomocou, ktorú mi on vyprosuje, môžeme túto úlohu zvládnuť. Môžem povedať, že často si uvedomujem ako sa to jeho požehnanie prejavuje v mojej službe a v živote nášho Ordinariátu a verím, že nás požehnanie tohto svätého pápeža, ktorý nám i mne bol taký blízky, neprestáva sprevádzať…

Práve s týmto gestom požehnania znázornil svätého pápeža Páter Marko Rupnik na mozaike v našej katedrále. Kým pravou rukou udeľuje požehnanie, v ľavej má pápežský dokument – je to zriaďovacia bula nášho Ordinariátu. Do tejto ruky je vložená aj relikvia krvi tohto veľkého pápeža, ktorého život a pôsobenie majú na nás naďalej blahodarný vplyv a ktorý sa za nás prihovára v spoločenstve svätých u všemohúceho Boha, aby sme aj my zvládali náš život s takou vernosťou a obetavosťou, ako to robil on.
Mons. František Rábek, vojenský ordinár

Rožňavská diecéza

Svätý Ján Pavol II. je pre mňa stále „Nový Dávid – prorok nádeje“, ktorý sa mocou Ducha Svätého a hlbokou dôverou k Panne Márii postavil najskôr zoči-voči komunistickému režimu, a ako pápež všetkým výzvam, ale aj hrozbám sveta. Hlboká duchovnosť a sila boli jeho prakom i kameňom, s ktorými riešil problémy Cirkvi a ukázal mnohé východiská z krízových situácií sveta. Ale ako to vždy v živote bolo i bude, niektoré jeho návrhy sa prijali, iné nie. S odstupom času sa len potvrdzuje a ešte sa v budúcnosti potvrdí, akým prorockým bol jeho hlas pre dobro celého ľudstva.

Treba nám ďakovať za tohto Božieho i Máriinho muža, na ktorom sa plne prejavila Božia sila slabých, aby sa otriasli tróny „istôt“, ktoré za také „ustanovil“ človek. Bol to svätec, ktorý budoval i upevňoval cestu víťazstva Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a zasvätil jej celý svet. Svet vnímal ako jednu veľkú ľudskú rodinu, ktorej základom je každá Bohom ustanovená rodina. V rodine prináleží každému človekovi dôstojnosť a ochrana, a to od okamihu počatia, až po prirodzenú smrť. Človek a rodina sú témy, o ktorých sa všetci ľudia dobrej vôle majú rozprávať, ale sa aj v princípoch zhodnúť.

Teda veľkosť sv. Jána Pavla II. – okrem iného spočíva aj v tom, že vedel nastoliť témy, ktoré sú vlastné všetkým ľuďom, a usiloval o to, aby sa postoj ľudí k nim čo možno najviac približoval.

Čo znamenal pre Slovensko? Ak sa cítime aj my na Slovensku súčasťou sveta a celosvetovej Cirkvi, čím naozaj aj sme, potom všetko to, čo priniesol pre svet, priniesol aj nám a pre nás, aj keď na Slovensku sme vďaka Pánu Bohu nemuseli a nemusíme riešiť niektoré veľké problémy iných častí sveta, ale nemali by nám byť ľahostajnými, lebo aj keď je to tam kdesi ďaleko, tam trpia naši bratia a sestry.

Slovensko oslovoval silou svojej osobnosti človeka a kňaza, biskupa, pápeža. Hlboko ľudský, hlboko Boží. Na ňom sa prejavila pravda, že keď sa spoja tieto dve úžasné hodnoty, človek sa stáva svätým. Sv. Jána Pavla II. formovali jeho rodičia, neskôr jeho vzácni priatelia, kňazi, hodnotní ľudia. Celý život ho viedla za ruku Matka – Panna Mária. „Totus tuus!“ Oplatilo sa odovzdať sa do rúk Márie. Uprostred biedy, vojen a všetkých trápení tohto sveta bol plný nádeje, lebo bol plný viery v Boha, ktorý je vo svojom Synovi a silou Ducha Svätého Víťazom nad hriechom smrťou a oddaný Panne Márii, ktorej Boh určil konečné víťazstvo prostredníctvom jej Nepoškvrneného Srdca, ktoré bilo, bije a bude navždy biť jedine pre Boha a pre záchranu ľudstva, každého človeka.

Myslím si, že toto sú silné podnety pre Slovensko, pre to, aby každý jeden z nás prežíval svoj život a povolanie ako dar, v zodpovednosti za poslanie, ktoré mu zveril Boh.

Do mnohých krajín sveta sa sv. pápež Ján Pavol II. nedostal ako pútnik nádeje a pokoja. Na Slovensku bol trikrát, kanonizoval Košických mučeníkov, vyhlásil za blahoslavených biskupa Hopku, rehoľníka Dominika Trčku a sestru Zdenku. Svojím životom, učením vyoral hlbokú brázdu, zasial dobré semeno. Je na nás, aby sme nechali v našich srdciach a v praktickom kresťanskom živote klíčiť a vyrastať to dobré semeno a aby sme v pravom čase prinášali dobrú úrodu.
Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.